Druhý impulz Bábkarskej Bystrice odštartovala s veľkým diváckym úspechom inscenácia Anna Franková.
Známy príbeh zaznamenávajúci hrôzy druhej svetovej vojny očami dospievajúceho židovského dievčaťa pozná snáď každý. No nie každý ho dokáže uchopiť tak, ako tvorcovia Nového divadla z Nitry.
Režisér Šimon Spišák spolu s dramaturgičkou Veronikou Gabčíkovou vybrali z jednotlivých denníkov práve tie texty, ktoré sa zameriavali nie len na vnímanie vtedy aktuálnej spoločenskej situácie, no najmä na vývoj krehkej dospievajúcej duše, ktorá musí čeliť spoločenskej izolácii.
V popredí rezonovalo najmä najhlbšie vnútorné, intímne ja Anny, ktorá má v sebe kopu energie a chuti do života a v pozadí – ako niečo stále prítomné i keď nevypovedané – hrôzostrašný duch druhej svetovej vojny, ktorý nám je všetkým známy svojou ukrutnosťou. Práve týmto vedomím sa emócia z hrôz vojny umocňovala radosťami mladej Anny plnej túžby po bežných starostiach, slobode či láske. Veď práve to najviac človeka dorazí – keď vidí neskutočnú radosť a chuť žiť v očiach mladého dievčaťa, ktoré tú šancu na život nakoniec nedostane.
Šimon Spišák si práve takýmto výberom režijnej koncepcie zvolil ťažšiu cestu nie len pre seba ale i pre samotných hercov. Denník Anny Frankovej je všeobecne veľmi známy, a to najmä tragikou svojho príbehu. Dokázali však, že existuje cesta ako vytvoriť skvelú plnohodnotnú inscenáciu, ktorá sa neopiera práve o najtemnejšiu stránku príbehu, no napriek tomu zostáva verný predlohe a tragická podstata je stále prítomná.
Lucia Korená ako ústredný obraz samotnej Anny, predostrela cez svoju hrdinku obrovskú škálu všemožných emócii, ktorými dokázala diváka absolútne vtiahnuť do deja. Sršala z nej hravosť, radosť, chuť do života, no taktiež vnútorný vzdor, rebélia či odhodlanie. Herečka odovzdáva príbeh svojej postavy priamo divákom a tu i tam s nimi priamo nadväzuje slovný kontakt. Veľmi dôležitá a výrazná bola jej práca s mimikou a očným kontaktom, ktorým si diváka sústavne udržiavala v absolútnej pozornosti. A v tom všetkom dokázala pravidelne divákov rozosmievať a vlastne celkovo im čarovať s mimikou tváre podľa jej potrieb.
Ivan Martinka sa zaskvel hneď v niekoľkých rolách naraz. Neboli dve či tri – bolo ich mnoho, ktoré dokázal stvárniť a pri tom ich aj charakterovo odčleniť. Divákov bavil a popri Lucii Korenej nespadol do jej tieňa ale stal sa jej rovnocenným partnerom. Inscenácia sa v ich podaní nestala sentimentálnou, práve naopak dokázala baviť a zároveň mraziť. Čo nie je tak často vídané.
Celkový dojem z prívalu pozitívna bol umocnený veľmi vhodne použitou scénografiou, ktorá vytvárala pocit domova. Len nahrávky oznamujúce aktuálne dianie za stenami domu o deportácii židov ju občas narúšali a postupne, veľmi opatrne gradovali v divákovi pocit nepríjemnosti.
Divadelníci z Nitry spravili z Anny Frankovej hrdinku, ktorá sa nebála života a hrdo bojovala za svoje pocity. Tak ako nám v úvode Ivan Martinka ozrejmí historické udalosti, aby sa divák vedel zorientovať, tak aj na konci spolu s Luciou Korenou veľmi vecne rozpovedia záver ich tragických osudov. Práve spomínaná vecnosť a faktografický odstup spôsobí, že diváka oslovia podstatne hlbšie ako keby ju prežívali.
Ak spojíte nový, prepracovaný pohľad na koncepciu Šimona Spišáka a Veroniky Gabčíkovej a k tomu pripojíte výbornú hereckú dvojicu, nemôže vzniknúť nič iné ako divadelný kúsok, ktorý bude nie len dnes ale i v budúcnosti cenený pre svoju plnohodnotnosť. Viac takýchto inscenácii.
Článek byl převzat z festivalového zpravodaje festivalu Bábkarská Bystrica TOUR 2018. Další rozhovory a recenze naleznete v online verzi zpravodaje.
Olívia Stachová, 16. 10. 2018
Zdeněk Lepšík (6. 12. 1924)
Jiří Bláha (7. 12. 1939)
Lenka Kotmelová (16. 12. 1959)
Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.
Twitter
RSS