Dzadíková, Lenka: Svetlonos a Svetlonosky

V sérii článkov pri príležitosti Roku slovenského divadla pokračujeme predstavením tvorby Ivana Martinku a nezávislého divadelného zoskupenia Odivo z Banskej Bystrice, teda Moniky Kováčovej a Márie Danadovej. Na prvý pohľad ide o nesúvisiacich tvorcov, no pohyby v slovenskom bábkarstve na osi zriaďované–nezriaďované i medzi jednotlivými nezávislými divadlami vyústili do kooperácie umelcov, medzi ktorými je generačný rozdiel.

Ivan Martinka

Ivan Martinka (1972) je herec, bábkoherec, režisér i bábkarský výtvarník a technológ. Pracuje v divadle, rozhlase a filme. Účinkoval v muzikáloch, televíznych seriáloch i koprodukčnom veľkofilme, no je to predovšetkým bábkar. Na katedre bábkarskej tvorby VŠMU absolvoval bábkoherectvo v roku 1995. Dve sezóny bol členom súboru Štátneho bábkového divadla (dnes Bratislavské bábkové divadlo). Svoje krátke pôsobenie vysvetlil: V istom momente som pocítil, že sa cítim akosi čudne, keď bábka nevyšla zo mňa. Prišlo mi to zrazu z mojej strany nepoctivé. Pre mňa je bábka naozaj esenciou duše bábkara. Nie je to tradičné vnímanie bábky ako tela, ktorému dáva vodič dušu, ale presne naopak. Bábka je tou dušou, a preto musí mať jej výraz.1 V roku 2000 mala premiéru inscenácia Šalom alejchem – Mier s vami na motívy knihy Tovje vydáva dcéry. Ivan Martinka bol nielen jediným tvorcom (dramatikom, režisérom, výtvarníkom), ale aj účinkujúcim. Je ukážkou jeho precíznej tvorivej práce a mimoriadne koncentrovaného herectva i prepojenia s bábkou. Patrí k najvýznamnejším slovenským bábkovým inscenáciám po roku 1989 a má za sebou početné festivalové reprízy, napríklad aj na Skupovej Plzni, Přelete, Spectaculo Interesse i Loutkářskej Chrudimi. V roku 2005 bol Ivan Martinka spoluautor diela Noc svetla a deň tmy, ktorým sa otvárala zrekonštruovaná synagóga v meste Šurany. Hudbu do projektu skomponoval Andrej Kalinka. O päť rokov neskôr vytvorili inscenáciu Epos v Bábkovom divadle Žilina. Ich vtedy už viacročná spolupráca vyústila do vzniku zoskupenia Med a prach. Po inscenáciách Bartimejove pašie

(2012), Domov, eros, viera (2014) a Krása a hnus (2016) sa ich tvorivé cesty rozišli. Ivan Martinka pracuje v súčasnosti najmä ako výtvarník, bábkarský technológ, autor bábok do divadelných inscenácií i filmov. Širšia divadelná obec si túto časť jeho tvorby všimla, keď vytvoril bábku Kukuru do rovnomenných inscenácií bratislavského Divadla Aréna a neskôr pražského Činoherního klubu (obidve 2011). Bábky, masky či objekty navrhol a realizoval aj do viacerých inscenácií Slovenského národného divadla. Najväčší ohlas mal Mojmír II. alebo Súmrak ríše (2015).2 Keď sa Ivan Martinka – umelec na voľnej nohe – po dlhšej dobe zviazal s inštitúciou, vplyvom rôznych okolností to nebola dlhodobá spolupráca. Umeleckým šéfom Starého divadla Karola Spišáka v Nitre nebol ani jednu sezónu. Stihol sa tam podieľať na výnimočnej inscenácii Andreja Kalinku Zázraky pre Alicu (2015), ktorá však kvôli búrlivých personálnym zmenám v divadle mala derniéru krátko po premiére. Dosiaľ posledná etapa jeho divadelnej tvorby je spätá s nezávislým Novým divadlom v Nitre. Účinkoval tam v inscenáciách Šimona Spišáka Anna Franková (2016) a Slovensko v obrazoch a naštudoval inscenáciu Pinocchio (2017). Tá je obrazom jeho dôvery v bábky, ktoré dokážu zaujať svojimi technologickými schopnosťami aj dojímať veľkou nehou. Nejde však o verné zobrazenie známej rozprávkovej predlohy. Ivan Martinka zobrazuje Pinocchia ako chlapčeka, ktorý urobil zlé rozhodnutia a prenasleduje ho úzkosť. Mohli by sme hovoriť o tematizovaní a zobrazení depresie. Témy a pocity, ktoré boli badateľné v Pinochiovi, naplno rozvinul v performancii Svetlonos.  

