Dzadíková, Lenka: Bratislavské bábkové divadlo ide na Maksymum

Bratislavské bábkové divadlo, hoci stále v improvizovaných podmienkach náhradných priestorov, ide na maximum. Čo inscenácia, to zaujímavý kúsok. Za posledný rok a pol tam hosťovali Matija Solce, Gejza Dezorz, Júlia Rázusová, Šimon Spišák i tvorcovia a tvorkyne z nezávislých divadiel Buchty a loutky a slovenského Odiva. Na repertoári tak majú pestrú zmes rôznorodých poetík.

Na začiatku sezóny 2018/2019 boli s inscenáciou Kataríny Aulitisovej Príbehy stien súčasťou programu medzinárodného festivalu Divadelná Nitra, na ktorý sa za dvadsať osem rokov jeho existencie dostalo slovenské bábkové divadlo do hlavného programu len druhýkrát. (Už predtým za ňu získali niekoľko ocenení na poľských festivaloch.) S inscenáciou Márie Danadovej a Moniky Kováčovej Neviditeľní, ktorá už stihla hosťovať na Loutkářskej Chrudimi 2019, boli nominovaní na ocenenie DOSky 2019, ktoré bábkové divadlá získavajú tiež len výnimočne. V sérii úspešných inscenácií pokračuje na Slovensku prvýkrát hosťujúci režisér Jakub Maksymov.

Ako inšpiráciu so sebou priniesol mimoriadnu (a na Slovensku takmer neznámu) knihu Tomáša Končinského a Barbory Klárovej Překlep a Škraloup. Nepriamo tak nadviazal na inscenáciu Neviditeľní, ktorou v BBD končili minulú sezónu, ktorá zobrazuje rôzne neviditeľné bytosti, okrem iných aj baníckych permoníkov. Škriatkov Překlepa, Škraloupa a všetkých ostatných entropíkov ľudia tiež nevidia, no svojou neúnavnou činnosťou spôsobujú starnutie všetkých vecí okolo nás. Ošúchané knihy, zamazané okuliare, oschnuté chlebíčky, padnutá šľahačka na koláčoch, fľaky na odevoch, rozbité displeje na tabletoch, plesnejúce potraviny… To všetko je ich práca. Překlep pri návšteve sveta ľudí zistí, že svojou činnosťou im spôsobujú smútok a rozhodne sa, že už to robiť nechce, a na obrovské zdesenie všetkých naokolo, rúha sa Veľkému Zubu času.

Ide o skutočne mimoriadne kvalitnú predlohu. Dobrodružný príbeh, humor, skúška priateľstva a nezanedbateľná filozofická rovina. Ako to je s tým Veľkým Zubom času, prečo prirodzená činnosť jednej skupiny bytostí je škodlivá pre inú skupinu, prečo existuje čas a starnutie, a či by to nešlo bez nich, sú pre čitateľov od šiestich rokov azda až provokatívne nástojčivé otázky.

Kniha má prepracovaný príbeh, množstvo postáv a detailné ukážky, ako funguje svet, ktorého najväčším nepriateľom sú reštaurátori. Jakub Maksymov vybral z predlohy len niektoré časti a v dramatizácii spolu s dramaturgom Petrom Galdíkom zmenil i viaceré reálie. Hlavná postava sa volá Zašmodrch a s kamarátom Fľakom chodia do školy, kde sa učia zostaršovať veci. Z pôvodných entropíkov sú chronoškriatkovia, ktorí bývajú na chronolazoch.

Zašmodrchova vzbura sa v knihe odohrá preto, že videl smutné dievčatko na jej pokazenej narodeninovej oslave, v dramatizácii má pochybnosti kvôli dievčaťu, ktoré sa jeho pričinením zašpiní nanukom a roztrhnú sa jej korále. Zásadnou zmenou je, že Fľak neuviazne v špeciálnom skafandri (celá časť príbehu o jeho vynálezcovi je vynechaná), ale v slamke. Tým dodali príbehu ďalšie rozmery – humorný aj ekologický. Na slamku neplatí Zub času a Zašmodrch ju skúša zostarnúť tak, že ju zapáli. Pri tom však do nej omylom zataví Fľaka. Vďaka tomu potom na neho neúčinkuje zastavenie času a pomôže pôvodne bezvýchodiskovú situáciu vyriešiť.

