Loutkar.online

Cvečková, Katarína: Príbeh Nového divadla alebo S chuťou tvoriť ďalej zájdeš

Úvod článku o Novom divadle by mohol znieť rôzne. Dala by sa spomenúť kauza okolo výberu riaditeľa Starého divadla Karola Spišáka a ďalej analyzovať situáciu, ktorá zmenou vedenia nastala a vyvrcholila až do odchodu časti súboru.

Príhodné by bolo i bilancovanie posledných rokov fungovania tohto divadla, načrtnutie dramaturgie a poetiky ako i pripomenutie významnej spolupráce súboru s Andrejom Kalinkom na inscenácii Zázraky pre Alicu (ktorá ešte dlho zostane v pamäti odbornej i bežnej verejnosti). Všetko sú to aspekty, ktoré určite ovplyvnili vznik Nového divadla a do značnej miery i začiatky jeho fungovania. V tomto období však má súbor za sebou už prvý rok existencie, viac ako jednu sezónu pôsobenia. Nemá zmysel obzerať sa späť, zbytočné je rozdúchavať bývalé kauzy. Na Nové divadlo sa už dá pokojne hľadieť triezvym a minulosťou nezaťaženým pohľadom. Napokon, tvorivá práca, ktorá za úspešnou sezónou stojí, si to plne zaslúži.

Akčný začiatok alebo Pre dospelých i pre deti

Po odchode z domovskej scény v apríli 2016 ubezpečila časť tvorcov na čele s Veronikou Gabčíkovou divákov i odbornú verejnosť, že to neznamená koniec, ale naopak začiatok niečoho nového. Zmobilizovali sa vskutku rýchlo a už pár týždňov po vzniku ich doslova Nového divadla1 sa im v júny 2016 podarilo uviesť prvú premiéru, a to práve už rozpracovanú inscenáciu Kúpalisko (ktorú mali pôvodne odpremiérovať ešte v decembri 2015 v Starom divadle). Mladá česká autorka Barbora Kubátová v hre napísanej špeciálne pre súbor prináša zjednodušený pohľad na mužsko-ženské vzťahy. Súčasne však zobrazuje i modelový vzťah, v ktorom má silnejší jedinec absolútnu moc nad tým slabším. Základnú situáciu predstavuje horúci letný deň na kúpalisku, ktorý sprevádza ešte horúcejšia túžba piatich obyčajných žien po dokonalom mužovi. Nasleduje séria osobných vyznaní, priznaní a odhalení (často prízemných) želaní žien predvedená vtipnými a originálnymi mizanscénami – stačí spomenúť pomaly sa nafukujúce brucho Agáty Spišákovej pri jej deklarovaní priania otehotnieť. Práve túžba po „pánovi dokonalom“ sa napokon všetkým piatim stáva osudnou. Nielen za ňu, ale i za nízke pudy, naivitu a stratu vlastného ja si zaslúžia okamžitú smrť, a to nanajvýš ponižujúcim spôsobom. Muž – zdanlivo ten pravý osudový, v skutočnosti však Mefistofeles v modernom šate, napokon každú jednu svojským spôsobom potrestá. Sladkú lovestory odrazu nahradí drsný psychothriller. Ani jedna zo žien nedostane šancu zmeniť svoje priority, po sebauvedomení prichádza smrť – bezpodmienečná deštrukcia „slabšieho jedinca“. Jediný, kto zostáva, je muž – v inscenácii pomenovaný ako Hýbateľ. Posledná mizanscéna zároveň naznačuje, že situácia sa znova bude opakovať – len s inými hrdinkami. Silnejší vždy zhltne slabšieho. Škoda len, že modelová situácia s päticou žien a jedným víťazom – mužom – pôsobí chtiac-nechtiac šovinisticky.

