Dzadíková, Lenka: Spišákovci po Starom a po Novom

Nie len preto, že slovenské profesionálne divadlo oslavuje v roku 2020 svoje sté výročie a slovenské profesionálne bábkarstvo sedemdesiate, začnime zoširoka.

Jeden zo slovenských divadelných klanov sú Spišákovci. Na jeho počiatku stál Karol Spišák (1941–2007). Režisér, spojený najprv s činoherným nitrianskym divadlom a od roku 1994 riaditeľ a režisér Bábkového divadla v Nitre, neskôr premenovaného na Staré divadlo, ktoré po jeho smrti nesie meno Staré divadlo Karola Spišáka. Karolovi synovia Ondrej (1964) a Michal (1963) sú tiež režisérmi. Ondrej Spišák vyštudoval bábkarskú réžiu na DAMU v Prahe, Michal činohernú na VŠMU. Rod sa rozšíril o herečku Lenku Barilíkovú. Syn Lenky a Michala Samuel Spišák je filmovým a televíznym hercom, Jakub absolvoval činoherné herectvo na JAMU. V bábkarskej línii rodu pokračuje najstarší Ondrejov syn Šimon Spišák a členkou klanu sa stala i herečka a bábkoherečka, manželka Ondreja Spišáka Agáta Spišáková (Solčianska).

Bábkové divadlo je chránená rastlina

Režisérovi Ondrejovi Spišákovi nemožno dávať jednoznačné prívlastky. Slovenský režisér tvorí v Česku, v Poľsku aj v Maďarsku, v bábkových i činoherných divadlách, pre deti aj pre dospelých. Absolvoval DAMU inscenáciami Džezinbed (1987) a Portrét (1987). Na Slovensku tvoril najskôr v Bábkovom divadle Žilina a Bratislavskom bábkovom divadle (vtedy Štátne bábkové divadlo). Inscenácie Najväčšie cigánstvo a Objavenie Ameriky zo ŠBD mu otvorili aj cestu do poľských divadiel. Na festivale Bábkarská Bystrica 1992 ich videla dramaturgička varšavského Divadla Lalka Joanna Rogacka a oslovila režiséra na spoluprácu.

V rokoch 1992 až 2015 bol spojený s nitrianskym Starým divadlom. Najprv ako režisér, od roku 2007 aj ako riaditeľ. Naštudoval tam rôznorodé inscenácie na základe tradičných rozprávok, poézie i modernej literatúry. Pre detských divákov bol imaginatívny, hravý a priateľský sprievodca príbehmi a rozprávkami. Pre mládež naštudoval napríklad Fausta (1995). V úprave, ktorú pripravil s dramaturgom Ivanom Gontkom boli Faustovym pokušením drogy.

Po roku 2000 sa spolutvorkyňou Ondreja Spišáka v Starom divadle stala dramaturgička Veronika Gabčíková. Spoločne hľadali rovnováhu medzi klasickými rozprávkami a neoverenými titulmi. Spomeňme aspoň inscenácie Belasý vták, Snehová kráľovná, Hobit, Havran z kameňa, O psíčkovi a mačičke, Koľko jahôd rastie na mori, Kmotra Smrť a zázračný lekár, Jánošík, Cesta do krajiny Tuwim.

Keď sa Ondrej Spišák rozhodol nepokračovať vo funkcii riaditeľa, nastalo pre divadlo turbulentné obdobie. Väčšia časť súboru sa vzbúrila proti prvému a zakrátko i druhému novému riaditeľovi. Napokon polovica súboru divadlo opustila a založila v Nitre nezávislý súbor Nové divadlo. Ondrej Spišák sa nestal jeho stabilnou súčasťou, no naštudoval tam svoju dosiaľ poslednú slovenskú inscenáciu pre deti Čarodejnice (2018) podľa Roalda Dahla. Téma tejto kultovej knihy zvádza k očakávaniu trikov a veľkolepých divadelných premien. Spišákovo poňatie je však, naopak, veľmi prosté. Scénograf Szilárd Boráros pripravil jednoduchú konštrukciu so závesmi, ktorá členila priestor javiska a umožňovala prácu s tieňohrou. Riešenia sú nekomplikované – Maxove myšky, ktoré sa snaží vycvičiť, sú realizované ako prstové bábky, snem čarodejníc ako siluety hláv za závesom, policajta predstavuje papierová maketa. Napätie tu vzniká z príbehu a hereckého konania, nie z vizuálnych trikov.

Ondrej Spišák na Slovensku v súčasnosti tvorí v Slovenskom národnom divadle (Ako sa Lomidrevo stal kráľom, Antigona, Pohreb alebo svadba – čo skôr?) v Radošinskom naivnom divadle (Čo sa sníva trpaslíkom, Malý veľký muž, Besame mucho) a samozrejme aj v kultovom Teatre Tatre, ktoré s výtvarníkom Františkom Liptákom založil pred tridsiatimi rokmi. Poslednou inscenáciou je Stalker (2018) – Spišákova adaptácia sci-fi románu bratov Strugackých. V súčasnosti je umeleckým šéfom činoherného Divadla Astorka Korzo ’90, ktoré ma na repertoári jeho inscenáciu Sen noci svätojánskej (2012). Ďalšou hrou, ktorú tam naštuduje bude Pohľad z mosta Arthura Millera.

Aké to je, byť členom rozsiahleho divadelného klanu? Režírovali ste už manželku, švagrinú, syna i synovca…

Plánom môjho otca bolo, aby sa slovo „režisér“ nahradilo v slovenskom jazyku slovom „spišák“. Cítim sa byť súčasťou plánu. Nie je to zlý pocit.

Ste prostredným článkom trojgeneračnej divadelnej línie. Čo sa u vás dedí z generácie na generáciu? Ako vnímate tvorbu svojho syna Šimona?

Znova použijem poučku môjho otca, ktorý tvrdil, že na ňom samom jeho deti videli, že režisérom môže byť každý blbec. Preto sa nebojácne už tretia generácia vrháme do tohto povolania. Šimona úprimne obdivujem. Mať tak jeho nápady…

Pracovali ste a pracujete vo všetkých krajinách V4. Môžete zo svojej praxe potvrdiť rôzne zovšeobecňujúce tvrdenia o tom, akí sú poľskí herci, ako majú Česi zmysel pre humor a Slováci sa dostávajú hlboko do postavy?

Môžem potvrdiť, že je veľa vtipov, na ktorých sa Slováci srdečne smejú, v Poľsku po nich zavládne hrobové ticho a v Čechách spôsobia okamžite vznik niekoľkých ďalších vtipov, po ktorých sa Slováci urazia. Je veľa poľských vtipov, ktoré Slováci ani nedopočúvajú, lebo už v polovičke sa nudia, a českých vtipov, ktorým Poliaci vôbec nerozumejú. Kombinácií je veľa, ale existujú, samozrejme, aj vtipy, ktorými každý z týchto národov dokáže tie druhé dva očariť. Nejako tak to je aj s hercami a divákmi.

A čo mýtus o rozdieloch medzi činohercami a bábkohercami, ktorý o hercoch hovorí ako o tých, čo majú maniere a nepracujú vždy na sto percent a bábkohercoch ako tých skromných a pokorných pracantoch?

To je mýtus, ktorý sa pokúša pomenovať fakt, že činoherec môže podať obrovský výkon sediac na gauči, kým bábkoherec musí liezť za gauč alebo pod gauč, poprípade musí gaučom hýbať.

Aké postavenie majú z vášho pohľadu samotné bábky v krajinách V4? Všade „sa plače“ nad tým, ako už nikto nepracuje s bábkami?

Bábky majú výsadné postavenie. Sú zapísané v svetovom kultúrnom dedičstve UNESCO. Dobrého nebýva veľa. Ľudí, ktorí pracujú s bábkami, nie je veľa. Bábkové divadlo je chránená rastlina a je lepšie, keď sa bábkovému divadlu venujú iba básnici. Keď to robí hocikto, ubližuje bábkam. Zhadzuje ich výnimočnosť.

V divadelnej praxi ste už viac než tridsať rokov. Režírovali ste desiatky inscenácií v rôznych krajinách, na rôzne veľkých javiskách i v šapito, v činoherných aj bábkových divadlách, pre deti aj pre dospelých. Ktoré obdobie svojej práce považujete za najdôležitejšie vy?

Najdôležitejšie obdobie je vždy to, keď pracujem na novej inscenácii. Čiže práve teraz.

Je ešte niečo, čo je pre vás profesijnou výzvou alebo dosiaľ nesplneným tvorivým snom?

Neprezradím, lebo by sa mi nesplnil.

Použiť bábku, keď je treba

O štvrťstoročie neskôr ako Ondrej absolvoval bábkarskú réžiu na DAMU aj Šimon Spišák. Jeho práce v Českej republike sú spojené s Divadlom T601 a Divadlom koňa a motora. Od roku 2013 pôsobí na Slovensku, pracuje v bábkových i komunitných divadlách, účinkuje v inscenáciách Teatra Tatra a úspechy mal aj ako pedagóg literárno-dramatického odboru na nitrianskej Základnej umeleckej škole Jozefa Rosinského.

