Dôležité bolo vždy nájsť motto a nadchnúť ľudí

Rozhovor s Cordulou Nosek

Cordula Nosek je od roku 2011 umeleckou šéfkou Figurálneho festivalu IF – medzinárodný festival umelkýň v divadle Kosmos, Viedeň a festivalu Medzinárodné dni bábkoveho divadla v Mistelbachu, Rakúsko. V roku 2017 oslávila 30-výročie pôsobenia na javisku.

Pred 7 rokmi si prebrala kormidlo umeleckej šéfky Festivalu v Mistelbachu. S akými ambíciami a predstavami si do tejto funkcie vstupovala?

Zaujímavé je, že som sa vlastne vďaka náhode uchádzala o toto miesto. Moja kolegyňa Gerti Tröbinger, intendantka festivalu figurálneho festivalu vo Welse, Rakúsko, čítala o vypísaní konkurzu v Mistelbachu. Okamžite ma kontaktovala a povedala: „Uchádzaj sa, to musíš urobiť.“ Boli ešte 3 mesiace času, tak som to nechala v kúte, ale nespustila som to z očí. Sadla som si k tomu, po troške začala na tom pracovať a moja chuť narastala. Vypracovala som koncepciu – rozpätie od tradičného bábkového divadla až k modernému figurálnemu divadlu. Tým pádom, že som 31 rokov na scéne a v priebehu týchto rokov som navštívila veľa festivalov. Rada hrám, ale rovnako rada si pozriem inscenácie, som nadšená návštevníčka festivalov. Tak som si povedala: Poznáš už toho veľa a robí ti to radosť. Mala som i skúsenosti z festivalu IF v divadle Kosmos vo Viedni. Je to mini-festival, ktorý som viedla. Tak som tomu prišla na chuť. Získala som skúsenosti s financovaním a vo výbere a zostavovaní inscenácií. Dôležité bolo vždy nájsť motto a nadchnúť ľudí.

Tak som sa profesionálne pripravovala na Mistelbach. Ťažisko som videla v divadle pre mládež a pre najmenších, ktoré už 20 rokov tvorím. Nemala som len znalosti, ale i vlastnú skúsenosť a pasiu pre toto divadlo. Prišla som teda na konkurz. Poznali ma, lebo som už viackrát v Mistelbachu hrala. Výhodou bolo aj to, ze nebývam ďaleko od Mistelbachu. Je to veľmi dôležité, čo som spočiatku podcenila. Musíš byť vždy v blízkosti, aby si motivovala spolupracovníkov. Je to veľmi veľa práce, vypracúvavať nové plány, ale chytilo ma to, rada pracujem v teame. Všimla som si, že aj diváci si zvykli na spôsob mojej práce. Nálada počas festivalu je veľmi dobrá. Podarilo sa nám nielen udržať návštevnosť, ale ju aj zvýšiť. Obecný úrad stojí za mnou a za festivalom a viac a viac sa to ukotvuje.

Sama si aktívna, hráš prevažne pre detské publikum, či aj pre iné vekové kategórie?

Robím divadlo pre najmenších, ale nie iba – tu sa stretávaju všetky generácie. V takom tom Shakespearovom zmysle. Najmenší prichádzajú s rodičmi, starí rodičia prichádzajú radi s vnúčatami a často aj súrodenci. Poslednú inscenáciu som premierovala vo WUK-u vo Viedni. Bola určená pre 2+ pod názvom Kde si more a nebo vymieňajú modro. Pred 3–4 rokmi to bola inscenácia Faust – koľko zla potrebuje človek. To bola inscenácia pre mládež a dospelých. Je veľmi dôležité hrať aj pre túto vekovú kategóriu, aby sme si vychovali ďalších divákov. Kráska a zviera bola pre mládežníkov a deti. I táto ako i Faust v kombinácii s hercom. Našťastie sa mi vždy znovu darí nadchnúť a presvedčiť pre figurálne divadlo i hercov.

Ako vzniklo tvoje divadlo DACH – Theater?

Je to kultúrny spolok, ktorý sa snaží o produkcie pre deti, mládež a dospelých. Je to divadlo objektu a bábkoveho divadla. Názov divadla bol odvodený: D – ako Deutschland, A – Austria, CH – Chwizerland, lebo sme boli traja členovia z týchto nemecky hovoriacich krajín. Založili sme ho v roku 2000. Navštívili sme doposiaľ 23 krajín na troch kontinentoch, na festivaloch a zájazdoch. Ja som si tento názov ponechala.

Foto: Cordula Nossek

Viem, ze spolupracuješ s bratislavskou VŠMU – odbor bábkarstva. V čom spočíva táto spolupráca a ako k tomu došlo?

Ako k tomu došlo ? Helena Kramár bola toho iniciátorom. Povedala mi: Poď so mnou do Bratislavy na VŠMU. Pozrela som si tam študentskú inscenáciu a veľmi sa mi páčila. Aj tie tri odbory, čo sa tam vyučujú – bábkoherectvo, scénografia a réžia ma veľmi zaujali. Od tej doby sem prichádzam i so zástupcami mesta Mistelbach a vyberáme nielen inscenácie pre festival, ale i námet na plagát festivalu. Je to súťaž pre študentov scénografie, ktorým zadáme tému a z ponúknutých prác si jednu vyberieme. Tento rok sme vybrali rakúskeho umelca, ale v roku 2016 a 2017 to boli študentky scénografie. Od roku 2016 si pravidelne vyberám inscenácie, ktoré sa mi hodia, alebo sa i cielene pýtam. Každý rok spolupracujeme s Bratislavou už i z toho dôvodu, že Rakúsko nevychováva bábkohercov, u nás nie je vzdelanie pre bábkové divadlo a Bratislava je nám najbližšia.

