Leška, Rudo: Buchty a opera

Hudba, často živá, tvorila vždy dôležitú súčasť inscenácií súboru Buchty a loutky. Venuje sa však aj priamo hudobnému divadlu, a to dlhodobo.

Medvedica Kallistó

So súborom starej hudby Collegium Marianum pripravili v roku 2011 Rakovnícku hru vianočnú a znovu sa stretli pri inscenácii barokovej benátskej opery Francesca Cavalliho La Calisto v réžii Víta Bruknera a v hudobnom naštudovaní Jany Semerádovej. Od svojej premiéry v roku 2013 sa nepravidelne hrala až do júna tohto roku na rôznych scénach, vrátane nie celkom vhodných veľkých javísk (Štátna opera Praha). V tejto opere, ktorá sa opäť dostala na javiská v 20. storočí (v Česku to bolo prvé uvedenie), sa miesia vážne prvky s komédiou dell’arte a ako taká sa trochu ponúka naturelu tohto súboru, ktorému je podobný žánrový synkretizmus vlastný.

Pre túto inscenáciu bola rozsiahla opera dramaturgicky výrazne upravená, doplnená aj o cudziu hudbu (Michna z Otradovic), skrátená do ôsmich výstupov a obmedzená na šesť postáv. Ide v nej o príbeh z Ovídiových Premien, v ktorom Zeus v podobe Diany (Artemis) dobíja panenskú nymfu Kallistó, čo dovedie Héru k tomu, že krásnu nymfu zo žiarlivosti premení na medvedicu. Rozžialený Zeus ju však vezme k sebe na nebesia, kde vytvorí súhvezdie.

Scéna i bábky navodzujú dojem barokového marionetového divadla, no slohová jednota je opakovane narúšaná scudzujúcimi vstupmi. Či už ide o živého herca-speváka alebo o rodinku plyšových medveďov, ktorá je od začiatku akousi predzvesťou nešťastného osudu Kallistó. Medzi jednotlivými obrazmi prichádza na javisko manekýn/Gašparko v podobe akéhosi ceremoniára, ktorý anoncuje dej v nadchádzajúcom obraze. Veľké, barokom inšpirované marionety sú vodené čiastočne krytými vodičmi, zatiaľ čo speváci spievajú pred scénou, prípadne narúšajú barokovú ilúziu vstupom do javiska.

Na inscenácii najviac oceňujem schopnosť dobre použiť bábky tam, kde by to operné (činoherné) divadlo nezvládlo, tj. bábky tu nie sú v roli ilustrácie alebo ozvláštnenia opernej produkcie, ale sú nosným výrazovým prostriedkom a zároveň vzácnou príležitosťou preukázať schopnosť minuciózneho vodenia bábky, s ktorým sa inak Buchty toľko netrápia. Najlepšie je to vidieť na scéne premeny Dia na Dianu – z bábky na javisku snímu šat, odoberú mocný falus (ktorý vyplaší prítomného medveďa), privŕtajú prsníky a Diana je na svete. Potom vystúpia speváci a na hercom hranom Diovi sa vodič pokúsi o tú istú úpravu. Od amputácie penisu ustúpi až keď ho spevák ubezpečí, že má dostatočne vysokú polohu i bez toho. Na druhú javiskovú premenu príde rad v závere – bábke nymfy Kallistó najprv vodiči odoberú jednotlivé končatiny, ktoré nahrádzajú medvedími, a nakoniec jej vymenia i hlavu. Rozkošná marioneta krotkého medveďa sa na javisku líška k Diovi. Potom si ju berie do náruče speváčka v roli Kallistó a spoločne so svojim hereckým náprotivkom, Diom, kráčajú na javisku, stiahnu plachtu (nebesia), aby na oblohe vyšlo súhvezdie medvedice v podobe svetielok svietiacich cez plachtu. Veľmi pôvabné, lyrické finále s dialógom herca a marionety, hrou s perspektívou a princípom oka kamery, ktorý je pre Buchty tak typický.

Inscenácia vyniká dobrou úrovňou hudobného naštudovania na dobové nástroje, resp. ich repliky (na navštívenej repríze však vyznela rozpačitejšie predohra) s vynikajúcimi spevákmi, predovšetkým Hana Blažíková v titulnej úlohe, Jan Mikušek (Endimione), Tomáš Král (Jupiter-Zeus), ktorý obdivuhodne zvládol dve polohy – barytónovú aj kontratenorovú (Jupiter v prevleku Diany), Barbora Kabátková (Diana-Artemis, Juno-Héra) a Tomáš Lajtkep (Merkúr-Hermés).