Ivan Martinka: Do zriaďovaného divadla nepatrím

Českí bábkari vás poznajú vďaka inscenácii Šalom Alejchem, s ktorou ste vystúpili aj na českých festivaloch. To bolo ešte v rokoch 2004 a 2005. Nebábkari o vás mohli počuť vďaka fenomenálnej bábke Juraja Kukuru, ktorú ste navrhli a vyrobili do inscenácie Činoherního klubu Kukura. Aké je vaše súčasné spojenie s českým divadlom a filmom?

Veľké nie je. Ide o to, či by sa našiel umelec/umelci, s ktorými by sme sa na umenie pozerali podobne, či by preskočila iskra. Mňa,

napríklad, trocha znervózňuje nadhľad a humor za každých okolností, čo je pomerne typické pre české bábkarstvo, hoci ho mám v maximálnej úcte. Zaujíma ma spirituálnejší rozmer bábky. Čo sa filmu týka – naposledy som do filmu Jana Svěráka Tři bratři (2014) pripravil animatronickú bábku vlka. Režisér Jan Svěrák a kameraman Vladimír Smutný dokážu s bábkou výborne pracovať, aby pôsobila parádne, hoci na jej tvorbu bolo extrémne málo času a nedostatok peňazí. Čo sa účinkovania vo filmoch týka – vyhýbam sa kriminálnym zápletkám, korupčným politickým témam a podobne. Hoci sú dôležité, mám pocit, že bez vrážd, znásilnení, korupcie či týrania by sme už nevedeli postaviť žiaden príbeh. To sa podieľa na „preprogramovaní“ našich podvedomí. Keby sa našiel krehký scenár, ľudský príbeh a niekto by si na mňa spomenul, beriem hneď a s veľkou vďakou!

Pri poslednom rozhovore pre Loutkář v roku 2016 ste boli čerstvým umeleckým šéfom Starého divadla Karola Spišáka v Nitre. Čo vám priniesla táto skúsenosť so zriaďovaným divadlom? Veľmi dlho ste sa interným pracovným úväzkom vyhýbali…

Vyhýbal a aj sa budem vyhýbať. Tá skúsenosť ma uistila, že do zriaďovaného divadla nepatrím. Pre mňa je umenie intímnou, osobnou záležitosťou, spojenou s autorstvom, nie účelovou verejnou službou, spĺňajúcou spoločenskú objednávku. Táto „komunalizácia“ umenia mi nevyhovuje. Vytvoriť na takej pôde niečo osobité je takmer nemožné. Česť tým, ktorí to dokážu. Ako napríklad na Slovensku Katka Aulitisová s Markétou Plachou.

Zakladali ste zoskupenie Med a prach. Vaša práca v ňom však po tretej inscenácii skončila. Rozišli ste sa s ostatnými členmi v názore na divadlo, alebo šlo o mimoumelecké vplyvy?

