Krajč Zamišková, Barbora: Niekoľko bodov k tzv. škôlkohre

Východiská

Termín „škôlkohra“ v sebe zahŕňa dve formy – divadelné inscenácie určené predškolskému divákovi (3–6 rokov) hrávané na javisku profesionálneho divadla a divadelné inscenácie hrávané v priestoroch predškolských zariadení, škôlkach. Budem sa venovať druhej forme. Samotné slovo je odvodené od miesta a spôsobu hrania, tvorby. Český variant je „mateřinka“. Autorom slovenského termínu je umelecký šéf košického bábkového divadla Ivan Sogel.

Môj dlhoročný výskum potvrdil narastajúci záujem škôlok a škôl o divadelné predstavenia, ktoré im herci prinesú a zahrajú priamo v triede, často pri postieľkach. Samosprávne bábkové divadlá navštevujú tieto zariadenia ojedinele. Súvisí to s financiami (herci musia „obehnúť“ aj štyri škôlky, aby sa im aspoň trošku oplatilo ísť hrať mimo Bratislavu, cena „vstupného“ je od 1–2€ na dieťa, pri malej škôlke to môže byť 40€ za predstavenie) i priestorovými možnosťami (výprava presahuje možnosti triedy).

Od roku 1972 existuje v Českej republike festival Mateřinka, ktorý vznikol z podnetu Československého loutkáře a Naivního divadla v Liberci mapovať a podporovať novovzniknuté inscenácie pre deti predškolského veku hrávané v škôlkach. Na Slovensku takýto festival nemáme, ale slovenskí bábkari účinkovali na jednotlivých ročníkoch Mateřinky. Od roku 2001 Bibiana usporadúvala medzinárodnú prehliadku malých alternatívnych a bábkových divadiel Hráme pre Vás, ktorý zanikol v roku 2011.

Od roku 1993 funguje v Čechách občianske združenie Dobré divadlo dětem, Společenství pro pěstování divadla pro děti a mládež na čele s režisérom a divadelným teoretikom Luďkom Richterom. Cieľom je upozorňovať na to, že existuje odbor divadlo pre deti, ktorý je dôležitý, lebo vychováva budúcich divákov a občanov. Členovia (učitelia základných, stredných, vysokých, umeleckých škôl, teoretici, organizátori prehliadok a festivalov) upozorňujú na možnosti, kvality a vlastnosti divadla pre deti. Pomáhajú pri jeho kultivácii, vydávajú časopis, publikácie, vedú semináre, informujú o zaujímavých divadelných počinoch, odporúčajú kvalitné texty hier.

Vek rozprávok

Zhrňme si, aká je psychológia dieťaťa v predškolskom veku?

1. Subjektívnosť – dieťa objavuje svet prostredníctvom svojho vnútorného sveta.

2. Egocentrickosť

3. Prečo? – v priebehu tohto obdobia sa prestáva pýtať: Čo je to? a oveľa častejšie hľadá príčiny otázkou: Prečo je to tak?

4. Páči sa! – kresba naberá konkrétne kontúry. Ku koncu obdobia je dokonca schopné nakresliť aj jednoduchý príbeh. Čo je dôležité, dieťa v predškolskom veku nikdy nenakreslí niečo, čo sa mu nepáči.

5. Emócie – predškolák je silno ovládaný emóciami, a pokiaľ si nevytvorí kladný vzťah k hrdinovi inscenácie, nikdy nezískame jeho pozornosť.

6. Slová – slovná zásoba dieťaťa sa v priebehu obdobia rýchlo obohacuje.

7. Dobré – zlé

8. Fantázia. Ak sa dieťa zameria na istú situáciu na javisku, tak zväčša nerozlišuje medzi prvkami realistickými a prvkami magickými či fantastickými. Všetko splýva v jednom toku informácií. Dieťa často oživuje svet okolo seba a dáva neživým veciam ľudské vlastnosti. Postupom času sú však vplyvom sveta dospelých ako aj stretmi s realitou nútení rozlišovať medzi účelnou vecou a oživenou hračkou. Pre inscenátorov nie je problém preniesť dieťa do oblakov či na dno jazera, vymyslených miest, lietať na koberci, dostať sa do rozprávky atď.

9. Prézentizmus – dieťa skrátka žije výhradne v prítomnosti. Minulosť je pre deti neznáma a budúcnosť nepredstaviteľná. Príbehy škôlkohier by mali byť jednoduché a nastolené i vyriešené v súčasnosti.

