Přelet nad loutkářským hnízdem

PRELET PODRUHÉ

Píše Sidi Féderová

Ráno som sa prebudila do úplne iného sveta. Bol tichý. Aj v našom hlučnom hotely bolo akosi ticho. Nedeľa len tak trošku vykukovala z oparu a jediné čo okolo mňa ráno s rachotom a trúbením prefrčalo, bolo auto pohrebnej služby. Žeby proroctvo? Metafora? Varovný prst? Nie, len som nešla cez prechod. Naopak, v divadle to bolo ako v úly, hneď som pochopila kam odišli všetci ľudia. Veľmi ma teší, že aj včera aj dnes boli hľadiská plné.

Môj skutočný budíček bol až Cirkus Unikum a tak ako každý budík, bol tiež trošku nepríjemný. Cirkus má svoju špecifickú atmosféru, pristane mu absurdita, v divadle je to symbol sám o sebe. Často sa však stane, že takého inscenácie skĺznu len do obyčajného defilé, s jednoduchým príbehom ktorý pláva po povrchu. To bol príprad aj Polárky. Zo symbolov neostalo nič, príbeh akoby niekto dosadil naposlednú chvíľu a bábky boli zbytočné, pretože herci hrali viacej. Veľmi ma ale bavili scény dvoch dlhovlasých hercov a tanečné nasadenie jednej z dvoch sestier. Celkovo to ale bolo ako ten klasický kočovný cirkus – veľa kriku pre nič.

Cirkus UnikumFoto: Divadlo Polárka

Nasledovalo tiché a jasné predstavenie Momotaró. Japonský príbeh je ďaleko vzialený našim princom a drakom, no vôbec nestráca na odvahe, priateľstve a láske. Veľmi fandím nonverbálnym inscenáciam, lebo slovo zvádza k popisnosti. Damúza dokázala, že symbol, presnosť a atmosféra v nás častokrát dokážu vyvolať viac ako očakávame. Myslím si, že aj deti si odniesli mnoho, pretože oni ešte stále dokážu za úhorom vidieť viac ale len úhora. Veď koniec koncov, v tomto predstavení im nik nehovorí ako to má byť.

MomotaróFoto: Studio Damúza

Na obed sa ku mne pripojil ďaľší dávny kamarát, ktorý v divadle nebol už niekoľko rokov. Vynaložila som všetok svoj slovenský šarm a úsmev aby som ho presvedčila na festivalovú spoluúčasť. Netušiac nič, stal sa tak súčasťou môjho tajného experimentu. Raz za čas je dobré odsledovať reakcie niekoho nezainteresovaného. Murgila a Zorila bol pre mňa návrat v čase. Bastonáda má vždy problém so statikov, nie že by im padala scéna, no bábky ostávajú ilustratívne. Myslím si, že v mnoho to bol dobrý úlet. Od kozy až po vtáka.

Murgila a Zorila, Divadlo ContinuoFoto: Divadlo Continuo

Tři siláci na silnici, som videla 2x a asi som sa bavila 2x viac ako pred tým. Možno preto, že kamarátovi to ’káplo do noty’. A to hneď od začiatku, keď poznamenal: ,,Ó to bude nějakej koncert?" a ja som sa len potmehúcky pousmiala. Vďaka kamarátovi som vypla kritické myslenie a len si uživala plzeňskú jazdu. Spokojní sme neboli len my dvaja ale aj všetky deti a predovšetkým oteckovia. V mojom ideálnom svete, takto vyzerá bežná divadelná komercia. Bohužial svet nie je dokonalý a podobne kvalitná inscenácia vzniká málokedy. Teším sa na ďaľší počin Alfy!

Tři siláci na silnici, Divadlo AlfaFoto: Josef Ptáček

Mám veľmi rada ochotnícke predstavenia. Áno môžeme im vyčítať mnoho, ale majú akúsi inú iskru, úprimnosť, oddanosť. Možno preto, že oni ešte stále robia dobrovoľne. A vo svojom voľnom čase. Neviem ako vy, ale ja žiadneho profesionálneho bábkara s voľným časom nepoznám. V prdeli vôbec v prdeli nebolo. Plno nápadov, svižnosť aj odvaha ísť s kožou na trh. Trochu terapia pre nich aj pre nás. Želám, nech ten zápal pre divadlo stále horí!

V prdeli, LS RámusFoto: Lucie Čížková

Naivný je aj Robinson ale preto to funguje. Konečne odhalíme, o čom ten príbeh naozaj je. O neschopnom sluhovi a ešte neschopnejšom pánovi. A vlastne sa nám potvrdí, že to čo sa nám akoby náhodou deje, vlastne vyhľadávame. Áno, aj ja občas túžim po malom opustenom ostrove.

Robinson – Rudolf HancvenclFoto: Lucie Čížková

Mám veľmi rada jednohubky. Aj tie bábkové ako bol napríklad spomínaný Robinson aj tie so šunkou, ktoré boli na záverečnom raute. Oboje boli výborné! Raut bol hlavne kvôli Erikovi. Na 3. mieste skončili Siláci z Alfy, na 2. Mieste Bajaja z Damúzy – veľmi sa stotožňujem s týmto rozhodnutím.

Bajaja – DamúzaFoto: Karel Kratochvíl

Víťaza som nevidela, na Přeletu totiž nebol. Cenu získalo Naivné divadlo Liberec a ich Ostrovy. Dúfam, že budem mocť niekedy prísť do Liberca, či na iný festival, aby som si ho mohla pozrieť. Dala som si pohár bieleho a tak ako ostatný začala som pomaly odlietať. Mám v sebe ale nádej – predsalen, aj keď z hniezda vyletíme, vraciame sa aspoň na sviatky… Nech je teda nejaký ten bábkarský sviatok, čo najskôr.

Sidi Féderová, 5. 11. 2017

Článek zatím nemá žádný komentář.
Vložit komentář:

Jméno a příjmení (povinné)

Příspěvek

Potvrďte, prosím, že nejste loutka: napište jméno Hurvínkova otce

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.