Plnší divadelný tvar

Na úspech s Cavalliho dielom nadviazala v roku 2017 inscenácia ďalšej ovídiovskej opery. Acis a Galatea je pôvabná Händlova pastorála-maska z roku 1718 (uvádzaná je tzv. cannonská verzia), možno jeho najživotnejšie scénické dielo vôbec. Láske sicílskej nymfy Galatey a pastiera Acida nepraje obor Polyfémus, ktorý sám Galateu miluje a zo žiarlivosti zabije Acida. Milujúca Galatea však premení Acida na nesmrteľné božstvo, ktorého krv vyviera pod Etnou ako rieka Jaci.

Inscenácia vznikla v roku 2017 pri príležitosti 20. výročia Collegia Marianum pre prestížny händlovský festival v Halle (Händel-Festspiele) a personálne i scénicky nadväzuje na Calisto. Opäť ide o úspešnú spoluprácu s Collegiom Marianum a dirigentkou Janou Semerádovou, réžiu opäť vedie Vít Brukner a znovu sa na projekte schádzajú aj niektorí sólisti. Prestíž celej udalosti podčiarkuje televízny záznam valtického uvedenia (stále ešte dostupný na stránkach ČT), v bábkovom divadle predsa len vec nie každodenná – a to tým skôr, že tento televízny záznam bol uvedený i v kine. Povedal by som, že kinoprojekcia bábkovej inscenácie predstavuje ďalšie prvenstvo tohto súboru.

Očividne veľkorysejšie materiálne podmienky umožnili plnohodnotnejšiu produkciu bez redukcie pôvodného diela – na rozdiel od Calisto. Buchty tentoraz hrajú v skutočnom neskoro barokovom marionetovom divadle, viac priestoru sa však dostáva aj spievajúcim hercom, ktorí sú viac začlenení do divadelného diela, pričom je u nich pokus o realizáciu barokovej gestiky (alebo akejsi jej ideálnej podoby) a s tomu zodpovedajúcim výrazným líčením a kostýmami Markéty Stormovej. O dojem barokového svetla sa staral Lukáš Valiska. Herci vstupujú často do priestoru marionetového javiska (v ktorom ich pravdaže vidno len od pol pása nahor), vedú dialóg tu so svojimi hereckými, tu so svojimi bábkovými náprotivkami. Početné drobné bábky – poletujúce vtáčky, pastorálne ovečky obžierajúce kvetinky, vtipy so stromom uhýbajúcim sa ovečkám a pod. – to všetko sa dobre stará o navodenie akejsi roztomilej, rozkošnej nálady prvého dejstva. Nálada naopak potemnie v druhom dejstve, kde bolo dobre využité napätie medzi Polyfémom (hraný maskovaným hercom) a marionetami Acida a Galatey, no i tu na nás tvorcovia v závere žmurknú a melancholickú náladu odľahčia použitými materiálmi (plastová fľaša) či inzitnou realizáciou vodného prameňa. Ako sme na to zvyknutí, Buchty sa nebáli širokej palety techník – javajok, čierneho divadla, marionet v rôznych mierkach atď. Prizvanie Barbory Čechovej bolo prínosné pre jej silné výtvarné gesto vo veľkých, kvázi barokových marionetách.

Pôvabná, hravá, umelecky zrejúca Patricia Janečková a islandský tenorista Benedikt Kristjánsson, obaja štýlovo presní, vynikli v titulných úlohách. Menší priestor mali Tomáš Král (hlasovo nie najlepšie obsadený Polyphemus), Tomáš Lajtkep (Coridon) a Patrick Grahl (pastier Damon). Orchester nebol na navštívenom predstavení pražskej premiéry dokonalý, ale o to myslím v tejto divadelnej realizácii ani nešlo. Divadelne je táto inscenácia oproti Calisto kvalitatívnym posunom smerom k plnšiemu divadelnému tvaru vďaka ústrojnejšiemu zapojeniu hercov do celku.

Stratený Holanďan

Do vôd hudobného divadla sa Buchty a loutky opäť vplavili svojim Blúdiacim Holanďanom (celý originálny titul: Bludný Holanďan, zamrzlý oceán). Pôvodnú operu pre Buchty a loutky napísal Jiří Teml na kolektívne libreto, pod ktorým je podpísaný súbor Buchty a loutky spolu s výslovne menovanými Vítom Bruknerom a Kateřinou Schwarzovou. Teml je vážený a všestranný skladateľ rozkročený od symfonickej tvorby až k zborovej a opernej tvorbe pre deti. Nebojí sa ani experimentu a s Buchtami už pracoval na hudbe k ich verzii Fausta (O doktoru Johannesi Faustovi). Recenzované dielo na prekvapenie nemá mnoho spoločného s rovnomennou slávnou operou Richarda Wagnera, v ktorej Wagner po prvý raz naplno realizoval svoju teóriu gesamtkunstwerku, ba je priamo jej opakom. Kde Wagner išiel cestou totálneho umeleckého diela, neprerušovaného toku hudby, idú inscenátori cestou žánrového synkretizmu, miestami priam hudobného potpourri a miešania vážneho s nízkym (réžia ako obvykle Vít Brukner a Buchty a loutky). Z príbehu o prekliatom holandskom námorníkovi, ktorý bol odsúdený plaviť sa po šírych moriach kým nenájde vernú ženu ochotnú obetovať zaň život, ostáva len upravený základný motív. Na Holanďana uvalia kliatbu vospolok Zeus, Jahve a Višna – podľa ich kliatby, každá loď, ktorá Holanďana stretne, stroskotá. Môžeme azda prezradiť pointu – jednou z lodí, na ktoré Holanďan natrafí, je Titanic, ktorého stroskotanie nám Buchty takto pekne vysvetlili. Láska hlavných hrdinov sa však na rozdiel od Titanicu naplní a opera tak ponúkne tradičné lieto fine, šťastný koniec. Hudba Jiřího Temla pracuje aj s cudzími zdrojmi, avšak väčšinou natoľko známymi, že ich môže divák poľahky identifikovať, ako námornícke odrhovačky, Smetanovu Predanú nevestu, alúzie na Wagnera (najvtipnejšie azda vo chvíli, keď na scéne modelom Titanicu tlčú do rytmu hudby na nákovu podobne ako činí Wagnerov Siegfried kujúci meč). Z radu kultúrno-historických odkazov je napokon aj scéna na prove lode, ktorá cituje slávny záber Rose a Jacka z filmu Titanic.