Bola to kombinácia vplyvov. S Andrejom Kalinkom sme spolupracovali desať rokov – začali sme dlho predtým, než sa sformoval Med a prach –, takmer denne sme si telefonovali, bavili sa o umení a v práci napĺňali svoj ideál. Pracoval som aj na jeho

autorskej inscenácii Zázraky pre Alicu v Starom divadle. Bola úplne výnimočná, no kvôli okolnostiam v divadle a následnom odchode väčšej časti umeleckého súboru mala príliš krátke trvanie. Desať rokov spolupráce s Andrejom však považujem za to najsilnejšie vo svojej profesionálnej kariére. Pri Krása a hnus sme cítili, že každý z nás už má trochu inú cestu. Hoci sme o ďalšiu spoluprácu stáli, rozchod bol zákonitý. Vrátil som sa k bábke a skúšam (si) ju redefinovať v kontexte súčasného umenia. Myslím však, že Andrej je ojedinelý režisér aj po tejto stránke – teda kým s bábkou pracoval. Vníma ju so všetkou filozofickou hĺbkou, spirituálnym základom, takže to bol vždy veľmi silný a humanizujúci zážitok.

Kde sa pretli vaše cesty s tvorkyňami z Odiva?

Keď som videl ich inscenáciu Láska P a vášeň B, ostal som úplne frapovaný. Odvtedy som tak latentne o spolupráci uvažoval. Aj ony sa mi priznali, že to tak cítili. Mám blízko k performerstvu, inklinujem k fyzickému divadlu, k hudobnosti, práci s hlasom. Mal som pocit, že s Odivom by to šlo, ten potenciál bol zrejmý. To, čo som s nimi zažil pri Svetlonosovi bolo výnimočné a ojedinelé – produkčná veľkorysosť a k tomu totálna profesionalita a umelecká intuícia, presná ako žiletka. Urobili sme maximum, aby to bolo čo najlepšie. Premiéry dopadli skvele, uvidíme, čo povie „štandardnejší“ divák.

Ste tichá voda, ktorá obmýva brehy slovenského bábkarstva. No účinkujete aj v rozhlase, filme a v činoherných inscenáciách, do ktorých ale implantujete prácu s bábkou, konštruujete bábky, masky a objekty do opusov Slovenského národného divadla… Ktorej z oblastí sa týkajú vaše najbližšie plány?

Spoluprácu so zriaďovanými divadlami v ostatných desiati až dvanásti rokoch prehodnocujem stále opatrnejšie, preto je ich už len ako šafranu. Čo sa plánov týka – sú to skôr veľmi intenzívne túžby, než plány. Mám niekoľko filmových či televíznych námetov, niektoré

sú už značne rozpracované, niektoré menej. Sú to však nákladné a technologicky náročné projekty. Kombinuje sa 3D technológia s bábkami – klasickými i animatronickými, miniatúrami, animovanými sekvenciami, časozberným snímaním v exteriéri vo všetkých ročných obdobiach a na neprístupných miestach… Chce to skutočne odvážneho producenta.

Odivo – Monika Kováčová a Mária Danadová

Členky Odiva spája fakt, že obe pracovali v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici – Mária Danadová (1984) ako bábkoherečka a Monika Kováčová (1988) o štyri roky neskôr ako dramaturgička. Ich videnie divadla v oboch prípadoch poznačilo aj štúdium, resp. študijný pobyt na KALD DAMU. Ani tam sa nenachádzali v rovnakom čase, ich cesty sa pretli pri tvorbe inscenácie Láska P a vášeň B (2014).3 Zoskupenie Odivo sa v rokoch 2013 a 2014 formovalo ako združenie slovenských študentov a študentiek DAMU. Pri jeho vzniku bola manažérka Adriana Cieslaková a dramaturg Marek Turošík, ktorí sa podieľali na prvej inscenácii. Neskôr sa Odivo vyprofilovalo ako nezávislé divadelné zoskupenie, ktorého hlavnými tvorivými osobnosťami sú Danadová s Kováčovou. Pod svoju hlavičku prevzali pohybovú performanciu Verzus (2015) o ženských témach, ktorej autorkami sú Mária Danadová s Kristínou Chmelíkovou. Pre deti vytvorili inscenáciu inšpirovanú knihou amerického spisovateľa a ilustrátora Maurica Sendaka Divočiny (2015). Výrazovými prostriedkami nonverbálnej inscenácie sa stali nielen práca s bábkou, ale i žonglérske schopnosti Filipa Hajduka, ktorý v inscenácii účinkuje spolu s Máriou Danadovou. Výsledkom je sympatická, komunikatívna a obľúbená inscenácia, ktorá je od roku 2016 častou súčasťou rôznych podujatí a festivalov na Slovensku i v zahraničí. Mimoriadne pôsobivá je inscenácia Stopy v pamäti (2017). Snúbia sa v nej postupy bábkového, pohybového divadla a performancie. Autorky pri jej tvorbe vychádzali z osobnej skúsenosti s duševným ochorením, keďže ich bratom diagnostikovali paranoidnú schizofréniu. Výraznou súčasťou inscenácie je výstup s bábkou srnky v nočnej košeli, ktorej autorom je výtvarník Pavol Rosenberger. Mária Danadová animuje bábku strhujúco – navodí až odzbrojujúcu atmosféru nežnosti

a bezbrannosti. Väčšina jej ostatných výstupov sa odohráva v rýchlom tempe, akoby stále pred niečím utekala, skrývala sa – podobne ako schizofrenik uteká pred bludmi. Inscenáciu Aero (2018) venovali deťom do piatich rokov. Skúmali v nej, čo sa dá vytvoriť zo vzduchu s použitím balónov, ventilátorov, pumpy, vrecúšok, fénu na vlasy… Vzduchové vibrácie premieňali na hudbu alebo vytvárali hudobnú kompozíciu melodickými trubicami, ktoré sa rozozneli vďaka prúdeniu vzduchu. Zostrojili aj vlastný hudobný nástroj zložený z rôznorodých púmp. Autorkou výpravy bola, rovnako ako pri predchádzajúcej inscenácii pre deti Ivana Macková. No kým v Divočinách dominovalo drevo, tu je výzor inscenácie technický, laboratórny, no nie nesympaticky chladný. Medzi hľadačské a originálne patria aj Neviditeľní (2019), ktorých tento tvorivý tím naštudoval v Bratislavskom bábkovom divadle. Témou boli neviditeľné mýtické bytosti – Lochnesská príšera, elfovia, yeti, drak a permoníci. V inscenácii nenachádzame tradičné druhy bábok, ale je jednoznačne bábkarská, veď v nej animujú vatu, vodu aj zvuk. Spolupráca Odiva s BBD pokračuje. Na marec 2021 je ohlásená premiéra inscenácie na motívy Knihy džunglí Rudyarda Kiplinga. Odivo nie je uzavretým divadlom. Práve naopak – jeho členky tvoria veľa aj mimo neho, spoločne, ale aj osobitne. Obe spolupracujú so Slovenským rozhlasom a vedú workshopy. Mária Danadová je ako herečka a performerka súčasťou nezávislej divadelnej scény (pravidelne spolupracuje napríklad s Divadlom Pôtoň Bátovce alebo so zoskupením Med a prach), často je pozývaná na pohybovú spoluprácu aj k inscenáciám zriaďovaných divadiel. Monika Kováčová sa dlhšie venovala oblasti batolárií, jedno naštudovala aj pre Studio Damúza Praha, volalo sa Batosnění (2014). Spolupracovala s banskobystrickými súbormi Divadlo Štúdio tanca a s komunitným Divadlom z Pasáže, v ktorom účinkujú herci a herečky s mentálnym postihnutím. Pracuje v produkčnej spoločnosti, ktorá zastupuje nezávislé divadelné združenia a pôsobí ako divadelná dramaturgička v Záhrade – centre nezávislej kultúry v Banskej Bystrici. Odivo si už získalo stabilné postavenie na nezávislej scéne. Jeho poetiku vytvára spojenie bábkového a pohybového divadla, živej hudby a postupov performancie. Na svojom webe o sebe píšu, že vytvárajú inovatívne projekty. Neklamú. A dokazujú to aj

najnovšou inscenáciou Svetlonos.

