Přelet nad loutkářským hnízdem
Tradiční marionetyFoto: Archiv

České bábkové divadlo – tradícia, legenda a skutočnosť z pohľadu slovenskej divadelníčky

Ako praktizujúca divadelníčka, či v oblasti umeleckej v roli dramaturgičky, režisérky, alebo autorky, alebo v oblasti riadiaco–organizačnej, v roli riaditeľky divadla a súčasne menežérky medzinárodného festivalu Bábkarská Bystrica, sa pravidelne stretávam s osobnosťami a divadlami českej profesionálnej bábkovej scény.

Je to už temer tridsať rokov, počas kterých sa odohralo stovky stretnutí, návštev divadiel, festivalov, projektov a nespočetne veľa osobných stretnutí. Na jednej strane môžem povedať, že českú bábkarskú scénu dôverne poznám, na druhej musím podotknúť, že sa nejedná o také poznanie, ktoré by si činilo nároky na stopercentnú znalosť súčasného českého bábkarskeho prostredia. Môžem sa danej témy dotknúť predovšetkým pohľadom zvonka: slovenskými očami divadelníčky žijúcej a tvoriacej na rázcestí, konkrétne i symbolicky. Na rozhraní tvorby bábkového a alternatívneho divadla. Divadelníčky, ktorá nefavorizuje klasické bábkového divadlo, ale rôznorodosť súčasných prejavov, vizualitu a animačnú vitalitu bábkového divadla. S pomocou tohto pohľadu sa budem venovať statusu českého bábkarstva vo vzťahoch slovensko-českých, a prípadne svetových (i keď slovo svetové je, svojím významom i obsahom, širokým a ťažko uchopiteľným pojmom).

Slovensko–české bábkarske väzby, predovšetkým ako profesionálne väzby československé

Slovenský pohľad na české bábkové divadlo bude pohľadom v mnohom špecifickým, pretože máloktoré európske národy mali a majú k sebe tak blízko, ako naše dva národy. Náš spoločný priestor 1/ geografický, 2/ spoločensko–politický a v neposlednom rade 3/ jazykový (r. 1918–1938, 1945–1993, temer 70 rokov!), priamo ovplyvnil a stále vplýva na profesionálnu scénu českého i slovenského umenia. Uvedená trojica ukazovateľov zásadne podmienila umelecké vzťahy, i keď treba povedať, že ak sa hovorilo o československom bábkovom divadle, väčšinou sa pod tým pojmom myslelo bábkové divadlo české, nie slovenské. Emancipácia slovenského bábkového divadla nastala, paradoxne, až po rozdelení Československa v r. 1993. Slovenská bábkarská divadelná obec je teda veľmi mladá, samostatne i nezávisle, existuje len dvadsaťdva rokov (najviac je známa v Poľsku, vďaka tvorbe slovenských režisérov a výtvarníkov v poľských divadlách). Masarykova idea jednotného československého národa vstúpila do života bábkového umenia rovnako ako v iných oblastiach. Faktom však ostáva, že české bábkové divadlo bolo predvojom slovenskej profesionálnej scény (nielen bábkovej, aj založenie Slovenského národného divadla mali na svedomí českí kolegovia), okrem slovenských rodov ľudových bábkárov (Stražanovci, Anderleovci a pod.), na Slovensku nepôsobili také osobnosti ako Josef Skupa, neexistovalo také široké amatérske podhubie: „…lze tu hovořit o světové raritě. Loutkářský soubor měla prakticky každá společenská organizace, ať už tělovýchovná (Sokol, Orel), nebo veřejně prospěšná (dobrovolní hasiči, okrašlovací spolky), též každá instituce, která měla cokoli do činění s dětmi a mládeží (školy, skaut). Navíc bylo masově rozšířeno domácí (tzv. rodinné) loutkové divadelnictví.“ Také hnutie na Slovensku nepoznáme. (Dodnes je česká amatérska bábkarská obec silná a mnohopočetná.) Prví profesonálni bábkári a bábkarky boli absolventami a absolventkami bábkarskej katedry Akadémie umení v Prahe. Celé desaťročia sme boli formovaní práve v tejto alma mater českými pedagógmi a pedagogičkami. (V tom období existovali kvóty na všetko, predpokladám, že aj na to, koľko slovenských adeptov treba prijať na katedru bábkarskej tvorby v Prahe.) V časoch spoločného štátu sa spolupráca medzi českými a slovenskými bábkarmi de facto nerozlišovala, temer v každom období piatich slovenských profesionálnych bábkových divadiel (Žilina, Nitra, Košice, Bratislava, Banská Bystrica) nájdeme mnoho tímov, v ktorých vedúcu úlohu hrali českí autori, českí režiséri a výtvarníci. Opačne, v tom zmysle, že by vedúcu tvorivú úlohu v českých bábkových divadlách hrali slovenskí autori, režiséri a pod., to väčšinou nefungovalo. Musím však podčiarknuť, že tieto slová nevypovedajú o kvalite tvorby, ale len o istej schéme vzťahov na československom území, ktorá je podmienená práve vyššie uvedenými troma ukazovateľmi.

