Loutkar.online
Esther FreixaFoto: Archiv

Je to najčistejší, intímny pohľad na ženu, na seba samu, Médeu

Rozhovor s Esther Freixa nejen o inscenácii Médea (na jedálničku)

Katalánska performerka fyzického divadla predstavuje pohľad na ženu, matku a partnerku, ktorý búra všetky tabu konvenčného myslenia. Inšpirovaná antickým mýtom o barbarskej princeznej vo svojej interpretácii zachádza až k samotnej podstate ženskej bytosti, jej fyzickému utrpeniu a telesnému prežívaniu. Telo – stavia do popredia všetkého záujmu, v úzkom kontakte s divákmi ho predvádza až archetypálnym spôsobom. Otvára priestor na imagináciu, pričom pracuje s obraznosťou a symbolikou kryštálovo čistými divadelnými znakmi, ktoré nás privádzajú až k antickému počiatku divadla. K mýtu o Médee, mocnej čarodejnici, ktorá pomstila zradu muža krvou vlastných detí.

Esther Freixa je absolventka gestického herectva barcelonského Divadelného inštitútu, a zároveň zakladajúca členka Centra tvorivosti a umeleckého výskumu s názvom CRAP, ktorý sa nachádza v horách v blízkosti Barcelony. V tomto priestore vznikol ako produkt dlhodobého výskumu aj scénický návrh Médea (na jedálničku).

V roku 2007 si spolu s dramaturgom Tonim Cotsom položili niekoľko kľúčových otázok, na základe ktorých vznikla inscenácia – návrh, ktorá sa rozvíja a obohacuje až do súčasnej doby. Prešli dlhú cestu od Euripidovho mýtu, cez Passoliniho film s Mariou Callas, až po Larsa Von Triera a Heinera Müllera, ktorý je inšpiráciou pre vznik textu, použitého v inscenácii. Tvorivá dvojica skúmala široký záber existujúcich spracovaní a rovnako sa snažila rozlúsknuť otázky ohľadne telesnosti a kontaktu s divákom. Výsledkom sú štyri samostatné časti, každá s rozdielnou dramaturgiou, prevedením a tematikou.

Prvá je intímnym pohľadom o žene ako takej, cez postavu zachádza až samotnej podstate jej bytosti. „Bez akýchkoľvek vplyvov okolia, je to najčistejší, intímny pohľad na ženu, na seba samu, Médeu,“ ako ju charakterizuje Esther Freixa.

Druhá časť je priblíženie hľadania ženskej identity cez poznanie mágie vlastného tela. Akcentuje moment zvádzania, očarenia. Je súčasným pohľadom spoločnosti ako takej na telo ženy a hra s mocou, ktorú jej to prináša.

Tretia časť vstupuje až na archaické miesto vnímania ženy a matky a porovnáva ho so súčasnou spoločnosťou, s pohľadom dnešného muža. Obsahuje prvky deformácie, Freixa si zakrýva tvár, nie je jasné, či predstavuje muža alebo ženu. Tak ako sa tento rozdiel niekedy zahmlieva v dnešnej spoločnosti. Môže to byť dokonca aj zviera.

No a posledná, štvrtá časť hovorí o smrti. Zaoberá sa utrpením, ktorého je v Médeinom príbehu až príliš veľa. „Keď je už všetko dokonané a ona odchádza, je to koniec, ale zároveň začiatok nového života, o ktorom nikto nič nevie. Ako smrť.“ Odvážny scénický tvar a jeho charizmatická protagonistka si rozhodne zaslúžia pozornosť. S Esther a jej piatich rokoch s Médeou sme sa zhovárali po jej nedávnom barcelonskom vystúpení.

Tvoja Médea má štyri časti, napriek tomu počas jedného predstavenia odohráš iba dve. Mohli by existovať aj všetky spolu, alebo je to myslené skôr ako seriál? Je tvojím zámerom metafora cyklickosti alebo je Médea na pokračovanie, teda s predpokladom že diváci prídu znova?

Tiež preto, ale hlavným dôvodom je to, že nechcem, aby bola moja Médea chápaná ako uzavretý tvar. Toto je pohľad Esther Freixe. Bola by som rada, keby bola chápaná ako otvorený tvar, pretože ľudská spoločnosť pozná jej príbeh a mýtus, ale v tomto príbehu sú isté medzery. Rada by som pracovala s týmto prázdnom, ktoré vzniká, aby moja Médea nikdy nebola celistvá, aby ľudia vedeli, že existuje niečo, čo nevidíme, a o čo sa niekedy nevieme ani podeliť, že niekedy je to len pocit. Myslím, že je to veľmi zaujímavé. A teda, aby mohol mať človek pocit, že videl nejakú časť, ale nevidel všetko.

