Přelet nad loutkářským hnízdem
Woyzeck on the HighveldFoto: Handspring Puppet Company

Nemecká klasika na bábkový spôsob alebo aj divadlo starne..

Azda najväčším lákadlom tohtoročného Divadelního světa Brno bola bezpochyby inscenácia legendárnej bábkarskej skupiny Handspringpuppet Company. Juhoafrické zoskupenie známe svojou unikátnou bábkovou poetikou a precíznymi technologickými postupmi do Brna priviezlo jednu zo starších produkcií, Woyzeck on the Highveld, ale i napriek tomu očakávania boli veľké.

Možno však až príliš? Büchnerova fragmentárna hra o jedincovi, ktorý nezapadá do sveta, v ktorom žije, no stále verí v nejaké ideály, je situovaná do 50. rokov minulého storočia, konkrétne do Juhoafrickej republiky, k čomu odkazuje už názov. Ide o svojskú lokálnu interpretáciu, dej sa sústredí na náhornej plošine zvanej Highveld, ktorá patrila k priemyselným centrám krajiny, kde boli stále cítiť rasové predsudky a rozdiely. V istom zmysle to môžeme chápať ako formu vyrovnávania sa tvorcov s vlastnou národnou identitou a minulosťou.

Tmavá, neutešená scéna pôsobí industriálnym dojmom, akoby sme sa naozaj ocitli v baniach. Uspôsobená je do podoby menšieho vyvýšeného javiska so zadným prospektom, na ktorý sa premietajú rôzne animované projekcie. Tvorcovia však pracujú i so samotným prázdnym javiskom. Tam v úvode vystúpi afroamerický konferenciér v dobovom kostýme a láka divákov sledovať divadelné predstavenie. Na scéne sa ešte objaví zopárkrát, je narátorom, ktorý ale neprezradí, čo sa deje, len uvedie postavy, miestami s odstupom, ktorý si už z vlastnej podstaty uchováva, povie na adresu hrdinov sarkastickú glosu. Woyzeckom je tu obyčajný čierny robotník, do úmoru vyčerpaný od ťažby v bani, čo sa odráža na jeho vzťahu k Márii a ich dieťaťu. To logicky ústi do Máriinho záujmu o Tambora – v tomto prípade ďalšieho baníka, a napokon končí vraždou, ku ktorej Woyzecka doženie žiarlivosť.

Základným výtvarným východiskom je práca s bábkami, ktoré síce nesú výrazné charakteristické črty černošskej fyziognómie no kvôli lepšiemu efektu nie sú pomaľované tmavou farbou, ale ponechané vo farbe pôvodného materiálu. Kontrast farby a detailu je pôsobivý, výtvarníkom sa podarilo postavám- bábkam dodať primeranú realistickú kresbu, no súčasne sa nesnažia skryť, že charakter dodávajú bábkovodiči. Bábky nemožno jednoznačne typologicky zaradiť, pripomínajú manekýnov no súčasne spôsobom vedenia i javajky, väčšinou sú vodené troma bábkovodičmi. Trochu naivne môže pôsobiť spojenie ostrých a miestami nemotorných pohybov neživej bábky s prirodzeným temperamentom niektorých hercov. Na druhej strane nejde o skrývanie alebo oživovanie bábky ale o partnerskú spoluprácu dvoch poetík a tá vychádza práve z tejto zdanlivej nezľučiteľnosti.

Výtvarníkovi Williamovi Kentrigovi sa podarilo jednotlivé postavy – bábky odlíšiť aj vizuálne, dodať každej jedinečný charakter až priam osobnosť, týka sa to predovšetkým Woyzecka, Tambora a Márie – všetci „čierni“ ale pritom každý iný. Z Woyzecka už na prvý pohľad sála únava, bolesť, jeho dopredu zvesena hlava s prepadnutými očami a doslova nešťastným výrazom prezrádza o jeho vnútre dostatočne, obzvlášť v prípade, že bábka nie je schopná meniť mimiku, čiže tento konštantný výraz je zásadným interpretačným východiskom. Obdobne je to u Tambora, mačisticky a sebavedomo s náradím v oboch rukách sa dvorí Márii, je jasné, že ju očarí iste viac ako jej druh, ktorý postráda kúsok sebaistoty. Mária je interpretovaná ako plnokrvná a životaschopná mladá žena, ktorá neskrýva ani svoju nespokojnosť so svojím partnerským životom ani túžbu po niečom inom, čo jej môže priniesť práve jej nápadník. Obzvlášť jej k tomu dopomáha výrazný prejav Busi Zokufa, ktorá oplýva tým pravým „černošským“ naturelom bez toho najmenšieho pejoratívneho náznaku. Azda trochu komicky vyznievajú scény dvorenia sa Márii a náznaky milostných pletiek, čo je prirodzené, neživý materiál môže len ťažko sprítomniť pravdivé city, ale v tomto prípade to nie je podstatné. Dôležité je, že sa interpretom podarilo výrazne odlíšiť dialógy Márie s Woyzeckom, z ktorých srší odmeranosť, nedôvera, bábky stoja proti sebe, no Mária sa zdráha akémukoľvek bližšiemu kontaktu s druhom, je akoby podvedome neustále v pohybe, len aby nedošlo k zblíženiu.

Dej a dialógy dokresľujú animácie, ktoré za sprievodu tradičných afrických tónov dotvárajú atmosféru neutešeného prisťahovaleckého života Woyzecka. Ten je v tomto prípade akýmsi zástupným príkladom, na ktorom tvorcovia približujú dobovú situáciu. Experimenty, ku ktorým prepožičiava telo lekárovi sú potom vlastne len metaforou nehumánnosti prostredia, v ktorom musí jedinec existovať a zaradiť sa doň, ale nie aby si zachoval ľudskú dôstojnosť (tá v tomto prípade je už dávno passé), len aby jednoducho prežil.

Animácie sú miestami dosť popisné, až predvídateľné, čo sa odrazí na miere diváckej pozornosti. Notoricky známy príbeh je tak príliš zdoslovnený, dostáva sa do sekvencií naskladaných vedľa seba, pričom presne vieme, čo bude kedy nasledovať. Vlastne ani náznak odlišnosti alebo pokusu o inú, novú interpretáciu – ak samozrejme neberieme do úvahy situovanie do konkrétneho času a priestoru – čo s odstupom dvadsiatich rokov je dnes už málo komunikatívne, prvky nadčasovosti sa dajú nájsť len miestami (dokonalé spracovanie bábok nezostarne asi nikdy). Skôr sa dá na inscenáciu dívať ako na akúsi kroniku svojej doby, kedy iste musela vyvolať rôznorodé reakcie.

Woyzeck on Highveld však nesie isté známky opotrebenia, hoci bábkoherecká práca je stále primárne dôležitá a na vysokej úrovni, predsalen sa vytráca temporytmus, predstaveniu chýba gradácia, čas prebieha výrazne pomalšie, toto všetko potom vplýva na komplexné vnímanie diela, ktoré zrazu nepúta ako celok ale skôr cez jednotlivé zložky.

Inscenácia Woyzecka od Handspring Puppet Company jednoducho zostarla, hoci stále fascinuje bábkarským umením, no napríklad užitie animácií a projekcií je dnes už tak bežnou až rutinnou divadelnou manierou, že je ťažké z takým výrazným časovým odstupom oceniť jej vtedajší prínos. Je však možné inscenáciu vnímať optikou doby v ktorej si našla svoje miesto v kontexte moderného bábkového divadla, tvorcovia si ňou iste upevnili svoje umelecké postavenie a posúvajú sa ďalej, o čom svedčia ich posledné diela. To, že divadelná inscenácia má obmedzenú životnosť, nie je predsa ich vina.

Woyzeck on the Highveld

režie: William Kentridge, Luc de Wit, produkce: Handspring Puppet Company with The Market Theatre, výtvarníci: Adrian Kohler a William Kentridge, animace: William Kentridge, asistent animace: Erica Elk, hudba: Steve Cooks, Edward Jordan, zvuk: Wilbert Schoubel, violoncello: Clara Hooyberg, světelný design: Mannie Manim

hrají: Louis Seboko, Busi Zokufa, Busi Zokufa, Tale Motsepe, Basil Jones, Adrian Kohler

Premiéra: 1992

Napsáno z reprízy: 14.6.2013

[tento článek vyšel tiskem v čísle 4/2013]

Eva Kyselová, 3. 10. 2013

Článek zatím nemá žádný komentář.
Vložit komentář:

Jméno a příjmení (povinné)

Příspěvek

Potvrďte, prosím, že nejste loutka: napište jméno Hurvínkova otce

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.