Z tohto pohľadu je české bábkové umenie mentorom slovenského bábkového divadla. Pre mnohých študentov a študentky VŠMU Bratislava, z katedry bábkarskej tvorby, je stále šťastným profesným okamihom, ak majú možnosť ísť na štúdijný pobyt na DAMU v Prahe. V tomto zmysle legenda o českom bábkovom divadle potvrdzuje opodstatnenosť tradície. Českí bábkari, naši predchodcovia a predchodkyne, boli a aj zostanú legendami v našich vzájomných vzťahoch.

Dvadsaťročné inšpirácie, impulzy a inovácie v česko–slovenských bábkarskych vzťahoch v rámci festivalu Bábkarská Bystrica

Medzinárodný festival Bábkarská Bystrica, ktorý má v súčasnosti podtitul festival súčasného bábkového umenia pre deti a pre dospelých a predtým festival slovenských bábkových divadiel v konfrontácii s bábkovým divadlom v strednej Európe a vybranými súbormi sveta, bol vždy miestom, kde české divadelné bábkové súbory hrali významnú úlohu. Od čias vzniku medzinárodného festivalu v r. 1994 sa v Banskej Bystrici odohralo viac ako 60 predstavení a predstavilo sa temer 30 rôznych divadelných zoskupení. České súbory získali viacero ocenení rôznych porôt pracujúcich na festivale (od detskej cez porotu diváka až po odbornú porotu za tvorivý počin, niesla meno významného poľského teatrológa Henryka Jurkowského) v skratke: Divadlo Líšeň, Divadlo Alfa Plzeň, Divadlo DRAK, Divadlo loutek Ostrava. Účasť českých bábkových divadiel bola väčšinou obohatením festivalu a tiež akýmsi druhom diváckeho i umeleckého súznenia, napriek tomu, že každý z nás po rozdelení republiky už patrí do inej divadelno-profesnej a spoločenskej reality. Z môjho osobného pohľadu, rozhodujúcou je však individualita tvorcu, nie jeho národnosť. Môžem menovať celú plejádu českých tvorcov, ktorí svojím talentom a umeleckým programom otvorili pomyslenú bránu inšpirácie. Keďže nemám priestor na vymenovanie všetkých profesií a analýzu impulzov, uvádzam len pár tvorcov a divadlá, čo za tých dvadsať rokov provokovali režijne, výtvarne, interpretačne, čiže v každom ohľade prekračovali konvencie tradičného bábkového divadla : Divadlo DRAK a Josef a Jakub Krofta, Matija Solce, Iva Peřinová a Naivní divadlo Liberec, Divadlo Continuo a Pavel Šťourač, Divadlo Líšeň a Pavla Dombrovská, Divadlo Neslyšících z Brna pod vedením Zoji Mikotovej, Divadlo Minor a Jan Jirků, Petra Zámečníková, Buchty a loutky, Dno a Jiří Jelínek, SKUTR alebo Rosťa Novák… atď. Vzácne presahy sme zaznamenali vďaka tendenciám pouličného divadla, site specific, alebo spojením cirkusu a bábkového divadla, ktoré k nám priniesli práve súčasní českí bábkari a bábkarky. Tým prechádzam k bratom Formanovým, k Boudě (videli sme ich na iných festivaloch ako na Slovensku) alebo k produkciám Katedry alternatívneho a loutkového divadla, studia Damúza. K slovu sa hlási ďalšia generácia tvorcov a tvorkýň (Petra Tejnorová, Jiří Havelka, Michaela Homolová, Jiří Adámek a pod.) s neutíchajúcou ambíciou tvoriť. Domnievam sa, že toto úsilie, ktoré malo a má za cieľ ustanoviť – tvorbu a tvorivosť a v tom imanentne obsiahnutú hru – na základný princíp bábkového divadla (od témy cez výtvarno, interpretáciu, réžiu a pod.) je skvelým dedičstvom českého bábkarstva a odovzdáva sa z generácie na generáciu.