Stotožňuješ sa s niektorou časťou viac ako s ostatnými?

Je to veľmi zložité pretože všetky sú veľmi rozdielne. Dokonca až tak, že sa ani nedajú porovnávať. Ale dalo by sa povedať, že štvrtá časť je pre mňa výnimočná. Je zároveň najmladšia, pretože sme ju pridali iba nedávno. Ostatné sme publiku otvorili už v roku 2009, ale táto je posledná, prístupná od roku 2011.

Keď sa pozrieš na celý proces tvorby, ktorý trval päť rokov – Esther žila svoj život, ale zároveň začala žiť Médea, inscenácia, tiež žije svojim životom a mení sa v priebehu času. Sú v inscenácii momenty, ktoré už teraz vnímaš inak, si viac zainteresovaná?

Áno, absolútne áno. Sú aj veci, ktoré bez toho aby sa zmenila ich forma, majú zrazu inú výpoveď. Lebo ja som vnútorne iná. Keď som v roku 2007, teda pred viac ako piatimi rokmi začala pracovať s touto témou, netušila som, že by som urobila mnoho vecí inak. Ale na druhej strane, zachovanie tvaru vo forme, v akej vznikla úplne prirodzene celú tému viac a viac prehlbuje, pomáha odpovedať si na otázku – Prečo sa v danom momente objavilo práve toto.

Pracovala si s veľkým množstvom materiálu o tejto ženskej hrdinke. Na jednej strane stojí mýtus a Euripidés, a na druhej nové spracovania Larsa von Triera, Passoliniho, alebo Heinera Müllera, z ktorého si brala veľký zdroj inšpirácie. Až pokiaľ si došla v mýte a do akej miery ťa inšpirovali súčasné spracovania?

S mýtom som pracovala ako s niečím, čo je večné. Snažila som sa otvárať tieto prázdne komnaty a odpovedať si na otázky, ktoré vo mne mýtus evokoval. Ohľadne ľudských princípov, ohľadne bytostne ľudských vecí, vzťahov a spoločnosti. Všetci sa tam môžeme tak trochu nájsť. Muž alebo žena, to je úplne jedno, že? A teda, nedá sa povedať až pokiaľ, pretože toto sa nedá vypočítať ani odmerať nejakými percentami.

Áno, ale všetci títo autori sa na Médeu pozerajú svojím pohľadom. Zaujímalo by ma, do akej miery ťa ich názory a vízie ovplyvnili a ako si s týmito s poznatkami pracovala, kým si vytvorila tvoju hrdinku.

- Niekedy som si vzala iba znaky, na základe ktorých som rozvíjala svoj výskum. Napríklad. A odtiaľ som čerpala materiál. Niekedy som iba vstúpila do obrazu, ktorý mi ponúkol Passolini, Lars Von Trier alebo Müller. Práve Müller mi vnukol veľmi dôležitý kontext tvorby. Až do tej miery, že v niektorých momentoch inscenácie hovorím jeho slová. Je to výborný autor, texty, ktoré sú použité v štvrtej časti sú veľmi pôsobivé.

Sú to texty, ktoré sú veľmi silné, pretože v nich nie je nič naviac. Vypovedajú jasné fakty sú úprimné, stručné a zároveň mrazivo pravdivé.

Samozrejme, ale tento text je zároveň veľmi prepracovaný. Je od Müllera, ale nie je použitý v tvare, v akom ho napísal. Do tohto procesu významne vstúpila dramaturgia, teda Toni Cots. Povedal: „Sú to veľké slová, ale musíme z nich vybrať to, o čom chceme vypovedať. “ Je veľmi dôležité, že Toni so mnou spolupracoval od prvého dňa. Pozeral sa na mňa zvonku, ale zároveň mi dával tvorivé návrhy, impulzy. Spracovávala som jeho návrhy a zároveň som mu ponúkala nápady na nové obrazy, ktoré som videla ja. Bol to tvorivý dialóg medzi mnou a ním, v ktorom sme si každým momentom vzájomne otvárali nové priestory a nové otázky. Dialógy s postavou, medzi mnou a ním, scénickým priestorom.