Autorom dramatizácie sa podarilo vykresliť špeciálny svet chronoškriatkov a aj jeho filozofickú rovinu. Obyvatelia chronolazov sa večer stretajú na rituáli uctievania Zubu času. Tancujú a spievajú pieseň Chrono Numero kapely Ty syčáci – ide o rytmizáciu slov „tik-tak“, „chrono“, „numero“, „cifra“, „dátum“. Ich podanie kladie väčší dôraz na rytmus a výraz, pracuje s viachlasom. Je divadelnejšie ako pôvodná pieseň. Na konci rituálu sa Zašmodrch pýta, prečo to robia, a nik mu nevie odpovedať:

Zašmodrch: Prečo musíme robiť každú noc tieto čudné tančeky?

Skraťoch: Aby sme si uctili Zub času.

Zašmodrch: A prečo si ho musíme uctiť?

Skraťoch: Lebo Zub času dáva všetkému zmysel.

Zašmodrch: Ale ako dáva všetkému zmysel?

Skraťoch: Neviem presne, ale veríme v to. Poď Zašmodrch, treba ísť spať, zajtra vstávaš do školy.

Keď Zašmodrch príde až k Zubu času a zastaví kyvadlo na metronome, pretože nechce, aby veci starli, nastane nič. Jednoducho nikde nič. Jedine nič.

Inscenačný princíp Chronoškriatkov je live cinema, či presnejšie puppet cinema. Na plátno uprostred javiska premietajú v reálnom čase animované bábky. Vidíme buď „celok“, kedy použijú len maličké bábky na reálnych predmetoch, alebo „detail“, ktorý je akoby zoomovaným pohľadom na predchádzajúci obraz. Pri pohľade z diaľky vodia herci drobné bábky na drôte, ktoré cez CD mechaniku vchádzajú do počítača, poskakujú po klávesoch písacieho stroja či robia bungee jumping na vlne, ktorú vytiahnu zo štrikovaného svetra. Vo zväčšenom pohľade vidíme väčšie bábky s rôznorodými tvárami, ale aj drevokazné huby či lykožrútov, ale najmä to, ako drobní chronoškriatkovia narežú kábel či sa vopchajú do slamky.

Live cinema použili tvorcovia aj na fór, keď sa hlavný hrdina ocitne na nútených prácach a jeho šéf mu povie, že ho kontroluje kamerou. V tej chvíli sledujeme na plátne dej inscenácie, no zároveň je to pohľad bezpečnostnej kamery, do ktorej sa v tej chvíli bábky uprene zahľadia.

Exkurzia do sveta ľudí je zobrazená vopred pripraveným filmom. Aj ten je však organickou súčasťou inscenácie, keďže ho herci, viditeľne stojac vedľa plátna, ozvučujú a dabujú.

Kým plynie dej príbehu, na javisku existuje paralelný svet, ktorý je tiež zaujímavé sledovať. Michal Adam, Miriam Kalinková, Róbert Laurinec a Ľubomír Piktor sú síce odetí v čiernych odevoch, aby neupútavali pozornosť, no neustálou dynamickou činnosťou (animovanie bábok, hranie na zvončeky, manipulácia s prvkami scény) vytvárajú osobitý svet. Jeho súčasťou je i kameraman Jakub Ťapucha, ktorý sa stal vizuálne prirodzenou súčasťou diania.

Autorkou scény a bábok je Olga Ziębińska. Už v inscenácii Myši patří do nebe v Divadle Lampion Kladno vytvorili s Maksymovom skvelý tím. Aj tu navrhla výtvarníčka pôsobivé bábky. Ich základný materiál je plsť a dielne BBD si s týmto materiálom dobre poradili. Bábky pôsobia mäkko, sú ohybné, dokážu zahanbene hľadieť do zeme alebo pritúliť sa inú bábku k sebe. Ruky vodia herci čempuritami a mechanizmom štipca ukrytého v hlave animujú ústa.

Chronolazy predstavujú zvonce poukladané vedľa seba tak, že evokujú chalúpky. V úvode akoby spopod nich vyliezajú chronoškriatkovia. Srbský hudobník Lazar Novkov pripravil kompozícii, ktorú na tieto zvončeky herci vyťukávajú.

Bratislavskému bábkovému divadlu sa oplatilo získať ďalšieho hosťa z Českej republiky. Inscenácia Chronoškriatkovia snúbi obsah a formu maksymálne.

Bratislavské bábkové divadlo

Tomáš Končinský – Barbora Klárová – Jakub Maksymov: Chronoškriatkovia

Réžia: Jakub Maksymov; dramaturgia: Peter Galdík; hudba: Lazar Novkov; autor textu piesne Chrono-numero: Petr Váša; scéna, bábky, kostýmy: Olga Ziębińska; kamera: Jakub Ťapucha

Písané z premiéry 4. 10. a prvej reprízy 6. 10. 2019.

Loutkář 4/2019, s. 42–43.