Sme zo zemegule? Alebo odkiaľ pochádzame?

Já, ty a to je tanečná inscenácia pre batoľatá od desiatich mesiacov do troch rokov. Spolu s autorkou konceptu a režisérkou Karolínou Křížkovou sme sa porozprávali o vzniku inscenácie, s akými materiálmi pracuje a čo ju fascinuje na tejto vekovej kategórii.

Ako vznikal koncept inscenácie Já, ty a to?

Tento rok som ukončila štúdium na Katedre nonverbálneho divadla na HAMU v Prahe. Už predtým som robila tanečné divadlo pre deti a prišlo mi zaujímavé zaoberať sa touto vekovou kategóriou, pretože ide o abstraktné poňatie. Deti sa v tomto veku nesústredia na príbeh, ale skôr reagujú na zvuky, tvary, na vizuálno a na pohyb, čo je nám, nonverbálnym a pohybovým umelcom, blízke. Začala som premýšľať po estetickej stránke – ako by to mohlo vyzerať? Aký materiál by sme mohli použiť? Myslím si, že materiál a scéna sú pre túto vekovú kategóriu diváka veľmi dôležité.

Videla som predstavenie A na noze pevnina a deti sa po skončení predstavenia plynulo premiestnili na scénu a skúmali materiál.

U tejto kategórie do troch rokov ešte nemôžeme robiť interakciu, takže považujem za ideálne, aby si deti sami preskúmali scénu. Tieto deti majú svoje tempo, ktoré je pomalé. Záleží aj od veku, ale človek na ne musí byť opatrný. Je to niečo ako uspávanka. Nedá sa na ne tlačiť, niekto sa bojí viac, niekto menej…

Čiže ide o prvý kontakt najmenšieho diváka s divadlom. Aby si odniesli citový zážitok.

Presne tak. A čo ma ešte fascinovalo na tejto vekovej kategórii bolo to, že často ide o ich prvú skúsenosť s iným prostredím než s domovom. Ide o prvú skúsenosť s úplne novým, iným prostredím, divadlom. Ide o veľkú zodpovednosť a to ma na tom nesmierne láka.

Na najmenšom divákovi hneď vidíš, či ho predstavenie zaujalo a ako reaguje. Stáva sa, že reakcie detí sa rôznia, v závislosti od miesta, kde hrávate?

Na mieste až tak nezáleží – skôr ide o atmosféru, pretože stačí, keď je tam jeden „narušiteľ“ (dieťa, ktoré veľmi plače). Veľkú úlohu zohráva aj hodina – či sa hrá predstavenie doobeda, alebo poobede. Pred obedom zvyknú byť deti unavené. Reakcie bývajú väčšinou rovnaké, ale ich intenzita sa buď zväčšuje, alebo znižuje.

Aké materiály používate v tomto batoláriu?

Predchádzal tomu prieskum – napr. na Šrámkovom Písci som mala trojdňovú dielňu pre deti, takže som si povedala, že odskúšam všetky možné materiály. Napokon som zistila, že deti v tomto veku najradšej zbierajú veci a dávajú ich na miesto. A ešte balóniky. Potom mi napadlo vychádzať aj z gymnastických lôpt, balónov, pretože sú veľké ako deti. Napadlo mi, že každý z nich bude z iného materiálu a bude plniť inú funkciu. Prostredníctvom scénografie teda vznikol príbeh o tom, že objavujeme planéty.

Ako si vnímala vesmír, keď si bola malá?

To je zaujímavá otázka, ale myslím, že som ho príliš nevnímala (smiech). Je to rovnaké, ako teraz. Nerýpem sa príliš do toho, pretože je to pre mňa niečo veľmi abstraktné a ťažko uchopiteľné. Nikdy som sa príliš nepúšťala do skúmania vesmíru.

V tvojom predstavení ide o prácu s materiálom, zvukom, ide teda o vytvorenie vizuálnych obrazov?

Presne tak. Okrem toho, náš príbeh je otvorený, keďže skončíme na zemi. S tým súvisia aj otázky: Sme zo zemegule, alebo odkiaľ vlastne? Naše predstavenie má otvorený koniec. Tým pádom je tu priestor pre fantáziu a zároveň aj pre rodičov, ktorí sa k nemu môžu vrátiť a vytvoriť pre deti vlastnú rozprávku.

Článek je převzat z festivalového zpravodaje Divadla evropských regionů Hadrián. Neprošlo redakční úpravou.

Mirka Košťálová, 28. 6. 2019

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.