Monika Kováčová a Mária Danadová: Odivo nám poskytuje slobodný priestor

Ako vzniklo Odivo?

Monika: Doslova a do písmena vzniklo na polceste medzi Banskou Bystricou a Prahou počas skúšania našej prvej inscenácie Láska P a vášeň B, ktorá vychádzala z Lorcovho textu Láska dona Perlimplína a vášnivosť Belisina. Oficiálne narodenie Odiva ako nezávislého divadelného zoskupenia datujeme práve od jej premiéry. V začiatkoch sme hrávali najmä na festivaloch doma a v zahraničí, z Bulharska, Chorvátska a Poľska si táto inscenácia dokonca priviezla niekoľko ocenení. Postupne sa Odivo rozrastalo – o nové inscenácie, performancie a projekty, o nových spolupracovníkov a o nové priestorové partnerstvá. A hlavne o nové divadelné aj paradivadelné plány. Odivo nám obom poskytuje slobodný priestor, v ktorom môžeme tvoriť bez kompromisov. A to je vzácne.

Aký vplyv malo štúdium na DAMU a spolupráca s českými tvorcami na vašu súčasnú tvorbu?

Maja: Keby som to mala veľmi zjednodušiť, tak štúdium na DAMU ma priviedlo na autorské zmýšľanie. Často sme dostali ako zadanie od pedagógov tému, ktorú sme mali autorsky spracovať. Či už išlo o tvorbu kolektívnu, alebo individuálnu, podporovali nás v tvorivosti, ktorá mohla byť aj drzá, aj experimentálna. Táto sloboda a dôvera, ktorú som pocítila bola pre mňa napokon v istom slova zmysle zásadná a určujúca. Na škole alebo čerstvo po škole som mala možnosť spolupracovať so SKUTRami, Jirkom Havelkom, Divadlom Continuo či Petrou Tejnorovou, ktorí tiež pri tvorbe uplatňovali autorské prístupy, pričom niektorí z nich kládli dôraz a pracovali aj s princípmi fyzického divadla. Vzťah subjekt–objekt ma fascinuje stále. Monika: S otvorením autorského pohľadu na tvorbu sa plne stotožňujem. Aj keď som skončila činohernú réžiu na Akadémii umení v Banskej Bystrici, vždy som viac inklinovala k bábkovým,

fyzickým a vizuálnym tvarom. Dávali mi možnosť hovoriť o neviditeľných témach presnejšie, mojimi vlastnými slovami, presvedčiť sa, že môj mikrokozmos sa môže napojiť na mikrokozmy iných ľudí a reflektovať makrokozmos. DAMU vo mne prehĺbilo fascináciu bábkovým divadlom a dôveru v tvorbu pre bábätká a batoľatá, keďže si myslím, že človek by sa mal stretávať so svetom kultúry už od narodenia. Nech sa mu dostane pod kožu, nech zanechá stopy v podvedomí, nech mu prúdi v žilách. Počas štúdia v Česku vznikla naša Láska P a vášeň B a taktiež moje Batosnění, ktoré som vytvorila pre Studio Damúza. Mňa teda štúdium upevnilo a zakorenilo v mojom tvorivom presvedčení.

Aj keď ste pôsobili či študovali v rovnakých inštitúciách, vždy to bolo v inom čase. Kedy sa vaše tvorivé cesty pretli?

Maja: Naše tvorivé cesty sa pretli, keď ma Monika oslovila na pohybovú spoluprácu pri jej absolventskej inscenácii Leonce a Lena (2012). Napokon spolupráca prerástla čiastočne aj do dramaturgie a spoločných večerných rozhovorov o divadle. Už vtedy nás spájalo aj to, že preferujeme dlhodobý poctivý tvorivý proces a zmysel pre detail.