V rokoch 2013 až 2015 bol interným režisérom v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre a naštudoval tam sedem inscenácií, ktoré by sme mohli deliť do línie tvorby pre deti (napríklad Pipi Dlhá Pančucha) a pre mládež a dospelých (Dogville a Huckleberry Finn). Inscenácia Tri prasiatka existovala vo verzii pre deti aj pre dospelých.

Naplno však svoju tvorbu rozvinul ako hosťujúci režisér bábkových divadiel v Žiline a Bratislave a v pozícii režiséra Nového divadla, ktoré založili s dramaturgičkou Veronikou Gabčíkovou, výtvarníkom Karlom Czechom a piatimi herečkami, ktoré opustili súbor Starého divadla.

I v Novom divadle by sme mohli tvorbu Šimona Spišáka rozdeliť do okruhov tvorby pre deti a pre mládež. V oboch kategóriách používajú tvorcovia divadlo ako spôsob humanizácie, ako nástroj na otvorenie pálčivých tém. Mimoriadne rezonovala inscenácia Anna Franková (2016). Ako napovedá aj názov, jej ťažiskom nebol denník a vojnové udalosti, ale samotná Anna – mladé dievča, ktoré dospieva v úkryte a i tam zažíva to, čo jej rovesníci – rozpaky z fyzických zmien, hádky s rodičmi, lásku. Na pozadí toho, že to bolo dievča rovnaké, ako sú diváci a diváčky v hľadisku, menej polopatisticky, no o to nástojčivejšie vystupuje na povrch jej osud a s ním téma holokaustu a rôznorodej nenávisti. Pre mládež a dospelých naštudoval Šimon Spišák v Novom divadle aj inscenácie Kúpalisko, Slovensko v obrazoch a Proces.

Pre deti tvorí Šimon Spišák okrem Nového divadla (Kozliatka a vlk, Cisárove nové šaty a Kocúr v čižmách) aj v Teatre Tatre (Červená čiapočka), Bábkovom divadle Žiline (Škaredé káčatko, Trafená hus, Vianočka Udatný) a Bratislavskom bábkovom divadle (Malá morská víla). Dôležité témy dokáže vylúpnuť aj z tradičných rozprávok. Známu rozprávku o kozliatkach otočili tvorcovia a tvorkyne z Nového divadla tak, že vlk je obeťou strachu z neznámeho a toho, čo sa o ňom traduje, hoci v skutočnosti je to krotký vegetarián. V inscenácii Cisárove nové šaty si Andersena podali komplexne a vyčítali mu jeho krutosť. V ich spracovaní Dievčatko so zápalkami prežije vďaka tomu, že mu Cisár dá svoje oblečenie. Teta Božena, postava, ktorá zastupuje tradičný výklad rozprávok, vykrikuje, že Andersen to tak chcel a dievčatko musí umrznúť, aby nastal katarzný zážitok. Poslednou vetou predstavenia, ktorú herci vyslovia, je, že pravda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou.

V Škaredom káčatku zvýraznil Spišák tému inakosti a v Trafenej husi (ide o hru Marty Guśniowskej Bodaj to hus kopla!) tému depresie. Interpretáciou Malej morskej víly (2018) otvára niektoré filozofické otázky Andersenovej predlohy. Z príbehu vyňal len gro a dôraz kladie na rozhodnutie Víly stať sa človekom. Upriamuje pozornosť na jej odhodlanie aj napriek veľkému riziku – ak sa do nej Princ nezaľúbi, deň po jeho svadbe s inou ženou jej pukne srdce a zmení sa na morskú penu. Víla položí Čarodejnici veľmi dôležitú otázku, na ktorú sa pri tradičných interpretáciách vôbec nemyslí: A čím mám zaujať princa, keď nebudem mať svoj hlas? Čarodejnica odpovie: Ostane ti tvoja ladná postava. Týmto dialógom režisér poukázal na rozprávkový stereotyp. Princovia sa často zaľúbia na prvý pohľad do krásnej, no nemej dievčiny. Nič o nej nevedia a ani ich to nezaujíma. Vlastnosti či schopnosti ženských hrdiniek sú často úplne v úzadí. V závere dostane Víla možnosť zvrátiť svoju premenu na morskú penu, no musela by Princovi, ktorý sa rozhodol vziať si za ženu inú, zapichnúť nôž do srdca. To, že odmietne, nie je dôkazom nehynúcej lásky, ale prejavom jej zrelosti, veľkorysosti, schopnosti odpúšťať a niesť dôsledky svojich rozhodnutí. A to je silný odkaz nielen pre deti, ale aj pre ich rodičov.

Červenú čiapočku (2017) v Teatre Tatre obohatili o názor na nekvalitnú tvorbu pre deti. Vlk nevie, ako Červenú čiapočku nalákať na rozhovor. Prezlieka sa za rôzne zvieratá, ktoré dievčatko v červenom len pozdraví a kráča ďalej. Nakoniec sa prezlečie za Vajka Lajčáka. Tento pán má kufor plný balónov, bublifukov, kužeľových klobúčikov a papierových rolovacích píšťaliek symbolizujúcich detské oslavy. Je zosobnením slaboduchej zábavy, ktorá na deti striehne nielen na rôznych hromadných podujatiach, ale aj v podobe treťotriednych divadielok, kde interpreti infantilne afektujú a predvádzajú triviálny dej bez nadstavby.

Dosiaľ poslednou inscenáciu pre deti je Kocúr v čižmách (2019) v Novom divadle. S dramaturgičkou Veronikou Gabčíkovou interpretovali Kocúra ako negatívnu postavu. Je to manipulátor, klamár a oportunista. Inšpirovala ich politická situácia na Slovensku, kde vládnu ľudia s nízkym morálnym kreditom a na povrch vyplávali aj ich roky udržiavané väzby na zločincov. Je pozoruhodné, že rozprávku ani nemuseli prekrúcať. Stačilo sa zamerať na fakt, že konanie Kocúra vlastne nie je v poriadku. Pri bežnom čítaní rozprávky si to neuvedomujeme, pretože vnímame, že pomôže oklamanému skromnému najmladšiemu synovi zosnulého mlynára a bojuje proti čarodejníkovi, ktorý na prvý pohľad predstavuje väčšie (horšie) zlo ako nejaký drobný podvod, neškodná lož či korupčné správanie.

Kocúrova moc postupne rastie a s ňou aj jeho arogancia. Nakoniec ho predsa len dokážu uzemniť a mladomanželia (Jano – dedič kocúra a Princezná), rovnako ako postavy v inscenácii Cisárove nové šaty, hlásajú, že pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou.

Divadlo Šimona Spišáka by mohlo mať prívlastok bujaré. (Napríklad Kocúr v čižmách mal podtitul Punkovo-animálno-maňuškovo-komediálny thriller.) Jeho divadelný jazyk je založený na nesúrodosti a nepredvídateľnosti, jeho inscenácie sú gejzírmi nápadov, asociatívnych odbočiek a neočakávaných strihov. Obecenstvu nikdy nedovolí upadať do sladkej letargie, diváci sú v strehu a neustále atakovaní informáciou, že to, čo sa deje, je divadlo.

V súčasnosti je Šimon Spišák režisérom Nového divadla v Nitre a hosťuje v slovenských a českých divadlách.

Jeden z rozhovorov s vašim otcom Ondrejom sa začínal otázkou: Čo z otcovej tvorby ťa pozitívne ovplyvnilo a voči čomu si sa vymedzoval. Otázka vhodná aj pre vás. Je príťažou byť členom divadelného klanu?

Ovplyvnilo ma hlavne to, že som sa na tú jeho tvorbu odmalička díval. Nemyslím len predstavenia, ale aj skúšky, zájazdy, žúry, pracovné porady u nás doma a iné. Otec robí divadlo ako prácu aj ako voľnočasovú aktivitu a mne sa to celé zlievalo a myslel som si, že toto je štandard. Divadlo je pre mňa niečo „normálne“. Pozitívne je to v tom, že pri práci veľmi neriešim, čo sa môže alebo čo sa ako robí, a tým pádom mám širšie mantinely. Občas to niekto označí ako „punk“, ale punk je vedomý, zatiaľ čo u mňa je to skôr evolučná predispozícia. Na druhej strane ale necítim fascináciu divadlom, čo mi občas chýba. A ako príťaž pociťujem len to, že otec stihol toho už toľko porežírovať, že ja mám teraz niekedy problém nájsť titul ktorý ešte nerobil.

Čo vám dalo štúdium na KALD DAMU? Ako by ste pomenovali svoj vzťah k bábkam?

Štúdium som trochu preflákal, čo ma spätne trochu mrzí, ale aj tak mi dalo veľa. Hlavne čo sa týka ľudí. Mojim vedúcim bol doc. Krobot, ktorý sa nás veľmi nenásilne snažil naučiť „remeslo“, stihol som bábkarských velikánov – doc. Schartovú, prof. Klímu a prof. Kroftu, ktorý nás učil použiť bábku proste, keď je treba, a hlavne prof. Makonja, ktorý nás formou nekorektného humoru viedol k novým pohľadom na réžiu a divadlo obecne. Okrem toho som tam stretol Miška Hábu, vďaka ktorému som o tom všetkom (a vlastne aj o živote a tak) začal rozmýšľať trochu viac, než som mal vo zvyku.

A k bábkam nemám nejaký špeciálny vzťah. Keď je treba, občas ich použijem. Nemám rád, keď sa výraz „bábkové divadlo“ používa ako synonymum pre divadlo pre deti. Vlastne nemám rád ani delenie na bábkové divadlo a činohru. Myslím, že je to dnes trochu mimo. Možno to znie kacírsky, ale k takémuto vzťahu ma paradoxne doviedli práve zmienení pedagógovia. Boli to síce bábkarské legendy, ale učili nás vnímať divadlo ako živý, reagujúci organizmus a bábku brať ako jednu z jeho súčastí. Výrazový prostriedok voľne kombinovateľný s akýmkoľvek iným.

Na počiatku vašej tvorivej cesty boli zaujímavé experimenty s kočovným Divadlom koňa a motora. Máme za tým hľadať romantickú predstavu, ako sa malý Šimon tmolil pomedzi hercov už od prvej inscenácie kočovného Teatra Tatra, a to ho fatálne ovplyvnilo a „nútilo“ pokračovať v kočovníckych experimentoch?

Je to prozaickejšie. Najprv to bola snaha zmysluplne a zábavne prežiť leto a málokto má možnosť požičať si maringotku s koňom a ešte od školy na to dostať nejaké peniaze. A neskôr, keď sme začali vnímať aj možnosti presahu kočovného divadla, stalo sa z toho vedomé hľadanie zmysluplného divadla. Každopádne to bola dôležitá a pekná časť môjho divadelného života.

Dlhodobo spolupracujete so scénickým výtvarníkom Karlom Czechom. Pokračuje aj vaša spolupráca s Michalom Hábom?

S Michalom si ešte občas spolu zahráme ako DKM, no stále menej. Ale často sa stretávame a konzultujeme životné a pracovné trable a radosti. Michal má aj nejaké pracovné nápady, dobré, ale netuším kedy sa nám to podarí zrealizovať.

Pracovali ste aj v komunitnom Divadle z Pasáže s mentálne znevýhodnenými hercami a herečkami a boli ste učiteľom na základnej umeleckej škole. Čo vás priviedlo k tomuto druhu tvorby? Čím je práca v prostredí neprofesionálneho divadla špecifická?

K Divadlu z Pasáže ma priviedla stáž, všetci na mňa pozerali ako na čudo, že kto chce ísť na stáž na Slovensko, ale mne sa to zdalo ako veľmi zaujímavý divadelný projekt s obrovským sociálnym presahom a chcel som to vidieť zblízka. A odvtedy som tam robil už štyrikrát a vždy to bolo skvelé. ZUŠ-ku som mal ako taký dlh. Chcel som študovať pedagogickú školu, ale babka ma odhovorila, že učitelia sa musia najviac učiť a aj tak sa potom neuživia. Ona je z učiteľskej rodiny. Dodnes mi občas napadne, či som na dobrom mieste. Tak som šiel učiť aspoň na ZUŠ-ku, ale nestíhal som to. A chýba mi to. Práca s deťmi alebo s „pasážistami“ je pre mňa radostnejšia, a zároveň je v nej pre mňa ľahko pomenovateľný zmysel, čo niekedy vo svojej tvorbe hľadám ťažšie.

Ste jeden z najvyťaženejších režisérov v slovenských bábkových divadlách. Aké sú v súčasnosti vaše väzby na české divadlo? V októbri ste mali premiéru v olomouckom Divadle na cucky, v januári v ostravskom Divadle loutek. Je to začiatok početnejšej spolupráce s českými divadlami?

V apríli budem mať premiéru v Lampióne v Kladne, takže vlastne mám takú českú sezónu. Či je to začiatok niečoho, ale neviem posúdiť.

Loutkář 1/2020, s. 88–92.

Dzadíková, Lenka: Spišákovci po Starom a po Novom

Aktuální číslo

Premiéry

Festivaly

Výročí

Odkazy

Podporují nás