Loutkar.online

Dzadíková, Lenka: Poďte s nami za dôchodcovskými snami

Slovinského bábkara Matiju Solce mohli slovenskí diváci spoznať už ako študenta KALD DAMU, keď sa predstavil na viacerých ročníkoch festivalu Stretnutie, Setkání, Spotkanie, Találkozás v Nitre a ohúril tam aj svojou inscenáciou Malé nočné príbehy.

Dnes už patrí Solce medzi popredné bábkarské osobnosti v Českej republike a jeho prácu poznajú nielen v Slovinsku, ale vďaka početným hosťovaniam aj v mnohých ďalších kútoch Európy. Na začiatku roka 2018 sa ako režisér prvýkrát predstavil aj na Slovensku.

Bratislavské bábkové divadlo (BBD) prešlo po rokoch umeleckej stagnácie postupným vylepšovaním nelichotivého stavu, a to predovšetkým na úrovni dramaturgie. V súčasnosti sa v ňom dejú ďalšie radikálne zmeny. Okrem toho, že kvôli zdĺhavej rekonštrukcii domovskej budovy pôsobí v dočasných náhradných priestoroch, má novú umeleckú šéfku – od začiatku sezóny 2017/2018 je ňou Katarína Aulitisová. Pribudli nové hracie časy, nové logo či e-mailový informačný obežník. Aulitisová nadviazala aj spoluprácu s Matijom Solce. Tvorcov spája podobný pohľad na divadlo, ktoré je bábkové, imaginatívne, dynamické a nie prvoplánové.

Spomenuté dramaturgické vstávanie z popola BBD sa prejavovalo na pozývaní rôznorodých režisérov a režisérok, ale aj vo vyhľadávaní rozmanitých predlôh z modernej literatúry pre deti. V súvislosti s českými inšpiráciami spomeňme, že od roku 2013 tu vznikli inscenácie podľa kníh Ivy Procházkovej, Zdeňka Svěráka, Zbyňka Malinského, Ester Starej, Daniely Fischerovej a Michaela Homolová tu naštudovala hru Víta Peřinu. Aj v úplných začiatkoch najnovšej inscenácie bola česká kniha – Létajíci dědeček Štěpána Zavřela. (V najnovšom vydaní z roku 2017 má názov Zachráněný dědeček.) V procese tvorby však vznikla autonómna hra Matiju Solce vzdialená obsahu aj poetike Zavřelovej knihy. Čerpal najmä zo životného príbehu vlastného pradeda.

Hra Deduško má originálnu a v slovenskom divadle pre deti nespracovanú tému. Pravdaže, starí rodičia sa v tvorbe pre deti objavujú v rôznych variáciách, no nik sa nezameriava na tienisté stránky staroby, ako je napríklad vyčlenenie zo spoločnosti a samota.

Solceho hra je o dedkovi Svetomírovi, ktorý na základe denníka rozpráva príbeh svojho deda. Dedo Dedovič Deduškin, ktorý bol „tak trochu vedec“, bojoval v prvej svetovej vojne, väznili ho na Sibíri, absolvoval pobyt na vidieku a venoval sa vedeckej práci v meste Tomsk. Po neopätovanom ľúbostnom vzplanutí k Irine sa po ôsmich rokoch mimo domu vrátil k svojej Mimi. Rozprávanie o Deduškinovom dobrodružnom živote je rámcované aktuálnou situáciou Svetomíra, ktorého chcú umiestniť do úschovne pre starých ľudí Krátka chvíľa.

Inscenácia sa začína vo foyeri divadla. Zamestnanci úschovne ju prezentujú ako vynikajúce riešenie problémov v uponáhľanom svete. Narážajú na našu neschopnosť či nechuť venovať sa rodičom a starým rodičom. Piesňou a tanečnými choreografiami robia reklamu na ich úspešnú úschovňu. Princíp úschovy je jednoduchý – na starého človeka použijú Vakuded – vysávač, ktorý ho zmenší, a tak je možné umiestniť starého človeka do neveľkej papierovej škatule a zaradiť medzi ostatných dôchodcov. V úschovni si môže lúštiť krížovky a jesť chlieb namočený v mlieku. Evidentne nelákavý jednotvárny život sa pracovníci zariadenia snažia prezentovať ako tú najlepšiu voľbu pre všetkých starkých.

Svetomírovi sa podarí pokusu o „vakudedovanie“ uniknúť a divákov pozýva do svojho malého bytu na javisku. Dostanú sa doň vchodom pre hercov a sedia priamo na scéne. Bytík Svetomíra tvorí kovová konštrukcia z dvoch strán obložená drevom. Veci, ktoré sú súčasťou zariadenia (fotografie v rámčeku, hodiny na stene, telefón, čajník…) sa menia na rekvizity a bábky. Len čo Svetomír vyrozpráva príbeh Dedka Deduškina, pracovníci Krátkej chvíle ho dobehnú, priložením prednej steny premenia byt na škatuľu a tú následne na hrací priestor pre maňušky. Paraván s viacerými otváracími a vyklápacími dvierkami predstavuje úschovňu dôchodcov.

