Digitálne bábky

Knihy Roalda Dahla sú dnes i v našich stredoeurópskych končinách neodmysliteľnou súčasťou detskej literatúry. K autorovým najpopulárnejším patrí novela Jakub a obrovská broskyňa. Na pôdoryse starobylého motívu anabázy hlavného hrdinu rozpráva Dahl príbeh osiroteného Jakuba, ktorý sa vyslobodí z drastických podmienok domácnosti tety Chuduli a tety Baculi (v českej, originálu priliehavejšej verzii Jaroslava Kořána, teta Brčková a teta Bečková). Vďačí za to čarovnému deduškovi a jeho kúzelným zeleným kamienkom, ktoré sa postarali tiež o to, že na záhrade vyrastie gigantická broskyňa. Jakub do nej vôjde a stretáva sa s drobnými zvieratkami (pavúkom, dážďovkou a svetluškou), ktoré však narástli do ľudskej veľkosti. Spoločne broskyňu rozkotúľajú a vydajú sa z anglického vidieka na cestu, ktorá sa po mnohých peripetiách šťastlivo skončí v New Yorku.

Dahlovo dielko, vyznačujúce sa skratkovitosťou, náhlymi, až filmovými posunmi v deji či zmenami mierky (premena hmyzu do ľudskej veľkosti, rast broskyne do rozmerov domu a pod.) je ako stvorené pre bábkové divadlo (hoci si trúfam tvrdiť, že pre staršiu vekovú kategóriu než 5+, ktorú uvádza divadlo). Niet sa preto čo čudovať, že v Liberci tento titul zaujal. Bohužiaľ však siahli (zrejme z licenčných dôvodov) po činohernej dramatizácii Davida Wooda, ktorá je veľmi neobratná a s prózou si nevie rady (príbeh nerozvíja v dramatickom konaní postáv, ale v komentároch rozprávača). Napriek tomu sa však režisérke Michaele Homolovej a dramaturgovi Vítkovi Peřinovi podarilo vykresať z tohto materiálu na javisku maximum (vytknúť treba vytratenie sa určitých motivácií – napr. prečo sa osadenstvo broskyne rozhodne ju rozhúpať?). Akokoľvek sa pre vtipné básničky z Dahlovej knižky ponúkala muzikálová podoba inscenácie, pre piesne sa tvorcovia nerozhodli (na rozdiel od rovnomenného animovaného filmu Henryho Selicka z produkcie Walta Disneyho) a svoju inscenačnú koncepciu postavili na prepojení digitálnej animácie, herca a bábky na javisku. Vzhľadom k režisérkinej afinite k prírodným materiálom, bábkam a tradičnejším výrazovým prostriedkom je to trochu prekvapujúce, no nemožno povedať, že by si s týmto zadaním, a o zadanie zrejme v tomto prípade ide, neporadila. Vlastne podobne ako Jakub Vašíček v predchádzajúcej inscenácii Neklan.cz – skoro sa ponúka otázka, či sa v Liberci nerozhodli toto pole neorané skúmať systematicky.

V úvode prichádza na javisko Jakub (Filip Homola), ktorý začína rozprávať príbeh. Pomáha si zvláštnou rekvizitou – baterkou, pomocou ktorej na diaľku „kreslí“ čiary na projekčné plátno. Zariadenie vyvinuli osobitne pre divadelníkov na Fakulte mechatroniky, informatiky a medziodborových štúdií Technickej univerzity v Liberci. Herec tak vlastne aktívne spoluvytvára výtvarnú podobu inscenácie, pod ktorou je inak podpísaný Petr Matásek. Výtvarník stavil na jednoduchosť a otvorenú plochu, vytvárajúcu priestor pre projekčné plátno, tieňové divadlo či trebárs punchmanovskú búdu. K digitálnym animáciám pripravil priliehavú hudbu taktiež Filip Homola (pod pseudonymom Mechanix).

Popri decentnom hereckom prejave Filipa Homolu v titulnej úlohe, ktorý tiež dokáže nadviazať nenútený kontakt s detskými divákmi v publiku, upúta tiež nezameniteľná, pôvabne subtílna štylizácia Miroslavy Bělohlávkovej (Svetluška, teta Bacuľa /Bečková/). Svoje hlavné roly si s jemným nadhľadom nad postavou vychutnali tiež Veronika Khomová (Dážďovka /Žížala/, teta Chuduľa /Brčková/) a Marek Sýkora (Pavúk). Obzvlášť podarené je čičtateľné, no pritom fantazijné kostýmovanie všetkých troch postáv živočíchov s ich charakteristickými atribútmi.

Pri všetkých kvalitách, ktoré inscenácia ponúka, však treba povedať, že rovnako ako polievka nie je najlepšia len preto, že sa skladá zo samých kvalitných surovín, ani tu nie je celkový dojem tak dobrý, ako hádam pôsobia jednotlivé izolované zložky. Nazdávam sa, že je to tým, že sa nepodarilo režijne zjednotiť nesúrodé prvky. Vidí sa mi skrátka, že digitálne animácie sa s drevenými maňuškami nezniesli…

Záverom si však nemôžem vynachváliť vtipne vymyslený program (Kamil Bělohlávek) vytlačený na vrecku so semiačkami, ktoré si možno doma zasadiť. A aj keď to nebude broskyňa, ale slnečnica, pomôže istotne uchovať si na dlhú dobu kus z prchavého divadelného umenia v kvetináči.

[tento článek vyšel tiskem v čísle 3/2010]

Rudo Leška, 28. 6. 2010

Článek zatím nemá žádný komentář.

Vložit komentář: