Bábkarská Bystrica Tour 2018

Gratulácia k 60-tým narodeninám DAMU, školy, na ktorú budem vždy spomínať s láskou

Spočítala som si, že je to práve päťdesiat rokov, keď sme v Prahe na Valdštejnskom námestí vošli bránou Ledeburského paláca na tretie poschodie a potom na konci chodby celkom vzadu drevenými schodmi do takmer tajnej miestnosti ateliéru. My, noví prijatí študenti „loutkářské“ scénografie na jeseň v roku 1962 minulého storočia. Bolo nás päť ako v románe: Petr Matásek, Oľga Nosková, Jiří Bláha, Peter Cigán a ja Hana Podobová (Cigánová). Každý s dákou predstavou, očakávaním, osobnými predpokladmi a predsavzatím využiť šancu, študovať na jedinej takto raritne zameranej divadelnej vysokej škole v Európe.

Do ročníka, v ktorom boli režiséri aj bábkoherci patril aj Josef Krofta, Jano Hižnay, Helena Štáchová, Růžena Šafaříková, Štorch, Eva Křížková (Hanžlíková) a na spoločných prednáškach dejín divadla aj dnešné české hviezdy divadelných dosiek. Najviac pravda utkveli samozrejme tie internátne, aj keď z vyšších ročníkov – Franta Němec, Standa Šárský… Bábkarskú scénografiu na Divadelnej fakulte DAMU viedol docent Richard Lander, obdarený aurou nespochybniteľnej autority, humorom aj primeranou dávkou dôvery k našim svojráznym pokusom. Prežili sme v Ledebure, Karlovke a na prednáškach Na zábradlí štyri roky mladosti, štúdia, poznávania sveta, ale aj veľkorysého narábania s časom, netušiac, aký raz bude vzácny a drahý. Nechcem tým vôbec znevažovať pedagogické investície mnohých kapacít, ktoré sa snažili všetkými prostriedkami o kultivovanie budúcich princezien a principálov, netrpezlivo očakávaných profesionálnymi bábkovými divadlami od Plzne po Košice. To len my sme si ľahkovážne mysleli, že je to stav trvalý a nemenný.

Po všetkých tých rebelských rokoch na bratislavskej umeleckej priemyslovke, stála som zarazená pred vystavenými návrhmi na chodbách školy a po prvých bábkových predstaveniach, to si pamätám veľmi intenzívne, som si pripadala bezradná. Moje spontánne výtvarné prejavy, živené už v detstve výtvarne orientovanou matkou a na umeleckej priemyslovke, začali v novom prostredí krotnúť. Mala som za sebou okrem čiastočnej sochárskej prípravy u Teodora Lugsa aj štyri roky bábkarského súboru grafika a pedagóga Miroslava Fikariho. V časoch, keď už jeho prvý odchovanci Ďuro Herz a Jakubisko boli na FAMU, chovali sme sa podobne nevyberane voči existujúcim konvenciám a hrali bábkové divadlo so striedavým použitím filmu Ela Havetu a živého hrania s bábkou na javisku. To sme ešte o Laterne Magike nevedeli nič. Ale asi je dobre dostať hneď čerstvo po nose a začať pekne od začiatku tridsiatimi ôsmimi javajkovými technologickými konštrukciami s Václavom Havlíkom. Mimochodom s tým Vaškom Havlíkom, ktorému prvé zoznamovacie lekcie s bábkovým divadlom dával Trnkov kamarát na pražskej UMPRUMke, mladý asistent Mirek Fikari. Snaživo som sa pokúšala o napodobeniny estetického kánonu prezentovaného všade okolo. Čím viac sa mi to darilo, tým menej radosti som pociťovala. Pomaly som sa predierala (nie veľmi usilovne – to musím priznať), k precíznej kresbe a strácala chuťové bunky odvahy, keď Juro Jakubisko už točil Kristove roky. Významný pocit slobodného ducha prinášalo aj susedstvo s Trösterovým ateliérom a kamarátstva s jeho študentmi Vlastou Otřísalovou, Štefanom Thejsom, Zdenom Šánskym, Janou Stehnovou aj Jardom Pátkom. Z tých videných bábkových predstavení mi najviac utkvel v pamäti Havlíkov čiernodivadelný Bajaja v ÚLD a pozitívne naštartovalo predstavene v Liberci Švec Dratvička. Celá kompánia bábok vo výprave Jana Schmida mi vtedy učarovala. Nežná, akoby oživená detská kresba v šarmantne hranom predstavení. Neverím, že by som si to rokmi tak zidealizovala.

