Dzadíková, Lenka: České stopy v tvorbe Kataríny Autilisovej

V roku 2020 uplynulo sto rokov od založenia Slovenského národného divadla a teda začiatku profesionálneho divadelníctva na Slovensku. Oslavy sa týkajú aj bábkového divadla, hoci to slávi iba sedemdesiate výročie od vzniku prvého profesionálneho súboru. V druhom článku, ktorý vznikol pri tejto príležitosti sa venujeme tvorbe bábkoherečky, režisérky i pedagogičky Kataríny Aulitisovej.

Katarína Aulitisová je dôležitou súčasťou bábkarského diania na Slovensku. Je umeleckou šéfkou Bratislavského bábkového divadla, pedagogičkou na Katedre bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty VŠMU a členkou nezávislého Divadla PIKI. V jej tvorbe môžeme sledovať aj líniu súvisiacu s Českou republikou.

Prvou stopou je informácia, že Katarína Aulitisová je absolventkou bábkoherectva na pražskej DAMU. Na loutkářskej katedre absolvovala v roku 1986 diplomovkou Spôsob práce v bábkovom divadle DRAK s prihliadnutím k vlastnej bábkohereckej skúsenosti v tomto divadle.

Členkou královohradeckého Východočeského loutkového divadla DRAK bola v rokoch 1986 až 1988. Účinkovala tam napríklad v inscenáciách Josefa Kroftu a Jiřího Vyšohlída Dobrýtro, dědečku! a Prodaná nevěsta.

Dve sezóny (v rokoch 1988 až 1990) bola členkou súboru Štátneho bábkového divadla v Bratislave (dnes Bratislavské bábkové divadlo). Ak hľadáme českú stopu, spomeňme, že jednou z postáv, ktoré tam naštudovala, bola Lenka v inscenácii hry Mileny Markovej Diablov most (1989, réžia Ondrej Spišák). Spolu s manželom – hercom, bábkohercom a mímom Ľubomírom Piktorom – súbor krátko po Nežnej revolúcii opustili a založili jedno z prvých súkromných divadiel na Slovensku. Jeho názov PIKI vysvetľujú ako skratku pre Podozrivo Ideálnu Kočovnú Iniciatívu. Piliermi ich poetiky sú dramaturgia bez infantility, mnohoraké skúsenosti s klaunstvom a pantomímou, invencia, dynamika a vysoko profesionálne bábkarské zručnosti. Väčšina ich tvorby bola dramaturgicky mimoriadne odvážna a objavná. Spomeňme inscenácie O deviatich mesiačikoch (1993) o prenatálnom vývoji človeka, Madam deklarácia (1996) o charte práv dieťaťa či Paskudárium (1998) podľa jedinečnej a netradičnej knihy pre deti Rozprávky pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov od Dušana Taragela. Aulitisovej hry O deviatich mesiačikoch a Keď mama nie je doma naštudovali v 90. rokoch minulého storočia aj v Divadle rozmanitostí Most a v Divadle Alfa Plzeň.

V posledných dvoch dielach Divadla PIKI môžeme pokračovať v hľadaní českej stopy. Dramaturgická práca na inscenácii Pes (prí)tulák (2012) je jedným z príkladov toho, že česká literatúra je pre Aulitisovú dôležitým zdrojom. V tomto prípade je síce predlohou kniha francúzskeho spisovateľa Daniela Pennaca, no v čase prípravy inscenácie bola preložená len do českého jazyka. Dodajme, že titul knihy v českom preklade Drahoslavy Janderovej znie Pes Paličák a slovenský preklad Beáty Panákovej Pes tutulák vyšiel až päť rokov po premiére inscenácie. Dosiaľ posledná inscenácia Divadla PIKI sa volá Babička z vajíčka (2015) a vznikla podľa knihy českej spisovateľky Ivy Procházkovej Eliáš a babička z vajíčka. Slovenský preklad (Jela Krajčovič) vyšiel až v roku 2019. Aj v tomto prípade bola Aulitisová autorkou dramatizácie a súčasne prekladateľkou.