Je výborné, že na tvojich predstaveniach sa stretávajú ľudia z rôznych krajín. Napríklad dnes v publiku sedeli diváci z Francúzska, Talianska, Katalánska, Španielska, no a tiež zo Slovenska. Po inscenácii prichádza zaujímavý moment diskusie, kde sa každý môže podeliť o svoje zážitky a vnemy, ktoré v nich vyvolal tvoj návrh. Ako vznikla myšlienka priblížiť sa až tak blízko k divákovi?

Typ materiálu, na ktorom pracujeme, sme chceli priblížiť aj divákovi a podeliť sa s ním, pretože je to druh veľmi riskantnej, až exponovanej práce, ako to vidím ja. A nechcem robiť divadlo, aby som bola videná, ako: „Hmmm, a táto, čo robí?“ Takže kvôli tomu a tiež pre potrebu situovať tento scénický tvar do iného priestoru. Divadlo je postavené tak, že takmer nedovoľuje vytvoriť žiadny vzťah, či moment spojenia s divákom. A ja som touto prácou chcela tak trochu otvoriť nové obzory, čo je veľmi zložité. Takže to bola tiež moja úloha, zamyslieť sa nad tým, ako to urobiť tak, aby výsledná scénická forma mohla divákov vniesť do priestoru performera. A zároveň, ako sa o tento scénický priestor, o tento iný svet dá podeliť s divákom. No a áno, možno sme to trochu vytrhli z divadla a vložili sme to do súčasného kontextu, kde je jedno súčasné telo, ktoré k tebe prehovára, ktoré náhle prijíma a premieňa všetky ostatné podmienky a zmeny, ale ktoré bolo odjakživa rovnako súčasné a hlavne ľudské. Takto nejako vidím tento proces hľadania.

Tento moment predstavuje dostatočne intímne spojenie na podelenie sa s emóciami, ktoré prichádzajú od teba k divákom. Ale na javisku si Ty, a v istých momentoch predstavuješ, ako si to sama nazvala – súčasné telo. A teda aj k tebe prichádza smerom od diváka množstvo znakov a impulzov. Ako to vnímaš z pohľadu performera? Používaš to neskôr vo svojej tvorbe?

Áno. Ani nie tak čo sa týka zmeny samotných štyroch častí a dialógov, ako skôr v tom, že menia mňa samu, ako osobu, pretože do mňa tieto emócie prirodzene prechádzajú, na toto telo, ktoré je v centre tohto všetkého materiálu. Tak ako je každé telo odlišné, ale zároveň má viacero podôb, tak každá zo štyroch častí vypovedá iné posolstvo. A tak toto telo prijíma všetky tieto ostatné pohľady. Pohľady, ktoré nie sú moje, ani Toniho, ani Mülera, Passoliniho, či Triera, ale ktoré patria ľudom. Ako plynie čas, týmito pohľadmi, postojmi a emóciami sa obohacuje celá Médea, myslím, že práve tu sa získava skutočná hĺbka.

Čo robíš mimo predvádzania tohto scénického návrhu?

To čo robím, je predovšetkým veľa výskumnej práce a skutočne si tento moment tvorby vychutnávam, pretože sa neskôr môže veľmi jednoducho premeniť na scénický návrh. Okrem výskumu, tiež spolupracujem s jednou skupinou, kde sme štyria, v centre, ktoré sa nachádza v Mollet del Vallés, malom mestečku blízko Barcelony. Tam máme priestor, ktorý sa volá – CRA P, zaoberáme sa tvorivými praktikami a umeleckým výskumom, a momentálne rozvíjam veľa aktivít, aby sa tento priestor mohol otvoriť aj iným osobám. Pretože tam máme umelecké rezidencie, kde prídu umelci, nejaký čas sa venujú svojmu projektu a neskôr ho otvoria publiku. Je to veľmi pekné, práve preto, že je to mimo Barcelony, kde prichádza normálne publikum, teda ľudia z okolitých dediniek, nie divadelní profesionáli. Takže v budúcnosti by sme radi otvorili tvorivé procesy pre ľudí tak, aby na nich zároveň mohli participovať. Nevidieť umenie iba ako ukončený produkt konzumu, nevidieť iba – tu kúpim a tam zjem, ale naopak, pochopiť, ako sa niečo tvorí. To je pre mňa veľmi krásne.

Mária Karoľová, 27. 3. 2012

Článek zatím nemá žádný komentář.
Vložit komentář:

Jméno a příjmení (povinné)

Příspěvek

Potvrďte, prosím, že nejste loutka: napište jméno Hurvínkova otce

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.