Stretnutia so vzácnymi pedagógmi, profesormi a docentmi Vojtom Cinybulkom, Erikom Kollárom, Emilom Radokom, Evou Vodičkovou, Janom Malíkom, Evou Trejbalovou, by bolo na dlhé spomínanie. Každý z nich okrem základného záchranného balíka vedomostí pre mňa dodnes predstavuje konkrétnu vetu, ktorá ostala vrytá do pamäti. Machri na dejiny divadla Martínek, Rak a Jan Císař nás donútili čítať rýchlejšie ako je zapamätateľná šanca, tak nečudo, že sme sa párkrát ocitli s prázdnym indexom zase pred dverami, do ktorých sme predtým vstúpili. Najviac sme si padli do oka práve s Vojtom Cinybulkom. Ten ma už na prijímačkách odhalil, s prejavenou sympatiou, ako expresívne uhľom kresliaceho nevychovanca, čo nezafixuje návrhy, ale so slušnými znalosťami z dejín umenia. Honza Dvořák učil marionety. Vravel mi často, keby dačo, ku mne do divadla môžeš hocikedy za herečku. Ale spomínam aj na Míšu Havlíka a jeho javajky – „A já hloupá holka tady vyzpěvuji vo myslivcích jako dyby doví co, a zatím je to taková holota frejířská!“ (poznáváte Káču z Drdových Hrátek s čertem? Aj o pol noci to poviem so zámernou nedokonalosťou). No, pozdravujem ho srdečne (vrátila som mu ten dril pomerne veľkou javajkou dobrého kráľa, ktorú potom krásne vodil v Zlatovláske). A keď už spomínam tento môj výtvarno-technologický objav urobiť z javajky dvojmetrovú persónu v Brožkovej inscenácii v ÚLD, chcem sa poďakovať za kompliment Honzovi Císařovi, že v kritike do Loutkáře napísal: „Loutky, tedy to, co zakrývalo hercovu vrchní část těla, byly krásné.“. Už si to nepamätám presne, ale mala som to v denníčku vystrihnuté ako spomienku na beznádejne spackanú (nielen) Maryšu u neho na skúške.

Ateliér, tzv. Landrárna (hovorilo sa mu aj studený odchov Matějov Kopeckých), bol najvyššie položeným miestom v paláci s krásnym výhľadom na Ledeburské terasy. Za trest v ňom bola taká zima, že často mrzol úsmev na perách. Jediným spoľahlivým hrejivým zdrojom v ňom, bol vľúdny pohľad nášho profesora a jeho neodmysliteľnej fajky. Bol spoločným pre všetky ročníky scénografie a najfrekventovanejšie sme ho zdieľali s Lojzom Tománkom a Pavlom Kalfusom – seniormi scénografmi. Že sa z nás raz stanú učebnicové mená a profesori tohto zamerania v dvoch rozdelených republikách, bolo naozaj nepredstaviteľné v časoch, keď odstreľovanie verzatilkou (výlučne chlapčenská zábava) nebolo jedinou zvláštnosťou. Akoby to ani nebolo tak dávno…

Z reprodukovanej gratulácie divadelného teoretika Miroslava Česala, nášmu vtedy už bývalému profesorovi, k jeho sedemdesiatym piatym narodeninám, vyberám pre nás lichotivý odstavec: „Dobře však znám Richarda Landera a mohu posoudit i jeho činnost pedagogickou, která je neodmyslitelnou součástí jeho tvůrčího působení. Už loni slavil dost fantastické výročí – padesát let své pedagogické práce. Je to neuvěřitelná a ohromně úctyhodná suma let i počet lidí, na které svým pedagogickým vlivem působil. Jen na katedře loutkářství DAMU, kde byl v roce 1955 jmenován docentem a v roce 1969 řádným profesorem loutkářské scénografie a kde působí dodnes, vychoval nejen ty scénografy, kteří dnes určují vývoj a sbírají ceny a uznání, jako například J. Švankmajera, P. Kalfuse, H. Cigánovou, P. Matáska, A. Tománka aj. Výrazná paleta i rukopis všech je tak různorodý a svébytný, že to svědčí o neobyčejném pedagogickém taktu, který nedovolí vnutit studentovi svůj výtvarný názor, ale citlivě ho vést k prosazení vlastní tvůrčí individuality.“

Landerovo naozaj citlivé pôsobenie, možnosť vidieť predstavenia ako Hru o láske a smrti Alfréda Radoka, iné v Činoheráku, výstavy, (celoživotnú Zrzavého, nezabudnuteľnou Trnkovú aj s fascinujúcimi plastickými objektami, Picassove maliarske portréty, Jozefa Šímu), ale aj prázdny Karlov most, po ktorom sme my ešte chodievali ráno do školy (dnes celkom nepredstaviteľné), až po charakteristický mix umeleckých profesií, žijúcich vedno v študentskom internáte na Hradební. Herci, výtvarníci, muzikanti, filmári s režisérmi, rozložili naše starosti do viacerých významových vrstiev a zároveň ich rôzne pomenovávali. Tie svoje som prekladala riešením problémov červených brigád v Kolumbii a otázkami bulharských umiesteniek v Sofii so svojimi spolubývajúcimi. Rosário Montagńa, nádherná dramatická Indiánka z Bogoty, študovala s Netkou Kolevou réžiu u Erika Kolára. Ich hlavným spoločným neduhom bolo ranné vstávanie. Opúšťala som ich spiace často ešte za tmy, lebo náš kantor si už v ateliéry zapaľoval prvú fajku. Jeho exaktnosť a abeceda pojmov, „Ano a ne na loutkovém jevišti“ boli neodmysliteľnou súčasťou, bez ktorej „nelze“ urobiť správny krok. Súhlasím a som za ne vďačná. Až potom prišli všetky tie logicky nasledované revolty a vzbury voči kukátku, javajkovému univerzálnemu protagonistovi, technológiám, témam a výpovedi, čo komu hrať, ktoré sa stali predpokladom syntetického rozvíjania bábkového divadla.

Po desiatich rokoch sa stretávame s profesorom Landerom na „Skupovke“ v Plzni na výstave scénografie v Masných krámech, keď som prvý krát spolupracovala s Lojzom Tománkom na inscenácii Ze starých letopisů v Brožkovej réžii. Bola to pre mňa zlomová doba, rovnako ako pre kostým, poslednú oficiálne chýbajúcu zložku bábkarskej scénografie. To, že som zaň dostala individuálnu cenu, debut po rokoch, bola zrejme predohra, kedy sa začal brať kostým s plnou váhou na vedomie. Nielen nakreslené kostýmové návrhy prezradili skumulovanú energiu a moju chuť predviesť sa, ale aj celý proces vzniku ich reálnej podoby bol viac živelný ako profesionálny a možno práve preto zaujali.

Zvítanie bolo srdečné. „Hanko Podobová, teda vlastně Cigánová, jak žijete? Co Petr?“ Stojac pred mojím panelom s návrhmi, otázku v očiach dokončil vetou: „Co se to s vámi stalo, kresby jako od mužského, kde je ta něžná dívka? Takovou vás neznám, celá jste se proměnila, ale moc vám to sluší!“ Dlhý rozhovor o živote, ktorý sme v tej prázdnej výstavnej sieni na pravé poludnie horúceho dňa absolvovali, zakončil typicky usmievavo uštipačne: „Pořád nosíte mokré návrhy?“

Keď som sa potom ja stala zodpovednou v hľadaní beztrestných kotrmelcov, bez ktorých nevznikne objav, teda, keď som sa ja učila byť učiteľom a prenášať skúsenosť z vlastnej praxe v ateliéry na študentov, často som myslela na toto stretnutie a význam slobody u toho hľadajúceho. Vždy sú to len pootvorené dvere pre hľadanie vlastnej cesty. Ani Richard Lander nič nevnucoval a predsa to bolo dlhé hľadanie…

Čo mi dala škola? Naučila ma, že divadlo je živý organizmus, v ktorom musia fungovať rovnocenne všetky jeho zložky, ináč to nefunguje. A najmä a to si považujem – ten skvelý rozšírený ročník, s ktorým som tie štyri roky prežila, tie rozhovory na chodbách, Krofta, jeho humor, čo zrušil akékoľvek napätie, kamaráti Božka Šafaříková, čo držala líniu, aj keby mala prísť o hlavu, Jirko Bláha, Petrovia Cigán s Matáskom, spoločné dovolenky v Juhoslávii s malým Davidom v ruksaku a potom Lojzo Tománek, s ktorým som po škole vstúpila do divadelného života v Brožkových inscenáciách na takmer dvadsať rokov, aby som v praxi poznala, aká dôležitá je konštelácia tvorcov.

Takže DAMU gratulujem k narodeninám a želám energiu naštartovať nových Quijotov do neľahkej doby. Gratulujem si, že som si ju vybrala.

Hana Cigánová, 30. 3. 2013

Článek zatím nemá žádný komentář.
Vložit komentář:

Jméno a příjmení (povinné)

Příspěvek

Potvrďte, prosím, že nejste loutka: napište jméno Hurvínkova otce

Bábkarská Bystrica Tour 2018

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.