Divadlo PIKI sa za tri desaťročia svojej existencie stalo fenoménom. Ľubomír Piktor a Katarína Aulitisová precestovali desiatky festivalov v Európe, no vystupovali i mimo kontinentu. Stali sa aj ikonami jednej generácie detí, keďže v rokoch 1999 až 2008 pripravovali v Slovenskej televízii obľúbenú TV reláciu Elá hop!.

Prvú réžiu mimo svojho divadla zrealizovali v Slovinsku. Neskôr, v roku 2008, naštudovali inscenáciu Akčantyrok (podľa Esio Trot Roalda Dahla) v Bábkovom divadle Žilina. Katarína Aulitisová sa ako režisérka vrátila do Žiliny ešte dvakrát. V roku 2016 naštudovala Tracyho tigra a naposledy vlastnú dramatizáciu knihy českej spisovateľky Jany Šrámkovej Putování žabáka Filemona. Je to príbeh plyšového žabiaka, ktorý zistí, že ho vyrobili v továrni Prvá plyšová, vyhodnotí ju ako svoj domov a v spoločnosti dvoch plyšových oviec tam putuje. Z továrne sa vykľuje nepríjemné miesto, a tak napokon zistí, že domov je tam, kde ho majú radi, nie tam, kde bol vyrobený. Potvrdzuje sa mu, že „plyšáky“ sú vyrobené na to, aby niekomu patrili a vracia sa k svojmu dievčatku. Inscenácia pomenovaná Filemon alebo Ozlomkŕŕk domov (2019) je určená deťom od štyroch rokov. Viac pozornosti však vzbudili jej inscenácie pre mládež a dospelých.

V roku 2017 sa Katarína Aulitisová stala umeleckou šéfkou Bratislavského bábkového divadla. Ešte v roku 2011 tam však naštudovala inscenáciu Zaseknutá bundička podľa textov Miloša Macourka. (Všimnite si, že nestrácame českú stopu.) Ako hosťujúca režisérka pripravila aj inscenáciu Na slepačích krídlach (2016) podľa rovnomennej knihy Ireny Brežnej. Zaoberá sa pomermi v socialistickom Československu a perzekúciami v 50. rokoch 20. storočia. Javiskovému spracovaniu na zaujímavosti pridalo aj zdvojenie hlavnej postavy – Janu zobrazujú dve herečky súčasne. Jednou z nich je absolventka Ateliéru fyzického divadla na JAMU Jazmína Piktorová – pokračovateľka rodinnej divadelnej tradície. Náročným dejom i formou je inscenácia pre divákov od dvanástich rokov výzvou. Na ňu nadväzujú Príbehy stien (2018). Východiskovým materiálom inscenácie bol zaujímavý zborník poviedok s názvom 1989. Příběhy zdí. Vyšiel vo viacerých jazykoch a v roku 2010 aj v češtine. Zostavovateľ zbierky Michael Reynolds do nej zaradil desať poviedok, ktoré otvárajú témy strachu, demokracie a slobody na viacerých úrovniach. Katarína Aulitisová vložila do svojej adaptácie päť príbehov o stenách ako oddeľujúcich a obmedzujúcich prvkoch. Dosiaľ poslednou inscenáciou Kataríny Aulitisovej sú Rozprávky o Malej tučnej víle (2020). Ide o dramatizáciu knihy Jiřího Dědečka, teda opäť o prácu s českou predlohou. Hrdinkami a hrdinami knihy sú hračky, ktoré ale riešia také problémy ako deti – priateľstvá, vzťahy v kolektíve, komplexy z výzoru a tolerancia voči inému zovňajšku… A to všetko veľmi otvoreným, neinfantilným a nepoučujúcim spôsobom. Nie div, že režisérku táto predloha oslovila, súznie totiž s jej poetikou. Vystavala na nej humornú inscenáciu, ktorá ma na pozadí silné posolstvo o vzájomnom rešpekte a tolerancii. Z hereckého hľadiska ide o premyslenú a dobre zvládnutú symbiózu bábkoherectva a herectva s klaunskou ikrou. Hravosť je ukrytá nie len v prirodzenom hereckom prejave, ale aj v celkovej výstavbe inscenácie – bábike (Malá tučná víla) prezliekajú šatôčky a súčasťou scény sú aj detské riady i sporák, na ktorom počas predstavenia vyrábajú naozajstné maličké palacinky.