Pracovali ste a pracujete v zriaďovaných i nezávislých divadlách, boli ste späté s inštitúciami ako pedagogičky na školách či režisérky a scenáristky v rozhlase. V čom vidíte rozdiel v tvorbe v nezriaďovaných a zriaďovaných divadlách?

Monika: Nezriaďovaná kultúra v človeku otvorí jeho multifunkčnú stránku. Chtiac nechtiac má prsty vo všetkom. Vyskúša si rôzne profesie, je prestúpený všetkými procesmi, ktoré sa týkajú vzniku a života jeho projektu. Pre mňa je tento typ tvorby v rôznych aspektoch osobnejší, intímnejší, ale aj náročnejší a pohlcujúcejší. Úzko prepletený s každodenným životom. Učí ma sebadisciplíne, lebo okrem vecí, ktoré robiť chcem, sú aj veci, ktoré robiť musím. V zriaďovanom divadle sa človek dostane do kolotoča ľudí a okolností, ktoré potrebuje skoordinovať v prospech tvorby. Ja si pri každej réžii hľadám svoju komfortnú zónu, pozíciu, ktorá mi pre daný projekt

vyhovuje, aby som nezabudla na vlastnú víziu a zároveň mohla vnímať potreby ďalších spolupracovníkov. Učí ma to trpezlivosti a otvorenosti.

V čase vzniku tohto rozhovoru finišujete spolu s Ivanom Martinkom prípravu inscenácie Svetlonos. V čom sa stretá vaše vnímanie bábky?

Maja: S Ivanom Martinkom sme viedli dialógy o bábkovom divadle, ako ho vnímame, čo nám v ňom možno chýba. Pre neho je bábka nositeľom intímnosti. A ja to vnímam podobne. Zaujímajú ma tiež možnosti figurácie súčasného bábkového divadla, bábka, ktorá je súčasťou rôznorodých výrazových prostriedkov. Nie je dôležitá len miera a spôsob zastúpenia bábky, objektu, predmetu, materiálu, ale aj prečo sú použité práve tak, ako sú, a čoho sú nositeľmi a taktiež figurácia, transformácia, voľba animácie, ktorej podliehajú a ktorá by mala byť významotvorná a koncepčná. Všetko by malo mať svoje vnútorné opodstatnenie, práca s bábkou, ale aj nefiguratívnym materiálom by mala tému prehlbovať, a nie ju ilustrovať. Napríklad v Stopách v pamäti pracujeme okrem špecifickej figuratívnej bábky (srnky) aj s množstvom predmetov a objektov. Prístup k práci s nimi a ich materiálnosťou, osciluje medzi tým, že vychádza z ich pôvodnej funkcie a ich metaforickým významom. Taktiež figurálnosť nás ako performeriek je premyslenou súčasťou konceptu scénického tvaru. Vo Svetlonosovi máme možnosť aj vďaka zručnosti Ivana Martinku tvoriť s animatronickou, či dokonca virtuálnou bábkou. Vo vzťahu k zvolenej téme je našou snahou redefinovať bábku smerom k jej spirituálnemu obsahu. Ivan nosil v sebe tému Svetlonosa už dlhší čas a vážime si, že nám ako Odivu dal dôveru a išli sme spolu naplno do tvorivého procesu, ktorý napokon trval vyše roka.