České bábkové divadlo v znamení súčasnosti

Emancipácia českého bábkového divadla v posledných desaťročiach v rámci celého českého divadelníctva je dôkazom sily tvorivej línie predchádzajúcich osobností (napriek tomu, že podobne ako v iných krajinách Európy sa jedná len o prijatie čiastočné, bábkové divadlo všade a rovnako ťažko obhajuje svoje legitímne postavenie medzi umeleckými druhmi). Rébusom tejto ambície je postavenie samotnej bábky v spektre tvorby, vodičské zručnosti a vzdelávanie v oblasti remeselných prác, ktoré sú potrebné k tomu, aby jednak vznikla bábka a jednak majstrovstvo bábkového umenia nezaniklo. Neuniklo mi, že dochádza k teatrologickým i profesným stretom generácií. České bábkarstvo akoby sa ocitlo medzi dvomi krajnosťami a malo si vybrať medzi tradičným/tradicionalistickým prúdom českého bábkového divadla a súčasnou interpretačnou líniou, ktorá zviditeľňuje širokú škálu a významy tvorby a hry, pričom bábku vníma ako jeden zo stavebných prvkov divadla, dominantný je herec a herečka, telesnosť človeka ako taká (miešanie žánrov, foriem i obsahu jej nie je cudzie). V každom prípade, tvorba je proces životodarný pre divadlo, takže nič profesionálne nekorektné sa nedeje, len si treba vybrať, čo je pre koho tvorivou prioritou a aké zámery sleduje vo vzťahu k divadlu a k obecenstvu. Otázka zrejme znie, či môže byť klasické bábkové divadlo plnohodnotným divadlom, ak áno, ako a o čom, alebo či nie je len atrakciou, čarovným spestrením života, oživením hmoty bez nároku na iné divadelné obsahy… Uvidíme, kam tvorivý proces dospeje. Ak mám pokračovať ďalej v kreslení toho, ako pôsobí česká súčasná bábkarská scéna v celku (pričom sa nedá, žiaľ, zabrániť istému splošteniu témy, za čo sa ospravedlňujem), nedá si nevšimnúť zameranie tvorby a repertoáru divadiel len na detského diváka a absencia trvalého profesného záujmu o dospelého diváka. Napriek rôznorodým vyhláseniam a snahám umelcov v Čechách v skutočnosti neexistuje nezávislé, alebo mestom zriaďované bábkové divadlo, ktoré by pravidelne hrávalo a malo trvalý repertoár pre dospelých. Predstavenia, ktoré vzniknú, sa väčšinou realizujú ojedinele ako limitované projekty, čím sa trochu vyvažuje nerovnováha vekovej adresnosti. Ďalší postreh, ktorý vonkajší pozorovateľ získa v súvislosti s tvorbou pre deti je – príklon a favorizovanie tzv. komickosti/nie komediálnosti. Humor sa v predstaveniach nadužíva, v mnohých inscenáciách pre deti je prítomná redudancia recesistických prvkov, paródii, otrepaných klišé na báze zosmiešňovania… len aby bola sranda. Ako keby platilo, že keď sa divák smeje, to je znak dobrého bábkového divadla. A ako keby menej veselé témy, nehumorné a nevtipkujúce formy, či vážnejšie obsahy v tvorbe pre deti neposkytovali taký istý umelecký zážitok ako tie kvázi komické. Momentálne české bábkové divadlo (rovnako ako slovenské) otvára ďalšie dvere do trinástej komnaty, v ktorej sa začína dotýkať záhad – tvoriť alebo netvoriť pre batolata. Tak či onak, vitalita českého bábkového divadla a jeho osobností sú vždy umeleckým potešením a prekvapením.

Svetové renomé?

Možno medzi súčasnými profesionálnymi bábkarmi a bábkarkami existuje osobnosť so znalosťami pomerov bábkového divadla, ako má profesor Henryk Jurkowski z Poľska, ktorý pomyselne spájal a poznal obidve rozdelené časti bábkarskej Európy, západnú i východnú. Ja k nim nepatrím. Moje skúsenosti a poznanie rôznych festivalov od Francúzska, Španielska, Talianska či Dánska alebo Ameriky ma doviedli k pragmatickému záveru: všade hrajú rozhodujúcu rolu uvedené tri ukazovatele 1/ geografia, 2/ spoločensko–politický systém (podmienky, v ktorých existujú a žijú divadelné súbory), 3/ jazyk. Zjednodušene povedané, západné bábkarske súbory žijú vo vlastnom systéme, majú svoj vlastný trh a náš východný svet ho má tak isto. Málokomu zo západného sveta napadne, že sa má naučiť náš jazyk, aby sa dozvedel niečo nové o sebe, či o našom divadle… Pričom naše znalosti jazyka väčšinových národov sú priam nevyhnutné. Ani svet bábkového umenia nie je vyrovnaný a nediskriminačný. Umelecké presahy, ktoré kedysi boli politicky a kultúrne dôležité (v 70–90 r. minulého storočia), dnes závisia od peňazí a toho, ku ktorej a akej mocnej názorovej skupine patríme, či v európskej alebo národnej komisii. České bábkarstvo nemá čo stratiť z renomé svetového bábkarstva, lebo je rovnako národným ako svetovým, respektíve európskym kultúrnym prejavom. Tak isto ako slovenské bábkové divadlo, alebo francúzske, talianske a pod. Všetci patríme do mozaiky európskeho divadla, kde fungujú rovnaké znevýhodnenia z hľadiska ekonomického, národného, vekového a pod., ako aj neznalosť a závislosť od spoločenských podmienok, ako v iných oblastiach ľudskej činnosti. Podstatné v tomto kolobehu sú tvorivé individuality. A každá krajina ich má, aj keď to niekedy ani sama nevie.

Iveta Škripková, ředitelka BDN, 19. 12. 2014

Článek zatím nemá žádný komentář.
Vložit komentář:

Jméno a příjmení (povinné)

Příspěvek

Potvrďte, prosím, že nejste loutka: napište jméno Spejblova syna

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.