Obraz o českej línii v tvorbe Kataríny Aulitisovej dotvára informácia o jej dlhodobej spolupráci s výtvarníčkou Markétou Plachou. Tá síce žije na Slovensku, no narodila sa v Znojme a národnosť i štátnu príslušnosť má českú. Podieľala sa na realizácii TV relácie Elá hop! s Katarínou Aulitisovou a Ľubomírom Piktorom a navrhla výpravu pre štyri inscenácie Divadla PIKI. V roku 2012 sa spolu s Katarínou Aulitisovou stali pedagogičkami na Katedre bábkarskej tvorby VŠMU a spoločne vedú predmet Divadlo v nedivadle. Spolupracovali na site specific projekte Začnite s vysťahovaním (2014), inscenáciách Tracyho tiger v Bábkovom divadle Žilina a Na slepačích krídlach i Príbehy stien v Bratislavskom bábkovom divadle. V roku 2018 viedli na Loutkářskej Chrudimi seminár Prostor jako inspirace. Ich inscenácie patria k tomu najprogresívnejšiemu a dramaturgicky najodvážnejšiemu, čo v súčasnom slovenskom bábkovom divadle vzniká.

Komediantsky, a pritom so všetkou vážnosťou

Ako spomínate na svoje české začiatky? Štúdium na DAMU a pôsobenie v Divadle DRAK? Čo z toho obdobia vás dodnes inšpiruje?

Asi každý spomína na svoje začiatky s nostalgiou. Mali ste o tridsať rokov menej a ste náchylní ešte aj na pomerne nechutnú PEDRO žuvačku spomínať so slzou v oku. Ale z množstva optických klamov nakoniec celoživotne ostávajú len tie najvzácnejšie, v mojom prípade stretnutia s inšpiratívnymi a múdrymi ľuďmi. A to nielen z prostredia školy či divadla DRAK, ale aj zo širokého (pražského) okolia. Divadelné, hudobné a diskusné večery v Junior klub na Chmelnici, malom území slobody v neslobodnom Československu; Branické divadlo pantomímy, ostrov mladého a nonkonformného divadla; Divadelní pouť, neuveriteľná paľba na Střeleckom ostrove na všetky zmysly, ale aj ne-zmysly (napríklad dušu a srdce); Pražská pětka, (Mimoza, Kolotoč, Křeč, Vpřed, Sklep); Alfred a spol., divadelná skupina so svojbytnou klaunskou poetikou; prominentní nie VIP, ale VUP (Very Unwanted Person) diváci Václav Havel a Karel Schwarzenberg na vašom predstavení v nočnom klube na Václaváku; komparz pri nakrúcaní Formanovho Amadea v Prahe… To všetko boli inšpirácie na celý život. Ak to však zúžim na moju špecializáciu, určite to bol tvorivý tím Krofta–Matásek–Vyšohlíd a celý kolektív v Divadle DRAK. Bol to príklad štatutárneho divadla, ale s nezávislým duchom. Z dvoch rokov prežitých v DRAKu čerpám dodnes.

Krátko po revolúcii ste spolu s manželom Ľubomírom Piktorom založili Divadlo PIKI. Existuje už tridsať rokov. Z dnešnej perspektívy – čo je tajomstvom jeho úspechu?

Neviem, či úspechu, a už vôbec neviem, či je to tajomstvo. Jednoducho, deti berieme ako partnerov, ponúkame im zložitejšie témy, kombinujeme rôzne prostriedky, snažíme sa robiť to poctivo, komediantsky, a pritom so všetkou vážnosťou. Myslím si, že veľkú rolu zohráva mimoriadne sympatický herecký prejav môjho kolegu Ľuba. Ktosi o ňom napísal, že „hrá“ prvú ligu. Aj ja si to myslím.

Ľubomír: S dovolením, môžem? Len by som rád poznamenal, že v najúspešnejšej inscenácii Divadla PIKI, ktorá sa najnovšie dostala medzi sto najvýznamnejších slovenských divadelných inscenácií, O deviatich mesiačikoch, ja neúčinkujem vôbec. Takže to bude asi v niečom inom. Asi skôr v tom, že sa nám darilo každú tému spracovať výstižne, vkusne a s vtipom.