Po krátkej predohre vidíme troch námorníkov-pirátov, z ktorých jeden je bez oka, druhý bez ruky a tretí bez nohy. Traja muži stavajú model malej lode v sklenenej fľaši, ktorú vzápätí ukladajú na malé javisko a posielajú ju na výpravu – hojdá sa na vlnách „barokového“ divadla (zo strán sem a tam ťahané drevené lišty modelujúce morské vlny). Keď vylovia pálenku, aby sa napili (nalieva práve ten, ktorý nemá ruku, čo je zdrojom trochu pankáčskeho humoru), nájdu po vypití na dne denník – čítajúc z neho, odkrýva speváčka príbeh Holanďana.

Hrá sa na tradičnej marionetovej scéne, ale i okolo nej, tu skrytí, tu odkrytí herci používajú všemožné druhy bábok a animácie – marionety, maňušky, odspodu vodeného manekýna, tieňové či papierové (plôškové) divadlo. Opera svojou štruktúrou pripomína barokovú operu so svojim striedaním čembalom sprevádzaných recitatívov (tu hovoreného slova) s áriami, ale je prešpikovaná výstupmi hercov, scudzujúcimi vstupmi (námorník prehovára čelistku, aby zahrala pijanskú pieseň) a hádam aj čiastočnou improvizáciou – keďže dielo zjavne vznikalo v spolupráci so súborom, mohli si ho tiež prispôsobiť v tomto smere na mieru. Z divadelného hľadiska sa javili ako problematické len dlhé lyrické hudobné medzihry, ktoré réžia nedokázala organicky včleniť do temporytmu divadelného diela a pozornosť diváka sa v takých momentoch strácala.

Komornej hudobnej realizácii dominovala vynikajúca Monika Knoblochová na čembale a jediná sólistka, altistka Kamila Mazalová, špecialistka na starú hudbu. Ich podanie len umocnilo dojem barokovej opery, ktorý Temlovo dielo zámerne navodzuje. Zároveň však zo všetkých troch recenzovaných projektov išlo o najslabší – napriek tomu, že táto opera bola najkratšia, ako keby sa súboru pod rukami príliš rozvoľnila dramaturgia, resp. štruktúra divadelného diela (nečudo, že funkcia dramaturga ani nie je uvedená na programe, hoci za ňou tušíme Kateřinu Schwarzovú), bez schopnosti získať späť pozornosť dezorientovaného diváka. Vysoko pozitívne treba však hodnotiť fakt, že vzniklo nové dielo, čo je samo o sebe na opernej pôde dôvodom k radosti.

Buchty a loutky a Collegium Marianum, Praha

Calisto

Hudební nastudování: Jana Semerádová (Collegium Marianum), režie: Vít Brukner (Buchty a loutky), scéna a loutky: Robert Smolík, kostýmy Radka Mizerová a Tereza Benešová, světla: Lukáš Valiska

Premiéra 14. 6. 2013, písané z predstavenia 6. 8. 2015.

Acis a Galatea

Režie: Vít Brukner, výprava: Bára Čechová a Kateřina Housková, světelný design: Lukáš Valiska

Premiéra 27. 5. 2017, písané z predstavenia 26. 11. 2017.

Blúdiaci Holanďan

Režie: Vít Brukner a Buchty a loutky, scéna: Jan Brejcha, hudba Jiří Teml, cembalo: Monika Knoblochová

Premiéra 23. 3. 2019, písané z predstavenia 24. 3. 2019.

Loutkář 3/2019, s. 47–49.

Leška, Rudo: Buchty a opera

Aktuální číslo

Premiéry

Festivaly

Výročí

Odkazy

Podporují nás