Špecifiká škôlkohry

1. Kto je autor? – tvorcom sa stáva celý zúčastnený kolektív.

2. Synkretizmus – používaním krajných možností vrstvenia a prelínania žánrov a foriem vznikajú synkretické predstavenia (pantomíma, bábkové divadlo, tanečné, pohybové divadlo). Tieto formy narúšajú homogénne (rovnorodé) bábkové divadlo a využívajú rôznorodé bábkové princípy na vytvorenie heterogénneho diela, ktoré vo svojej rôznorodej prítomnosti bábky ako takej ešte stále vytvára divadlo, ktoré sa volá bábkové.

3. Skladnosť, prenosnosť, flexibilita – herci cestujú so svojou produkciou po celom Slovensku i zahraničí. Hrajú v kultúrnych domoch, škôlkach, školách, telocvičniach, otvorených priestranstvách, na námestiach, v parkoch atď.

4. Scéna – v inscenáciách tvorí základ malé divadielko, okolo ktorého a na ktorom sa odohráva príbeh. Všetko potrebné (bábky, hudobné nástroje, masky, kostýmy) majú herci pri sebe.

5. Hrací priestor – neexistuje tu deľba priestoru na zákulisie, javisko, hľadisko.

6. Interaktivita – herci aktivizujú diváka, ktorý sa často priamo zapája do predstavenia. Tým obecenstvo čiastočne zastáva úlohu neprítomného režiséra. Divák v bežnom slova zmysle tu neexistuje. Je to kolektívny výkon. Ako raz povedali herci z divadla Kde bolo, tam bolo: Hry môžeme dotvárať na pochode, priamo za asistencie detí.1 Bábkoherečka, recitátorka a scenáristka Terézia Szabová Kornošová to nazvala ako „z javiska medzi divákov“. Nie že by som nebola dostatočne pracovne vyťažená, veď za sezónu sme mali štyri – päť premiér s 250 až 300 predstaveniam […]. Napriek tomu som mala niekedy pocit, že medzi mnou na javisku a divákom v hľadisku je akási nepreniknuteľná tma s anonymnými reakciami kohosi. […] Mojim motívom bolo aktivizovať deti, navykajúce si na pasívne vysadávanie pri televízore. Deti v mojej hre sa smeli dotknúť bábok, brať ich do rúk a spolu so mnou hrali a tancovali. […] Hrala som aj na takých miestach, kde divadlo predtým nikdy nebolo.2 Presne to je dôležité špecifikum, ktoré vidieť v inscenáciách nezávislých divadiel. Priestor pre diváka, na jeho reakciu či interakciu.

7. Rámcovanie – ešte jednu osobitosť majú tieto inscenácie. Tým, že ich nezačína zhasnutie svetla v hľadisku a zasvietenie javiska, musia sa herci uviesť sami. Väčšinou si vymyslia akýsi prológ či situáciu, do ktorej umiestňujú hercov, v ktorej sa následne odohrá celý príbeh (kočovní komedianti, bezdomovci, kuchári v kuchyni…); toto určenie konkrétnej situácie sa stáva impulzom a východiskom na vyjadrenie. Následne vychádzajú z vopred určenej situácie, rozohrávajú scénu. Treba si len dávať pozor, aby dramatizátori a autori nevymýšľali, nepridávali neorganické „prilepence“, niečo, čo rozprávku zhadzuje a zbavuje zmyslu.

8. Kamarát – úzky kontakt dieťaťa s hercom, bábkou. Zároveň je oveľa bezprostrednejšie, spontánnejšie, sebavedomejšie v známom prostredí, kde prežíva podstatnú časť dňa. Nebojí sa reagovať, zapájať do deja, pomáhať hercom. Umožňuje mu to samotný žáner škôlkohry i priestor triedy. Nemusí zdolávať schody na javisko či zlú orientáciu v šere hľadiska. Nájsť s malým divákom „spoločnú reč“.

9. Rozprávka – Čo inscenovať? Určite rozprávku (ľudovú či umelú). Nájdete v nej všetko, čo malý človek potrebuje vedieť a na čo sa pýta. V rozprávke je všetko o rodine, o vzťahoch medzi deťmi a rodičmi, medzi súrodencami, partnermi. Dieťa tam nájde všetko o správaní sa k druhým, o slušnosti, ochote, sebectve, o pomoci. Klasický rozprávka končí dobre – svadbou, vyliečení choroby, odmenou, trestom – nádejou, že život môže mať aj priaznivý vývoj.