Čo rozhodlo o tom, že ste sa aj s manželom po štvrťstoročí na voľnej nohe stali členmi zriaďovaného divadla? Navyše toho, z ktorého ste, súdiac podľa niekoľkých vašich kulantných vyjadrení, neodchádzali v dobrom.

Myslím, že Divadlo PIKI zostarlo a pomaličky odchádza do dôchodku. Svet sa mení a s ním aj podmienky pre existenciu nezávislých divadiel. Máme pocit, že tento priestor by už mal patriť novej generácii. Zároveň však je v nás ešte dosť energie, a preto neodchádzame úplne. Jednou nohou stále kráčame po nezávislej pôde a tou druhou sme šliapli do inštitúcie. Nedá sa povedať, že sme z BBD (vtedy ŠBD) odišli v zlom. Odišli sme v roku 1990, po Nežnej revolúcii. V čase, kedy všade naokolo bol obrovský pohyb, len v divadle sa ani lístok nepohol. Do určitej miery to bolo konzervatívnejším prostredím, do určitej politickými štruktúrami, ktoré sa zomkli a aj po revolúcii mali v divadle dobré zázemie. Ani s jedným, ani s druhým sme sa nedokázali stotožniť. Pochopili sme, že revolúcia za múry ŠBD neprenikla. A my sme potrebovali vzduch, chceli sme lietať. Mali sme pocit, že ak ostaneme, aj my budeme ako ten lístok, ktorý sa nepohne. Nerozmýšľali sme nad tým, či novú situáciu zvládneme. Jednoducho sme do iného sveta vhupli rovnými nohami. No a niečo podobné sa teraz udialo naopak. Vhupli sme do inštitúcie a snažíme sa so všetkým tým dobrým a inšpiratívnym, čo nás za tridsať rokov postretlo, podeliť.

Od roku 2012 učíte na Katedre bábkarskej tvorby na bratislavskej VŠMU. Ako sa vyvíja vzťah najmladšej generácie k bábkam? Majú ho kde získať?

Na Slovensku nie je také silné amatérske zázemie ako v Čechách. Prakticky tu nie je žiadne. Čiastočne túto funkciu plnia detské súbory, napríklad GONG a Lano, čiastočne absolventi Katedry bábkarskej tvorby VŠMU, ktorí učia dramatické odbory na ZUŠ alebo bábkoherectvo na konzervatóriách. Neexistuje žiadny systém ani podpora. Toto na vytvorenie vzťahu k bábkam nestačí.

Ako by ste pomenovali rozdiel medzi slovenským a českým bábkarstvom? Máte skúsenosti nie len s účasťou na festivaloch profesionálneho divadla, ale boli ste porotkyňou a lektorkou aj na Loutkářskej Chrudimi.

Robíme divadlo akosi vážnejšie ako naši kolegovia v Čechách. Ťažisko často nemáme na tradícii, ale na experimentovaní a hľadaní nových foriem. Vidím to už v škole, keď sledujem prácu našich študentov. Nie vždy to dopadne úspešne, ale možno nás to posúva ďalej. Som veľkým priaznivcom nezvyčajných a objavných foriem umeleckého prejavu, avšak musí byť za nimi cítiť poctivé a dobre zvládnuté remeslo a autentické komediantstvo. To je dnes už veľká vzácnosť, ktorá nám, na rozdiel od českých kolegov, často chýba.

Môžete prezradiť vaše plány? Posledná inscenácia Divadla PIKI mala premiéru pred piatimi rokmi. Budete sa už zameriavať najmä na tvorbu v iných divadlách ako vo vašom PIKI?

Divadlo PIKI sa púšťa do niečoho nového. Je to však v plienkach, takže nerada by som o tom ešte hovorila. Môže to dopadnúť všelijako. Ideál je, že z plienok vyrastieme ešte tento rok a na jar 2021 bude premiéra.

Loutkář 2/2020, s. 86–89.

Dzadíková, Lenka: České stopy v tvorbe Kataríny Autilisovej

Aktuální číslo

Výročí

Odkazy

Podporují nás