Svetomír už krátko po umiestnení do zariadenia spôsobí vzburu, zmotivuje ostatných obyvateľov a presvedčí pracovníkov úschovne, že viac im bude vynášať služba rýchleho rozposielanie balíkov ako uschovávanie dôchodcov. Heslo tejto revolúcie je: Poďte s nami za svojimi snami. Novou poštou hneď rozpošlú jednotlivých dôchodcov na miesta spojené s ich túžbami.

Inscenácia premyslene kombinuje herecký prejav s maňuškovým divadlom a ďalšími formami objektového divadla. Bábky vznikajú rôznymi spôsobmi. Hlavná postava Deduškin spojením fotografie uniformovaného muža v rámčeku a ruky bábkoherca – ukazovák a prostredník predstavujú nohy. Komandéra vytvoria spojením kabátu a starého slúchadlového telefónu, ktorého vnútorné súčiastky evokujú tvár. Pacientov predstavujú čajové vrecúška s dvoma šnúrkami-nohami, hlavu majú z malej šáločky. Gazda s kravou vzniknú zo súčiastok vytiahnutých z hodín, múzejní pracovníci majú hlavu z lupy. Výtvarníčka inscenácie Ivana Macková odviedla množstvo minucióznej práce. Do výtvarného koloritu zapadajú aj maňušky predstavujúce obyvateľov dôchodcovskej úschovne, ktoré sú výrazne karikované. Ich výzor charakterizuje ich základné črty či záľuby – ruky majú z lyžičiek alebo zo žiarovky a elektrickej zástrčky, držia malý kolovrátok, nákupný košík, po vyklopení dvierok vidno malú kuchynku či televízor.

Maňušková časť inscenácie je mimoriadne vydarená a divácky lákavá. V súčasnosti nie je na Slovensku veľa možností vidieť tento spôsob bábkarského prejavu. Anna Čonková, Róbert Laurinec, Peter Pavlík a Ľubomír Piktor predviedli v Solceho réžii dynamickú a mimoriadne vtipnú „maňuškáreň“. Maňuškoví dôchodcovia okrem množstva iného zvládajú rozvážne lúštenie krížovky, ale aj rannú rozcvičku, v ktorej nechýbali kliky a „brušáky“.

Dedka Svetomíra hrá Ľubomír Piktor, ktorý sa do hereckého súboru BBD vrátil po dvadsiatich ôsmich rokoch. V stvárnení postavy čerpá zo svojich značných skúseností s nonverbálnym divadlom, v decentnej štylizácii predvádza krívajúceho starčeka a počas celej inscenácie pohotovo a v rýchlom tempe strieda herecké a bábkoherecké party. Jeho stvárnenie deduška nie je prehnane karikované, nezobrazuje ochkajúceho, pomalého starca, ale typ aktívneho dôchodcu. Jeho nástrojmi sú aj výrazná mimika (najmä v časti z úschovne dôchodcov) a pohľad spoza dioptrických okuliarov.

Inscenáciu charakterizuje aj jej hudobnosť a podkresľovanie akcií zvukmi. Režisér využil širokú škálu hudobných prejavov od výrazného zastúpenia trúbok, hrania na keyborde až po beatbox. Hudba umocňuje výraznú dynamiku a plnosť inscenácie, v ktorej niet jediného prázdneho miesta. V hodinovej inscenácii sa strieda obraz za obrazom a pri jej sledovaní je potrebné aj divákovo nasadenie, schopnosť imaginácie a čítania výtvarných metafor. Aj v súvislosti s témou svetovej vojny sa teda vynára otázka, či nie je spodná veková hranice adresátov (od 6 rokov) nízka. Deduško ponúka poctivú bábkarskú prácu i dôležitú a originálnu tému spolužitia s najstaršou generáciou. Otázka, či sú malí diváci schopní v plnej miere obsiahnuť náročnú časť o putovaní Dedka Deduškina, ostáva pre mňa krátko po premiére otvorená.

Matija Solce pripravil temperamentnú a bábkarsky nasýtenú inscenáciu. Azda by to mohol byť dobrý začiatok častejšej spolupráce so slovenskými bábkovými divadlami.

Bratislavské bábkové divadlo

Matija Solce: Deduško

Réžia a hudba: Matija Solce, výprava: Ivana Macková, dramaturgia: Katarína Aulitisová, Peter Galdík

Premiéra: 6. 2. 2018, písané z repríz 7. a 11. 2. 2018.

Loutkář 1/2018, s. 58–59.

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.