10. Katarzia – všetky ponúkané emócie pripravujú pôdu základnému a celistvému zážitku – katarzii: uvoľnenie, oslobodenie a očistu vtedy, keď hlavný hrdina konečne dosiahol vytúžený cieľ a nebezpečenstvo, ako aj zlo sú definitívne zažehnané. Dieťa prežíva katarziu mnohokrát silnejšie ako dospelý človek. Nakoľko počas celej inscenácie vniká hlboko do jej deja a predstavuje si seba samé ako hlavného hrdinu, pocit dosiahnutia vytúženého cieľa, porážka zla, získanie veľkej odmeny či moci je pre dieťa, ktoré tak veľmi preniká do sveta cez svoj subjektívny svet, veľkým vyvrcholením. Takéto reakcie na bábkové predstavenie mu poskytujú zážitok krásy, prežívania hodnôt a myšlienky diela.

11. Minutáž – divadlo má však pre dieťa aj iné funkcie. Okrem toho, že mu prináša morálne hodnoty, ho vychováva a učí predovšetkým k sústredenému a koncentrovanému vnímaniu. Vieme, že udržať pozornosť dieťaťa v divadle je mimoriadne ťažká úloha. Dieťa v predškolskom veku je schopné sústredene vnímať dianie na javisku približne do 45 minút. Na dĺžku škôlkohier existuje mnoho názorov a odborných psychologických či teatrologických štúdii.

12. Pozornosť – pri inscenovaní škôlkohry by mali inscenátori získať pozornosť detského diváka od prvej chvíle. Na toto je veľmi užitočné napríklad použitie piesne či nastolenie situácie, s ktorou sa deti vedia jednoducho stotožniť (chýbajúci kamarát, nová životná situácia – sťahovanie, narodenie súrodenca atď.) Pozornosť, sugestibilita a emócie sú v určitom zmysle predpokladom a podmienkami pôsobenia divadelnej inscenácie na detského diváka.

13. Dieťa nesleduje hrdinu, dieťa sa s hrdinom na javisku stotožňuje.

14. Hudba – viacnásobné použitie pesničky s jednoduchým nápevom a krátkym textom, v ktorom býva buď zhrnutý príbeh škôlkohry, alebo samotné poučenie z príbehu zaručí, že väčšina detí si túto pieseň bude spievať takmer hneď po odchode hercov zo škôlky. Ak sa melódia hrá naživo, s jednoduchými hudobnými nástrojmi (gitara, zobcová flauta, xylofón atď.), pomôže to hre, hravosti. Veľmi obľúbené je i podporenie akcie zvukom (trianglom, tamburínou, zvončekom atď.).

15. Herectvo – hravý, okrem textu, musí byť aj herec. Signifikantným je zámeno „sa“ – teda „hrať sa“, ktoré charakterizuje škôlkohru a jej herectvo. Hranie sa predpokladá predovšetkým zavedenie princípu divadla v divadle, teda princípu, ktorý predpokladá vznik ďalšej nadstavby. Herec aktivizuje detské publikum, a to priamym zapojení do hry. Stále tam je atmosféra hravosti a podpory fantázie. Každý začiatok akcie pôsobí spontánne, akoby hercom práve niečo nové napadlo, niečo nové práve objavili.

16. Výtvarno – viacerí tvorcovia sa zhodujú na skutočnosti, že inscenácie pre deti by mali byť farebne pestré. Scéna by sa mala vyznačovať jednoduchosťou a aj istou mágiou. Bábka by mala byť takým výtvarným artefaktom, aby aj malé dieťa malo chuť sa jej dotknúť, pohladiť ju. Bábka musí byť dešifrovateľná. A to rovnako pre publikum ako aj pre samotného herca. Pri animácii bábky pre deti predškolského veku sa bábkoherec musí s bábkou dokonale oboznámiť a poznať všetky jej technické i magické schopnosti, a tak ju divákovi predstaviť. Netvrdíme, že to musí byť figúra, môže to byť oživený predmet (napr. vankúš).

Stereotypy

1. Zlé čítanie, slabikovanie, šušlanie

2. Úvodné aktivizovanie detí, čo by dnes mohli herci zahrať.

3. Primitívny humor; ak je komický kráľ, musí mať aj smiešne meno – vychádza to z chabých informácií o detskom myslení a vnímaní, ktoré si dospelý predstavuje ako nedokonalé, nižšie a nie iné; dieťa má svoj svet, svoj pohľad na veci, dieťa chápe metaforu lepšie než dospelý.

