Leška, Rudo: Ihravé Operky

Operky, tento ihravý muzikál Zdeňka Svěráka a skladateľa Jaroslava Uhlířa spájajúci štyri ľudové rozprávky (Budulínka, Červenú čiapočku, O dvanástich mesiačikoch a Šípkovú Ruženku) preslávila predovšetkým veľmi dobrá filmová adaptácia režiséra Jana Svěráka Traja bratia, ktorá opanovala kiná aj obrazovky (vo filme sa ale vynecháva Budulínek).

Pôvodne však vznikal pre program Českej televízie Hodina spevu (postupne v rokoch 2004–2008), v ktorom účinkovali popri malých interpretoch aj obaja autori. Na javiskách sa však s výnimkou početných školských produkcií dosiaľ neudomácnil, čo prekvapí vzhľadom na to, aký veľký divadelný potenciál v sebe skrýva. Roky ho síce v podaní deťúreniec uvádza Detská opera Praha (tituly boli naštudovávané postupne, dnes bývajú spoločne uvádzané ako Miniopery), ide ale o inscenáciu, v ktorej ciele pedagogické predchádzajú tie umelecké. To má za následok popisné, mechanické spracovanie zamerané na prvoplánové sprístupnenie materiálu publiku, pravda s dôrazom na zapojenie nadaných detí (réžia Marková-Krystlíková).

O to väčšiu radosť mám z premiéry brnianskeho Divadla Radosť, kde sa do diela pustili a pripravili jeho prvú profesionálnu inscenáciu na českých javiskách. Pre chorobu v súbore ju museli presunúť z pôvodne plánovaného 18. februára na 4. marca, no výsledok to neovplyvnilo. Povedzme rovno, že inscenácia režiséra Jiřího Hajdylu je natoľko vydarená, že by ma neprekvapilo, ak by na repertoári zostala rovnako dlho ako tá pražská. Na rozdiel od nej však našla vlastný a veľmi funkčný autorský kľúč, ktorý ponúkol nielen inšpiratívne čítanie, ale hlavne dramaturgicky stmeľujúci prvok. To je osobitná výzva pri takto neheterogénnej látke, vlastne štyroch autonómnych kusoch. Podarilo sa to Janovi Svěrákovi vo filme, na divadelnom javisku však boli Brňania ešte dôvtipnejší. Odrazili sa od skutočnosti, že so Svěrákom a Uhlířom spolupracuje brnianska výtvarníčka Vlasta Baránková (svojim charakteristickým nežným rukopisom figuratívnej tvorby pre deti, ktorý však neprekračuje tenkú hranicu gýča, ilustrovala napríklad ich spevníky) a práve do jej ateliéru inscenáciu umiestnili. V noci, keď ateliér umelkyňa opustí, ožívajú postavy z jej kníh a prežívajú svoje rozprávkové príbehy. Princíp to pravda nie je celkom nový, čo je však výnimočné, to je nenásilne a pôvabné spracovanie i plynulé prechody medzi jednotlivými časťami. Inscenácia je veľmi hravá, vidno, že všetkých šesť interpretov sa po celý čas dobre zabáva, akoby nevdojak muzicíruje a zabáva aj divákov. Eva Koupová, Míša Rotterová, Helena Dvořáková, Pavel Jan Riedl, Petr Šmiřák, Matěj Tauš tvoria jeden zohraný tím, ktorý si evidentne rád zamuzicíruje na všakovakých nástrojoch, a rovnako im nie je cudzí ani spev; naostatok hlasový rozsah Uhlířových piesní je dimenzovaný na deti a nik zo súboru s ním nemá problém, možno by bolo dobré zvážiť, či by sa spev neobišiel bez mikroportov, ktoré sa mi javili v tak malom priestore zbytočné.

Cez tento lúdický princíp samopaše literárnych hrdinov, nezbedných a celých ufúľaných od farieb, ktorí radi pohnevajú „pani Vlastu“, no zároveň ju majú radi a rešpektujú ju ako autoritu, vlastne svoju mamu, sa zároveň dokáže prihovárať deťom, ktoré sa s postavami poľahky stotožnia. Pravdaže, tak ako sa na začiatku postavy zrodili, tak sa nakoniec do svojich kníh vracajú – to keď ich vchádzajúca „Vlastička“ vyruší v hre a ony sa musia rýchlo schovať. Prítomnosť Vlasty Baránkovej v premiérovom hľadisku rozostrila hranice medzi divadlom a skutočnosťou a akoby sa stala jej osobnou zárukou za javiskové dianie.

Naostatok, na výtvarný jazyk Vlasty Baránkovej nadväzuje aj scénografia Pavla Hubičku, ktorá využíva Baránkovej pôvabné ilustrácie nielen na niektoré prvky scénografie (stromy, vtáky), ale ako skutočné obrazy stojace v ateliéri, jednak na samotné bábky, a že sa ich tu použije neúrekom. Všetko zariadenie ateliéru (obrazy, stojany, štetce a ďalšie výtvarné potreby) je dimenzované v nadrozmernej veľkosti, aby herci pôsobili ako skutočné rozprávkové postavičky z kníh.

Pre každú rozprávku hľadali tvorcovia odlišné výtvarné gesto. Budulínka zahrajú prevažne plošnými bábkami podľa Baránkovej kresieb, ktoré bábkoherci vodia v priestore alebo na Baránkovej obraze. Červenej čiapočke dominuje výkon Miši Rotterovej ako rozšantenej tínedžerky, ktorej je všade plno, no inak treba povedať, že si všetci herci v každej rozprávke spravodlivo vystriedajú svoje roly, takže divák môže s brechtovským zadosťučinením pozorovať ich neustále premenlivé vstupovanie a vystupovanie z úloh, ktoré však pôsobí nenásilne a nikdy nie je mätúce (režisér nám rôzne pomáha, ako keď si napríklad Rotterová namaľuje na tričko veľké „karkulkovské“ K). V rozprávke O dvanástich mesiačikoch sa zase čaruje s meotarom, farbami a vodou, aby sa vykúzlila atmosféra náhlej zmeny ročného obdobia a pod. A maľovanie, tentokrát na veľkú rolu papiera v pozadí, má svoje miesto aj v Šípkovej Ruženke, ktorú musí princ oslobodiť.

Jiří Hajdyla, absolvent pražského bábkoherectva, univerzálny divadelník, ktorý sa len v poslednej dobe začal profilovať – úspešne – ako režisér (20 000 míľ pod morom v Lampione), vytvoril vynikajúcu inscenáciu so širokou diváckou adresou. Prejavuje v ňom nevšedný cit pre prácu s bábkou (do budúcna by mohol prácu s objektom ďalej rozširovať i na iné typy bábok: z doterajšej práce vidno, že v obľube má najmä manekýnov, ktorí sú však na vodenie technicky najjednoduchší), slovom i hudbou a verím, že budeme mať čoskoro príležitosť zoznámiť sa s nejakou jeho novou režijnou prácou.

Divadlo Radost Brno

Operky (Budulínek, Karkulka, O dvanácti měsíčkách, Šípková Růženka)

Hudba: Jaroslav Uhlíř; libreto: Zdeněk Svěrák; režie: Jiří Hajdyla; hudební aranžmá: Petr Šmiřák a Matěj Tauš; výprava: Pavel Hubička; výtvarná spolupráce: Vlasta Baránková (ilustrace); dramaturg: Eva Janěková

Psáno z premiéry 4. 3. 2022.

Loutkář 1/2022, s. 44–45.