Estetik, etnológ a folklorista Juraj Hamar v monografii venovanej poslednému slovenskému predstaviteľovi tradičného bábkarstva Antonovi Anderlemu (1944–2008) a jeho rodu, urobil zároveň sondu ku prameňom ostatných rodových tradícií kočovných bábkarov pôsobiacich na Slovensku. Významne dokreslil súčasný výskum v tejto oblasti a obohatil ho o nové skutočnosti. Hamar, osobný priateľ Antona Anderleho, ktorý ho v rokoch 1987 až 1997 sprevádzal ako ľudový muzikant na heligónke pri jeho vystúpeniach doma i v zahraničí, postupoval pri práci na knihe systematicky. K dispozícii mal bohatý rodinný archív Antona Anderleho so spomienkami jeho otca, kočovného bábkara Bohuslava (1913–1976) a strýka Jaroslava (1916–1982), pracoval s archívom bratislavského Divadelného ústavu, zaznamenával si rozhovory a spomienky a viedol korešpondenciu s bábkarmi, rezbármi a rodinnými príslušníkmi, s ľuďmi jednoduchými, vzdelanými i dobovými pamätníkmi (napr. spomienky herca Ladislava Chudíka). Hamar pripomína nielen existujúce dokumentárne filmy, ktoré akoby zapadli do zabudnutia (najmä z archívu Divadelného ústavu z roku 1972, ale aj ďalšie), cituje z nich dôležité pasáže výpovedí Bohuslava, Jaroslava a Antona Anderlovcov a pracuje aj s magnetofónovými záznamami. Venuje pozornosť každej zmienke o ich rode a pri jednotlivých menách uvádza rok narodenia, prípadne úmrtia. Uvádza a vysvetľuje aj špecifické výrazy kočovných bábkarov (figúrnica, hantábel, flígle, klapačka, kyrys, melduch, štráfka, šlusnumer, kumštfigúrky, mikrlatá a iné). Obrazový materiál, v prevažnej väčšine doteraz nezverejnený, dopláca na menej kvalitný papier najmä pri reprodukciách malých, čierno-bielych fotografií. Texty k obrázkom, uverejnené samostatne až v záverečnej časti publikácie, nie sú však totožné s uvedenými číslami jednotlivých strán a oslabujú tak ich dokumentačnú hodnotu. Pre lepšiu obrazovú predstavu je cenný nákres rekonštrukcie rozmiestnenia maringotiek, ich vnútorné vybavenia a šapito Škrholovho a Gašparkovho divadla Bohuslava Anderleho z Radvane (autor Ďuro Balogh). Hamar vypracoval rodokmeň nielen Antona Anderleho, ale aj rozsiahly rodokmeň tradičných bábkarov pôsobiacich na Slovensku. Tento vzácny materiál konfrontuje a dopĺňa rozhovormi s Antonom Anderlem a s ľuďmi okolo neho.
Zverejnením spomienok, rodiny Anderlovcov ale aj kočovného bábkara Tibora Sajku (1925–1999) a Otakara Dubského (1902–1991), otvoril Juraj Hamar pre historikov aj otázku nového pohľadu na život najstaršieho slovenského kočovného bábkara Jána Stražana (1856–1939) a jeho rod. Bratia Anderlovci vo svojich spomienkach boli bližšie spätí so Stražanovcami, pretože ich matku, sirotu Evu rodenú Kouřilovú (1880–1969) vychoval Ján Stražan. Ostatní bábkari sa síce radi chválili so Stražanovcami ale naproti tomu Otakar Dubský spochybňuje legendu o vzdelanostnej úrovni Jána Stražana. Pravdou je, že činnosť Stražanovcov bola omnoho hlbšie v povedomí ľudí, ich život bol častejšou súčasťou dobovej tlače, čím zatieňovali pôsobenie ostatných kočovných bábkarov, iste k ich neľúbosti…
Škrholové a Gašparkové divadlo Bohuslava Anderleho z Radvane pôsobilo od roku 1929 s rôznymi prestávkami až do roku 1957. Juraj Hamar uverejňuje dokument Povereníctva informácií a osvety z roku 1950, keď „ľudoví bábkari“ museli prejsť kvalifikačnými skúškami, po ktorých boli zaradení do jednotlivých krajov (Bohuslav Anderle mohol hrať iba v banskobystrickom kraji). Vtedajší režim činnosť „ľudových bábkarov“ postupne zlikvidoval. Bohuslav Anderle skončil ako smetiarsky pracovník v Technických službách mesta Banská Bystrica a brat Jaroslav sa zamestnal v Československej automobilovej doprave. Tomuto rozhodnutiu však predchádzala neslávna činnosť Divadelnej a dramaturgickej rady a Divadelnej a propagačnej komisie, ale aj negatívna iniciatíva českých a slovenských bábkarov a ich predstaviteľov, zameraná už v roku 1949 proti pôsobeniu „ľudových bábkarov“.