4. Predstava o tom, že rozprávka pre deti musí byť veselá – no dieťa sa tiež stretáva s problémami, ktoré nevie riešiť a ktorým sa v škôlke, škole nevenuje pozornosť. Práve umenie – hlavne divadlo a literatúra môžu pomôcť.

5. „Prilepence“ – prekrútenie rozprávky.

Prax

Na Katedre bábkarskej tvorby DF VŠMU sa od jej vzniku (1989) tvorili inscenácie pre najmenších, no až od roku 2012, vplyvom nového vedúceho katedry prof. Jána Uličianskeho, má KBT v študijných plánoch aj predmet Škôlkohra. Pedagogicky ho viedli rôzny pedagógovia (M. Kecskésová, J. Uličiansky, P. Čisárik, M. Mikulová, E. Farkašová, P. Palik, B. Zamišková). Cieľom predmetu je získanie vedomostí o škôlkohre a jej princípoch tvorby. Zároveň si študenti sami v praxi vyskúšajú predstavenia tohto typu, o ktoré je veľký záujem. Skúsia si rôzne priestory hrania, keďže škôlkohry sa hrávajú aj v exteriéri, aj interiéri, v malom priestore škôlky. Je to nový spôsob kontaktu s deťmi, prvé tvorivé a hravé impulzy v podaní divadla. Vyžaduje novú veľmi otvorenú spoluprácu s deťmi, ale aj s učiteľkami.

Divadelné predstavenie v materskej škole je veľkou školou pre samotného bábkoherca. Ten je nútený byť pripravený na rôznorodé reakcie detí. Očakáva sa od neho dokonalá príprava, či už v oblasti orientácie v scenári, alebo pohotového reagovania na podnety, ktoré môžu úplne zmeniť podstatu predvádzanej situácie. Pretože sa bábkoherec nachádza v menšej miestnosti, než býva divadelná sála, a inscenuje pred oveľa menším publikom, môže si dovoliť oveľa precíznejšiu prácu s hlasom a detailnejšiu animáciu bábok. Bábkoherec je deťom oveľa bližšie, a to nielen kvôli veľkosti priestoru, ale hlavne vďaka úzkemu kontaktu s komornejším publikom, uvoľnenejšej atmosfére, ktorá je vytvorená domácim prostredím detí a v neposlednom rade samotnou hrou, či lepšie povedané hravosťou, ktorá funguje ako istý druh vzťahu medzi hercom a divákmi škôlkohry. Bábkové divadlo je pre predškoláka jedinečné a nenahraditeľné. Vďaka svojmu originálnemu vyjadrovaciemu prostriedku – bábke – je dieťa schopné prostredníctvom decentralizácie k sebe samému či semiotickej funkcie plne sa stotožniť s hrdinom inscenácie.

Na Slovensku je v súčasnosti okolo 70 súkromných divadiel, ktoré hrávajú po predškolských zariadeniach a asi len desať percent sú divadlá, ktoré robia kvalitné divadlo. Preto treba začať už na Katedre bábkarskej tvorby učiť študentov, aké sú charakteristiky tohto typu divadla. Robiť dobré divadlo je jediná možnosť boja proti skupinám, ktorých jediným cieľom je zárobok.

Doc. Barbora Krajč Zamišková je herečka a pedagožka KBT DF VŠMU v Bratislavě. Výzkumu mateřinek se podrobně věnovala ve své habilitační práci obhájené roku 2016.

Poznámky pod čarou

1 Dvořáková, H.: Divadlo bez zákulisia (a bez krízy diváka), Nové slovo, 7. 11. 1991, s. 18.

2 Szabová Kornošová, T.: Z javiska medzi divákov… Prednesené na seminári alternatívnych divadiel 9. 9. 2003 v Divadelnom ústave v Bratislave.

A Few Thoughts on Kindergarten Shows

As part of the Přelet nad loutkářským hnízdem 2018 festival, there was an international symposium on puppetry for pre-school children and kindergarten shows. One of the participants was Barbora Krajč Zamišková, actor and teacher at the KBT DF VŠMU in Bratislava, who explored this topis in her doctoral thesis. Her article discusses the psychology of pre-school children, the specifics of kindergarten theatre and common stereotypes. She concludes that there are about 70 private theatres in Slovakia today that perform in kindergartens, of whom only about ten percent reach an acceptable standard of quality.

Loutkář 1/2019, s. 78–79.

Krajč Zamišková, Barbora: Niekoľko bodov k tzv. škôlkohre

Aktuální číslo

Premiéry

Festivaly

Výročí

Odkazy

Podporují nás