Fúzia: Svetlonos

Toto javiskové dielo má prívlastok bábková multimediálna performancia. Hlboko precítená téma sa tu stretá s vierou v bábkové divadlo, technickou inovatívnosťou a skúsenými perfomermi a bábkohercami. Autorom libreta je Ivan Martinka. Tému načrtáva

v bulletine: Čím urputnejšie hľadám svetlo v temnote, tým jasnejšie cítim, že to temno som ja sám. Kde však končí svetlo a začína temnota? Kde končí strach a začína fascinácia? Aj v samotnej inscenácii je cítiť, že nositeľom témy je Ivan Martinka. Jediná časť naplnená slovami je jeho odriekanie úvah a citovo najvypätejšie situácie sú postavené na jeho hereckej akcii. Mária Danadová v druhej časti stvárňuje onú vládkyňu tmy, bubáka, ľudský strach (akokoľvek si to divák pomenuje), proti ktorému sedí muž, Ivan Martinka. Diváci a diváčky môžu v tušenom príbehu malého chlapca, ktorý až do dospelosti hľadá svetlo v temnote neistoty, rozvíjať vlastné asociácie. Je to pôsobivý obraz: za dlhým, bielym obrusom prikrytým stolom sedia oproti sebe človek a jeho strach. Popod stôl medzi nimi prechádza malý chlapec. Obraz je zaujímavý i z bábkarského hľadiska. Prirodzeným spôsobom sa v ňom spája technologicky mimoriadne náročná animatronická bábka s tým najjednoduchším spôsobom animácie. Tanier, z ktorého sa bábka hostí, sa premiestňuje tak, že ho animátorka posúva pomocou pripevnenej tyče. Autorom bábok je Ivan Martinka. V duchu performatívnosti, bábky dotvára priamo na javisku. Pred zrakmi divákov dokončuje manekýna chlapčeka, až potom ho spolu s Máriou Danadovou animujú. Vytvoril aj elektromechanickú krošňovú bábku. Účinkujúci hudobníci a performeri konštrukciu nasadia na hlavu a telo Márie Danadovej, ktorá k tomuto úkonu pristupuje až obradne. Bábku tvorí malá hlava na dlhom krku a ruky. Bábkoherečka jej tvár ovláda vlastnými mimickými pohybmi. Novátorská je i bábka svetelného chlapca. Nie je to len projekcia siluety malej postavy. Animátorka ju ovláda v reálnom čase. Na trupe má pripevnený pultík, v ktorom je projektor. Pohybom tela určuje smer projekcie, no zároveň pohyb tejto projektovanej bábky ovláda joystickmi. Performancia Svetlonos vnáša do bábkarskej komunity tvorivý nepokoj a vstupuje do konfrontácie so slovenským bábkovým divadlom, no i viacerými slovenskými zoskupeniami či jednotlivcami, ktorí pracujú s performatívnymi postupmi a prostriedkami pohybového divadla. Režisérske schopnosti Moniky Kováčovej, Márie Danadovej a Ivana Martinku doplnili nielen autori hudby a účinkujúci hudobníci a performeri Mariana Bódyová a Lukáš Kubičina. V bulletine tvorivý tím ďakuje aj

množstvu špecialistov z oblasti elektrotechniky, IT, modelárstva, video a foto techniky. Od prvej minúty je jasné, že je to náročný a ambiciózny projekt. Svetlonos nahliada do najtemnejších zákutí ľudského strachu. Nie toho z hororových filmov, ale toho, ktorý dokáže byť dlhodobou súčasťou ľudského bytia. Toho, po ktorého počiatkoch sa oplatí pátrať, pretože to poznanie môže priniesť svetlo. Svetlonos ako inscenácia prináša dôveru v bábkové divadlo a pátranie po jeho možnostiach, hľadačstvo, pokoru, trpezlivosť a v neposlednom rade mimoriadne produkčné schopnosti.

Poznámky pod čarou

1 Rozhovor s Ivanom Martinkom v Loutkáři č. 6/2015

2 O inscenácií písala aj Kateřina Dolenská v Loutkáři č. 2/2016

3 Recenzia vyšla v Loutkáři 3/2015.

Loutkář 3/2020, s. 78–83.

Dzadíková, Lenka: Svetlonos a Svetlonosky

Aktuální číslo

Premiéry

Festivaly

Výročí

Odkazy

Podporují nás