Si matka dvoch synov, bude niektorý z nich pokračovať v tvojich šlapajách?

Otec mojich detí je strojný inžinier s umeleckým nadaním. Je hudobník, grafik, skrátka dobrý a zaujímavý umelec. Deti su vlastne zmiešaninou. Starší syn ide študovať grafický dizajn, čiže kombináciu matematiky a umenia. Mladší syn hrá rád divadlo. Pôsobil už raz v profesionálnom súbore, je toho názoru, že to už vie a teraz sa chce stať pilotom. Deťom by sa nemalo prikazovať. Keď som ja vtedy povedala svojim rodičom, že by som chcela študovať divadlo, povedali mi: Preboha! Môj otec pracoval v divadle a povedal mi: Vidím, že máš talent, toto povolanie je bazén plný žralokov, nesmieš sa nechať utlačiť, želám ti všetko najlepšie. Je to veľmi tvrdá profesia. Súvisí to aj s tým, ze postavenie bábkára v nemecky hovoriacej oblasti nie je ocenené. Takže som rada, ze moje deti to nechcú študovať. V hospodárstve, priemysle je kreativita na poprednom mieste, ale tu si kreativitu musíme vytrénovať, je to otázka disciplíny. Nie je to žiaden rozmar. Dobrí umelci sú dobre organizovaní, disciplinovaní, vysoko vzdelaní a matematicky zdatní. Ten naivný obraz umelca by som chcela zmeniť.

Pokúsila si sa aj vo Viedni etablovať festival v Divadle Kosmos a uviedla si tam uspešne bábkoherečky, keďže Divadlo Kosmos je feministicky orientované.

Divadlo Kosmos vo Viedni je inštitúcia, ktorá ponúka priestor pre feministické umenie. Od tohto roku ho vedú dve umelecké šéfky, keďže pani Barbara Klein, ktorá ho viedla doposiaľ, ide do penzie. S oboma som už v prípravných rozhovoroch a chceli by sme každé dva roky tento malý festival figuratívneho divadla naďalej udržať. Bohužiaľ kultúrna politika nesedí ani spredu, ani zozadu. Je to vždy otázka subvencií. Išla som cielene do slobodného povolania, umenie potrebuje radosť a neustále spochybňovanie. Ľudia, čo rozhodujú o subvenciách, o tom nemajú často ani potuchy. Figurálne divadlo v Rakúsku sa zatiaľ nedostalo do fokusu. Toto divadlo tu ešte spí, je ešte čo doháňať.

A vôbec, aké je to pre ženu v pozícii šéfky festivalu? Ako ťa berie mužské osadenstvo v Mistelbachu?

Na začiatku sa ma báli. Vedeli o mne, že som moderná bábkoherečka a obávali sa, že program festivalu úplne zmením. Je pravda, že určité formy preferujem, ale ukázala som, že nejde len o môj vlastný vkus. Nesiem zodpovednosť za tradíciu a toto pojítko je i vo mne. Keby nebola tradícia, nebola by som tu ani ja. A tu spoznali, ze nie som až taká moderná. Mám dobré očko vo výbere, ale chcela by som všetko robiť sama. Techniku, reklamu, marketing, divadelno-pedagogickú prácu. Aby som mohla byť úspešná, všetko plánujem a dohováram so svojím teamom.

Aké cesty ťa priviedli do Rakúska?

Náhoda. Na Vianoce 1997 som v Berlínskej Volksbühne hrala pre dospelých vianočnú koledu na tzv. antivianočnej oslave. Všetci osamelí z celého Berlína tam boli. Bol to veľmi zábavný kus. V Berlíne som študovala a potom žila. A tu mi cez cestu prebehol môj rakúsky muž. Že budem raz žiť v Rakúsku, by som si vtedy ani nebola pomyslela. Teraz som tu už 20 rokov a neľutujem toho. V živote sa nedá všetko plánovať. Život je jednoducho veľká náhoda.

Podľa akých kritérií vyberáš inscenácie pre festival?

Stálym motivačným bodom je cena diváka, ktorá ak je udelena, je v ďalšom roku súbor opäť pozvaný. Tento rok je to Cargo-divadlo z Freiburgu – Veľký coup – divadlo objektu pre deti. Je to nemecko-švajčiarsky súbor. Určujúce je motto festivalu. Snažím sa nájsť skôr filozofické motto, nie priame. Tento rok je to Big Bang Puppets. Určite neexistuje hra s týmto názvom, i keď jedna takáto skupina existuje. Ale nám ide o „veľký tresk“ v bábkovom divadle. Ide o najnovšie inscenácie. O tie, ktoré ma presevedčia, že ich musím ukázať na festivale.

Aká je budúcnosť festivalu?

Festival je politicky pevne zakotvený a 40. výročie festivalu bude veľká oslava v spolupráci s ORF a NÖN. Mistelbach: mesto bábok – už aj na výjazde z dialnice je to takto na tabuľke uvedené. Je to kulturno-turistická tabuľa a zároveň je to i záruka, že festival bude naďalej existovať. A ešte niečo celkom nové. V rámci hudobnej školy budeme ponúkať deťom výuku bábkového divadla. To ma veľmi teší. Bude to financované mestom. Je to jedinečné v Rakúsku. Nadchnúť deti pre tento kumšt. Som v Rakúsku prvou bábkoherečkou, ktorá oficiálne otvára školu bábkárstva. Mesto je trendsetter – udáva tón v rakúskom bábkárstve. Nielenže tu bol založený prvý profesionálny festival, ale mesto za tým plne stojí a chce to ďalej rozvíjať.

Helena Chorvatova - Kramárová, 10. 9. 2018

Článek zatím nemá žádný komentář.

Vložit komentář: