Přelet nad loutkářským hnízdem
K smrti šťastni - KALDFoto: Divadlo Disk

V polovici cesty…

(Absolventi KALD)

Už sme si tak trochu zvykli, že sú absolventské inscenácie KALD viac alternatívne ako „loutkové“, hoci i toto pravidlo sa postupne narúša (minimálne nastupujúcim tretím ročníkom). Je oveľa zložitejšie definovať tzv. alternatívu, ktorou sa budúci absolventi prezentujú. Ostatné dva ročníky (pod vedením Jiřího Havelku a Petry Tejnorovej) vsadili skôr na ukáznenú ukážku civilného činoherného herectva, ktoré malo so snahou o hľadanie nových a špecifických prístupov v tvorbe len málo spoločného.

Renesancia bábkového divadla sa nekoná

Súčasný herecký ročník (Kateřina Dvořáková, Tereza Nádvorníková, Sára Märcová, Lucie Valenová, Veronika Popovičová, Tomáš Hron, František Hnilička, Dan Kranich) patrí rozhodne k tým vydarenejším, hoci o tom výsledné inscenácie nemusia svedčiť. Po dlhej dobe ide o súbor, ktorý akcentuje prácu s telom, pohybové dispozície a možnosti hereckého materiálu natoľko, že sa tieto aspekty stali primárnym východiskom v tvorbe. Na jednej strane ide o vyústenie kontinuálnej workshopovej metodiky, ktorú prakticky po celé štúdium podstupovali a ktorá im umožnila stretnúť sa s množstvom techník a rôznorodých tvorivých princípov. Na strane druhej sa ale týmto prístupom trochu uškodilo dramaturgii a réžii, zložkám, ktoré akoby ostali visieť niekde mimo, čo potvrdzujú všetky štyri inscenácie.

Napriek tomu, že niektorí z hereckého ročníka spolupracujú na osobitých divadelných projektoch (napr. Batosnění), kde experimentujú s bábkovou poetikou, dramaturgia absolventských inscenácií sa niesla výrazne v znamení pohybových laboratórnych pokusov od pohybovo-hudobnej improvizácie cez pohrávanie sa s postmoderným textom a estetizovaný gýč až po pohybové reflexie kontroverzných tém.

Touhy KALDFoto: Divadlo Disk

Túžim, túžiš, túžime

Touhy, zastrešené trochu alibistickým označením kolektívnej práce, spustili sériu kratučkých hodinových prezentácií, ktoré by skôr zniesli označenie klauzur než regulérnych absolventských inscenácií, pričom dĺžka rozhodne nie je primárnym dôvodom. Touhy prinášajú zhmotnený tvorivý „brainstorming“, ktorý zrejme vyplynul zo spolupráce s vedúcim ročníka Tomášom Měcháčkom a choreografkou a tanečníčkou Dorou Sulženko Hoštovou. Obaja umelci sa snažili v mladých hercoch podnietiť predovšetkým hľadanie možností práce s vlastným telom a partnerskú istotu, čo dokazuje už koncept projektu, zameraný na pravidelné choreografické pasáže a intenzívny medziherecký kontakt.

Touhy KALDFoto: Divadlo Disk

Choreografie výborne komunikujú s hudobnou réžiou Vratislava Šrámka, ktorý precízne vystaval a zakomponoval spevné pasáže do hereckých/tanečných partov, alebo naopak nechal vyniknúť prostý spev. Vychádzal pritom nielen zo Seikilovej piesne a variácií na chorál Tenebrae factae sunt. Ale stále ide o umne použité dramaturgické prostriedky, inscenácia nie je schopná prekročiť hranicu dobre naštudovaných a zohratých obrazov, ktoré sú vždy oddelené svetelným efektami. Už naivný úvod, kedy sa herci objavia na prázdnej scéne pokrytej umelým trávnikom a nadviažu „prirodzený“ konktakt s publikom, pretože sa proste nezhasne, je príliš edukatívnym vodítkom k tomu, o čo asi pôjde – vyrovnávanie sa s typickými témami dnešného divadelného „brainstormingu“ (strach, nádej, telesnosť), trefne zastrešené lákavým názvom. Hoci je sebadisciplína interpretov obdivuhodná, je stále ťažké zbaviť sa dojmu akejsi otvorenej hodiny na princípe kolektívnej improvizácie. Autorka tohto textu ale priznáva, že je sama možno zviazaná konvenčnými predstavami o tom, čo by mala vykazovať absolventská inscenácia, a možno práve Touhy búrajú tie rokmi ustálené normy. Prvý dojem instantnej pohybovo-hudobnej koláže však pretrváva naďalej.

Kto sa nebál Virginie Woolfovej?

Postupné odkrývanie nasledujúcich absolventských projektov ale prinieslo zaujímavé zistenie, a síce, že takzvaná nedokončenosť alebo klauzurný charakter je spoločným a charakteristickým prvkom tvorby tohto ročníka. Hoci dominantou tvorby je práca s telom, pohybom, ktoré sa majú stať východiskom umeleckej výpovede, nevyhli sa študenti ani ambíciám o režijný experiment. Za ten sa iste dá považovať podivuhodný scénický fragment K majáku, do strany 73, ktorým režisérka Klára Hutečková pokračuje v budovaní vlastnej špecifickej poetiky (napr. klauzurná inscenácia Oblovka). Román ikony postmoderny Virginie Woolfovej ale predstavuje pre Hutečkovú a dramaturgičku Kateřinu Součkovú iba hrubý materiál. Ten dokonca ako napovedá názov ani nie je komplexne spracovaný, jednoducho tam, kde skončili s čítaním, sa (zrejme) začala práca na inscenácii.

K majáku – KALDFoto: Divadlo Disk

Nie že by takýto prístup bol neúčinný, inscenátorkám vôbec nešlo o vyčerpávajúce scénické prevedenie knihy, ale naopak, stáva sa len torzom, ktoré malo byť naplnené na scéne, na to iste postačí základná linka prvej časti K majáku. Oveľa komplikovanejšie je to ale práve s tým, čo sa deje na javisku, v akom vzťahu k Woolfovej predlohe funguje dramaturgia a herecká interpretácia. Skôr než predstavenie sledujeme (znova) výslednú prezentáciu scénického pokusu s dekomponovaným textom, z ktorého sú vybraté konkrétne repliky, ktoré na princípe pravidelnej repetície získavajú nový rozmer, posúvajú významy dialógov, pomáhajú divákom sa aspoň miestami orientovať v neuchopiteľnosti literárneho časopriestoru, ktorá je pre dielo Virginie Woolfovej charakteristická. Vyabstrahované postavy rodiny Ramseyových, podivuhodnej Lili Brioscoovej a Paula Rayleyho mechanicky opakujú stále tie isté činnosti a rovnaké repliky. Hoci už spomínané snahy hercov o pridávanie ďalšej nadstavby k tak skromným výrazovým prostriedkom rozhodne svedčia celému konceptu, obzvlášť s obrovskou dávkou vnútornej sebadisciplíny, technickej presnosti a partnerskej spolupráce. No po istej chvíli sa toto celé dostane do mechanickej rutiny, ktorá navonok pôsobí ešte aj trochu ako nabubrený intelektuálny experiment (z ktorého akoby sršalo „veď to je predsa Woolfová“), pričom nedôveru v ňom ešte viac vzbudí úplne zbytočné užitie mikroportov. Hereckí interpreti majú obsiahnuť tak malý textový materiál, ktorý dokonca stále opakujú, že užitie mikrofónu (ktoré má podľa slov inscenátoriek podporiť civilný rozmer postáv) funguje skôr ako retardačný moment než by mal podporiť výklad postavy. Napriek nedramatickému a neuchopiteľnému materiálu, s akým sa na scéne stretávajú, sú študenti herectva stále schopní nad postavami premýšľať. V tomto smere je zaujímavá priam „choreografia“ činností. Kateřina Dvořáková ako Pani Ramsayová monotónne pletie, a pritom je schopná svoju repliku „Jistě, pokud bude zítra hezky.“ povedať vždy s odlišným podtextom. Výborne tento pasívny manželský boj dopĺňa František Hnilička ako Pan Ramsey a cynicky odpovedá „Ale ono hezky nebude.“ a neustále kladie na zem knihy, ktoré otvára vždy na konkrétnej strane (že by strane 73?).

K majáku – KALDFoto: Divadlo Disk

Kríza rodinnej komunikácie je predstavovaná práve na báze stereotypne sa opakujúcich akcií a treba uznať, že týmto dostáva oveľa krikľavejší akcent, než ak by sa na scéne objavili hádky medzi postavami. Lili Briscoová, ktorú Sára Märcová predstavuje ako smutnú ženu obklopenú kvetináčmi a naplnenú vášňou pre Paula Rayleyho v podaní Tomáša Hrona, je akousi ďalšou časťou mozaiky, ktorú v komplikovanej forme ukazuje sama autorka predlohy. Ne-komunikácia a repetícia isto fungujú ako atraktívne spúšťače pokusov o výklad, ale čo ak nie je čo vykladať? Nepomôže ani pútavé výtvarné riešenie, ktoré pripomína precízne rozdelený a uprataný stôl, kde v každej časti existuje svojbytný mikrosvet, čas od času narušený strojom na tenisové loptičky, ktoré strieľajú predovšetkým na Pani Ramseyovú, akoby sa v tom zhmotnila nielen zášť manžela, ale aj nedodržané sľuby deťom, ktoré s napätím čakajú na výlet k majáku. Rozpačitý dojem z toho, čo mala inscenácia zdeliť, či vôbec naplnila stanovené ambície režisérky (alebo sa len originálne zaonačili za pojem postmoderna?), žiaľ pretrval.

Princezná na roztrhanie

Na tomto ročníku je pozoruhodné sledovať jeho vývoj, ktorý sa odráža v každej ďalšej inscenácii, ktorá študentov bezpochyby posúva dopredu. Bez nadsázky je možné povedať, že inscenácia K smrti šťastni je tvorivým vrcholom ich práce, a to vo všetkých smeroch, hoci stále s výraznými rezervami. Režisérka Kateřina Jandáčková už vo svojej predchádzajúcej školskej tvorbe preukázala jasné dramaturgické a tematické smerovanie. Zaujímajú ju otázky spoločenského stereotypu, ikonografia konvenčného správania sa v daných sociálnych modeloch. A na to Jandáčková nadväzuje aj svojskou parafrázou na notoricky známe grimmovské rozprávky. Už názov napovedá, že diváci sa nedočkajú alternatívnej interpretácie rozprávkových príbehov, ale premýšľa, ako nazerať na archetypálne dvojice princov a princezien, ukazuje to, čo sa stalo, keď Popoluška našla svojho princa, ako dopadla Snehulienka, čo nevyšlo Šípkovej Ruženke, kde skončila Červená Čiapočka. Režisérka výborne vytušila aktuálne témy, ktoré hýbu súčasným mediálnym a spoločenským obrazom doby, kedy dochádza k neustálemu prehodnodcovaniu starých noriem, a kde práve stereotypnosť rozprávok a ich rodových archetypov hrajú významnú úlohu. Narúša obraz naivných bábik, aké sa prezentujú na stránkach knižiek, a buduje alebo aspoň sa snaží priniesť ženské hrdinky, ktoré majú osobnosť, charakter a ktoré ukazujú, že byť princeznou nemusí byť vždy výhra.

K smrti šťastni – KALDFoto: Divadlo Disk

Inscenácia je rozprávkovo „krásna“, a to doslova. Scénograf Petr Vítek vytvoril domček pre bábiky, ktorý sa rôzne otvára a zatvára a zastupuje vždy inak, ale veľmi dôsledne a presne jednotlivé osudy. Dojem cukrovej laskonky dopĺňajú kostýmy a image všetkých účinkujúcich, čo nie je v priestore pesimistických a odpudivých scénických projektov, ktorým sa vo veľkej miere súčasné divadlo prezentuje, vôbec nijak na škodu. Je ale pravda, že vysoká úroveň vizuality inscenácie trochu prekrýva mnohé rezervy v dramaturgicko-režijnom koncepte. Spočiatku to vyzerá na veľkú „podívanú“, na party do domčeka postupne prichádzajú za princami ženské hrdinky, ale dovnútra sa nedostane Víla s nie práve ideálnymi proporciami. Lucie Valenová z nej teda vytvorí pomstychtivú saň, ktorá svojím čarovným prútikom ovplyvní život po živote rozprávkových hrdinov a hrdiniek. Popoluška Terezy Nádvorníkovej je skôr než ušpinenou puťkou celebritou, ktorá za svoju posadnutosť topánkami platí vysokú daň – život s násilníckym princom, ktorý ju drží v klietke. Oproti tomuto príbehu má vlastne Ruženka Sáry Märcovej šťastie, že jej princ je nepriznaným gayom, ktorého viac než ona sama zaujímajú jej šaty. Snehulienka Veroniky Popovičovej to nevyhrala na žiadnom fronte, trpaslíci sú fuč, princ sa nekoná, a tak hľadá útechu v jedle. Z tohto sa trochu vymyká Červená Čiapočka Kateřiny Dvořákovej a Vlk Františka Hniličku (ktorý mal pôvodne hrať Modrofúza, ale táto postava sa napokon v inscenácii neobjaví). Fungujú spolu v celkom inom hereckom kóde, ich surreálne choreografie sú dostatočne výpovedné ale súčasne nepracujú s povrchným efektom, ako to žiaľ je pri predchádzajúcich dvojiciach.

K smrti šťastni – KALDFoto: Divadlo Disk

Nejde si nevšimnúť, že jedným z interpretačných prístupov je znova choreografický koncept, na ktorom študenti pracovali v rámci workshopov s tanečníkom Petrom Šavelom (ale z čoho, podľa ich slov, tak veľa nakoniec nezostalo), rytmické striedanie pohybových etúd a akoby skoku „do postavy“ je už také poznávacie znamenie prakticky každej ich inscenácie. K smrti šťastni prinášajú na malom priestore zaujímavé momenty, ktoré mimoriadne komunikujú s denne skloňovanými témami, či už je to minimalistická kresba násilníka v podaní Tomáša Hrona, alebo travesty šou princa bez jasnej sexuálnej identity, ktorého Dan Kranich ukazuje bez pátosu alebo efektných gest skôr ako introverta, ktorému prinesie úľavu až comming out. Spomedzi princezien sa vymyká Lucie Valenová, jej prehnaná, ale účinná parafráza na nedokonalú ale mocnú Vílu, presne v zmysle dnešných popkultúrnych ideí o tom, že aj rozprávkové bytosti sú z mäsa a kostí, a majú teda aj ľudské vlastnosti. Tam ale sociologický experiment s rozprávkami končí. Inscenácia s obrovskými ambíciami, príťažlivou témou je stále síce krásna, ale najšťastnejšieho konceptu sa veru nedočkala.

Obecná škola

Podobne trúfalo a provokatívne sa snažili zaujať aj tou poslednou absolventskou inscenáciou. Performerka Halka Třešňáková s ročníkom pracovala už pred pár rokmi v rámci pohybových workshopov a azda aj jej zásluhou ide o jednu zo silnejších stránok ich interpretačných schopností. Projekt The Lockers sa snaží analyzovať problém školskej šikany ako modelu správania, ktorý ostáva nemenným bez ohľadu na vývoj modernej spoločnosti. Základný hrací priestor tvoria školské skrinky. Sú miestom, kde vidíme rozdielne osobnosti, zastúpené všetky typy študentov – od snaživej a vždy naučenej cez miestnu krásku po idola, ku ktorému všetci vzhliadajú, alebo zakríknutú a pesimistickú intelektuálku. Znova len povrchné figúry akoby vystrihnuté zo seriálu pre násťročných, popisne charakterizované kostýmami, gestami a prácou s telom. Pohybové etudy nám ukazujú bežný školský deň, kde sa každá z postáv prejavuje podľa naturelu a typu jej vlastnej, automatizované pohyby každej z nich vzájomne kontrastujú a vytvárajú vlastne celkom príjemný chaotický ale stále pomerne žánrový obrázok zo školských lavíc.

Lockers – KALDFoto: Divadlo Disk

Za známymi gestami a pohybmi sa skrýva príbeh obete šikany, ktorou je miestny idol. Dan Kranich ho buduje hlavne ako zženštilého metrosexuála, ktorý je ale schopný prejaviť až neprirodzené zlo v situáciách ponižujúcich a manipulačných hier. O jeho smrti ale retrospektívne hovorí Kateřina Dvořáková, chodiac po sprchovom kúte, kde k tragédii došlo. Jej posledný výstup je istým výkričníkom na zamyslenie a bez ohľadu na koncept aj sugestívnou hereckou výpoveďou, ale veľmi málo zapadá do scénického celku. The Lockers je akýmsi príspevkom do súboru inscenácií KALD My Funny Games a Hodní chlapci, ktoré spracúvajú svojským spôsobom otázky medziľudskej manipulácie, zla a násilie ako charakteristických čŕt osobnosti jedinca. Ale spôsobom stále nedokončeným, nedopovedaným, len naznačeným v hrubých obrysoch bez vytieňovania situácií a charakterov, kde ani samotní herci okrem schopnosti zvládnuť netradičné scénické riešenie nemajú priestor a možnosti na hlbšiu analytickú interpretáciu, ktorú by si téma ale aj samotný dramaturgický koncept iste zaslúžil.

Lockers – KALDFoto: Divadlo Disk

A tak aj posledný pokus končí v polovici cesty. Neviem sa zbaviť dojmu, že inscenácie idú tzv. na pol plynu, ukrývajú vnútorný potenciál, ale nedostanú sa ďalej. Namiesto toho, aby podporili širší tvorivý rozptyl hereckého ročníka, ho skôr ponechajú v dobre zavedených mantineloch, napríklad Kateřina Dvořáková je nesmierne tvárna a pohybovo nadaná, ale neprekročí síce maximálne sústredenú, ale pomerne rovnakú gestickú rutinu, Lucie Valenová nemá žiaľ príležitosť na to, aby prejavila viac než len komické a nemotorné polohy, úplne zapadla Veronika Popovičová a žiaľ aj Tereza Nádvorníková neprekročila tieň postavičiek pekných slečien. Paradoxné je, že práve tento ročník pri klauzurných prezentáciách behom prvých semestrov štúdia patril k najšikovnejším, ale úroveň mnohých klauzur v absolventských inscenáciách prakticky nedosiahol. Napriek tomu sa mu nedá uprieť súborovosť, ktorá v tak mladom kolektíve plnom individualít nie je práve bežnou, zohratosť, maximálna vzájomná dôvera na javisku. A hoci ukončujú štúdium na DAMU s možno problematickými výsledkami, toto je vlastnosť, ktorú iste v praxi zúročia bez väčších komplikácií.

Absolventský ročník KALD DAMU 2015/2016

Kolektiv: Touhy

koncept, režie: Tomáš Měcháček, Dora Sulženko-Hoštová, Vratislav Šrámek, výprava: Kateřina Soukupová

Premiéra: 30. 4. 2015, psáno z reprízy 2. 3. 2016.

K majáku, do strany 73

Režie: Klára Hutečková, scénografie: Lucie Faltýnková, Ha Thanh Špetlíková, zvukový design: Jiří Rouš, dramaturgie: Kateřina Součková

Premiéra: 23. 10. 2015, psáno z reprízy 7. 12. 2015.

Kateřina Jandáčková: K smrti šťastni

scénář a režie: Kateřina Jandáčková, dramaturgie: David Košťák

pohybová spolupráce: Peter Šavel, scénografie a light design:

Petr Vítek, kostýmy: Lenka Rozsnyóová, hudba: Jan Čtvrtník

video-technická spolupráce: Jiří Šimek

Premiéra: 18. 12. 2015, psáno z reprízy 17. 3. 2016.

Halka Je Třešňáková a kolektiv: The Lockers

režie/idea: Halka Je Třešňáková, dramaturgie: Nina Jacques

scéna/kostým: Lucie Wildtová, Marie Vařeková, produkce: Martina Hájková, Iveta Jakubčíková, Petr John, světelný design:

František Fabián, hudba/zvuky: Roman Zach, hlasový supervizor:

Simon Schlingplässer, režijní supervize: Jiří Havelka

Premiéra: 24. 2. 2016, psáno z reprízy 8. 4. a 25. 4. 2016.

Eva Kyselová, 29. 6. 2016

Článek zatím nemá žádný komentář.
Vložit komentář:

Jméno a příjmení (povinné)

Příspěvek

Potvrďte, prosím, že nejste loutka: napište jméno Spejblova syna

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.