Juraj Hamar venoval podstatnú časť svojej monografie Antonovi Anderlemu, ktorý sa rodinnej tradícií začal venovať iba postupne iba od roku 1972, keď začal hrať ako ochotník pre deti vo svojom činžiaku. Hamar zachytáva celú Anderleho životnú anabázu až po rozhodnutie, venovať sa tradičnému bábkarstvu profesionálne (1990). Zakladá si živnosť (1992), zaoberá sa zbierkami bábok a ich výrobou ale najmä hrá doma a chodí po svete so svojím Tradičným divadlom Antona Anderleho. Jeho predstavenia získavajú obdiv u odbornej verejnosti a nadšenie u širokého detského a dospelého publika. V kapitole venovanej zbierkam bábok (ale aj dekorácií, opôn, rekvizít, nábytku, literatúry a pod.) Antona Anderleho otvoril Hamar nepriamo aj otázku ďalšej identifikácie bábok a mien ich rezbárskych majstrov, ktoré zostali v rodinnej pozostalosti a ktoré už Anderle nestihol popísať.
„Hlasový prejav ľudového bábkara patrí medzi najzákladnejšie výrazové prostriedky estetiky a poetiky ľudového bábkového divadla.“ – konštatuje Juraj Hamar. Na tomto zistení postavil Hamar originálny a ojedinelý výskum hlasovej interpretácie jednotlivých bábkových postáv v podaní otca Bohuslava a jeho syna Antona. Pri filmových záznamoch z predstavení Bohuslava Anderleho sme si neraz kládli otázku, či ide o originálny hlasový prejav otca, alebo dodatočný postsynchrón syna Antona. Hamar si v roku 2004 prizval ku spolupráci mimoriadne erudovaného Milana Ruska z Ústavu informatiky SAV a „začali v spolupráci s Antonom Anderlem realizovať vedecký výskum zameraný na analýzu a syntézu hlasového prejavu ľudových bábkarov.“ Výsledné zistenie Milana Ruska „jednoznačne dokazuje výnimočnú zhodu otca a syna pri realizácii tejto akustickej charakteristiky v hlase jednotlivých postáv.“ – čo dokladá aj porovnávacím grafom.
Záverečnú kapitolu venoval Hamar hrám „ľudových bábkarov“. Uverejňuje nielen súpis jednotlivých titulov, ktoré boli na repertoári Anderlovcov, ale predkladá aj niektoré texty hier z repertoáru Antona Anderleho. Mimoriadnu dokumentačnú hodnotu má textový záznam Šlusnumera a Najmenšieho cirkusu na sveta (pravdepodobne z pera Juraja Hamara). Pretože sa texty hier Anderlovcov (a čiastočné fragmenty aj od ďalších kočovných bábkarov) objavujú aj u niektorých historikov, ponúka sa otázka, či by sa s porovnávacím systémom textovej migrácie medzi kočovnými bábkarmi nemal v ďalšej fáze výskumu zaoberať práve Juraj Hamar.
Autor publikácie vymenúva celú plejádu osobných priateľov a spolupracovníkov Antona Anderleho, ktorí mu pomáhali (výrobou zájazdovej scény a dekorácií, publikačnou činnosťou, dokumentárnymi filmami, pozvaniami na festivaly, usporadúvaním výstav bábok doma i v zahraničí a pod), pri zaslúženej popularite jeho umenia a mena.
Juraj Hamar pripravoval monografiu k 65.výročiu narodenia Antona Anderleho (20. 11. 2009). Pri zverejnenom bohatom dokumentačnom materiály neraz pociťujeme, ako autor pri záverečných korektúrach počítal ešte s pomocou Antona Anderleho. Nepredpokladal, že odpovedí sa už nedočká. Anton Anderle zomrel náhle 16. 5. 2008. Aj tejto smutnej udalosti venoval Hamar mimoriadnu pozornosť. Zverejnil listy, ktoré prišli po jeho smrti od najvýznamnejších bábkarských osobností, historikov, priateľov a bábkarov-sólistov bezmála z celého sveta. Sú dôkazom úcty k veľkému umeniu ľudského človeka, bábkara Antona Anderleho. Na adresu jeho predčasného odchodu napísal spisovateľ Peter Pišťánek aj túto vetu: „Život nás ostatných ide ďalej, ale svet bude zasa o kúsok chudobnejší a smutnejší.“
Divadlo Antona Anderleho nieslo názov Tradičné bábkové divadlo Antona Anderleho. Bola v ňom ukrytá tradícia kočovných bábkarov aj s ich ľudovým pojatím. A bolo v ňom aj meno principálovej osobnosti.
Zdarilej monografii jednoznačne chýba autorský a menný register. Resumé publikácie je v angličtine a nemčine.
Juraj Hamar vytvoril plastický obraz nielen o živote a činnosti kočovných bábkarov, najmä o rode Anderlovcov s poukázaním na tvorbu a odkaz posledného tradičného slovenského bábkara Antona Anderleho, ale z knihy dýcha aj autorova úcta a obdiv k predstaviteľom tohto neobyčajného insitného umenia na Slovensku.
Vladimír Predmerský
(Dokončení)
Juraj Hamar
Ľudové bábkové divadlo a bábkar Anton Anderle
Slovenské centrum pre tradičnú kultúru, Bratislava, 2008.
Loutkář 1/2010, s. 10–11.
Zdeněk Lepšík (6. 12. 1924)
Jiří Bláha (7. 12. 1939)
Lenka Kotmelová (16. 12. 1959)
Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.
Twitter
RSS