So samotným textom by sa v istých bodoch dalo polemizovať, je v mnohom príliš zjednodušujúci a často pôsobí zbytočne modelovo. Avšak originálne a hravé režijné videnie Šimona Spišáka v kombinácii s energickým a vtipným herectvom pätice predstaviteliek dokáže i tieto nedostatky zatieniť. Najviac pri tom zaujmú hravé „kolektívne mizanscény“ – napríklad keď herečky omámené čarom Hýbateľa tancujú akýsi rituálny tanec, alebo keď pod vplyvom žiarlivosti ako besné psy zaútočia na jednu z nich. Andrea Ballayová, Ľuba Dušaničová, Lucia Korená, Agáta Spišáková a Katarína Petrusová vytvorili vďaka odlišným hereckým polohám päticu vtipných a zároveň výrazne diferencovaných „kúpaliskových slečien“ (napomohli tomu i kostýmy – plavky od Karla Czecha). Paradoxne tak Hýbateľ Martin Nahálka hral v inscenácii skôr druhé husle, ale len do chvíle, kým sa nezmenil z romantického milenca na krutého mača.

Inscenáciu Kúpalisko síce nemožno považovať za emblémové dielo súboru, no vďaka nej (a jej rýchlej premiére) Nové divadlo ukázalo, že je rozhodnuté tvoriť, a to v medziach, ktoré si umelci nastavili už počas posledných rokov pôsobenia v Starom divadle. Súčasne súbor naznačil, že bude pokračovať v hľadaní výrazných aktuálnych tém a ich nových interpretácií, v čerpaní z kolektívneho tvorivého ducha, vo využívaní nadhľadu a bizarného humoru, v živelnom herectve a najmä v slobodnom tvorivom zmýšľaní. Slovo „nové“ v názve divadla teda neznamená, že im ide výhradne o inovatívne postupy, alebo o zmenu svojej „starej“ poetiky, ale o otvorenie nového priestoru, v ktorom môžu títo umelci slobodne premýšľať, vymýšľať a vytvárať.

Trochu iná rozprávka

Po inscenácii prevažne pre dospelého diváka uviedlo Nové divadlo v októbri aj rozprávku Kozliatka a vlk. Nielen ústrednou témou nezmyselného strachu z inakosti, ale i nákazlivým humorom vhodným pre všetky vekové kategórie inscenácia odkazuje na staršie a divácky obľúbené Tri prasiatka, ktoré Šimon Spišák naštudoval ešte v Starom divadle. Vlk je tu opäť postavou, ktorej sa netreba báť, lepšie a príjemnejšie je sa s ním skamarátiť. Opakuje sa myšlienka, že nie všetko, čo je odlišné či celkom nepoznané, musí byť a priori zlé. Práve toto posolstvo poznačilo dramaturgiu posledných pár sezón Starého divadla. K Trom prasiatkam sa pridali aj inscenácie ako Dracula, Chrám Matky Božej v Paríži či Dogville. Ide však o problematiku stále aktuálnu, preto je pochopiteľné, že sa k nej Veronika Gabčíková s mladým Spišákom vrátili. Spracovali ju však v novšom i o čosi minimalistickejšom šate (vonkoncom však nie menej pútavom). Kozliatka majú oblečené obyčajné biele dupačky, ktoré sú miesto goliera nápadito doplnené o koziu briadku a na hlavách majú nasadené baretky s rožkami. Pri kostýme Vlka výtvarník Karel Czech využil obdobnú divadelnú skratku. Na kapucni sú pripevnené oči a zuby, ktoré vytvárajú zdanlivo hrozivý vlčí výraz, keď si však Vlk kapucňu zloží z hlavy, objaví sa dievčensky krehká tvár herečky Natálie Částovej. Už tu teda nejde o vlka – šarmantného drsného rockera, do ktorého sa zaľúbilo jedno z prasiatok (ako v predošlej inscenácii) –; tentokrát je to milé malé vĺča, ktoré sa stratilo svojej mamičke, je hladné a hľadá si kamarátov.

Tvorcovia znova veľmi nenápadne a podprahovo vkladajú do vtipnej úpravy tradičnej rozprávky aktuálnu problematiku strachu z neznámeho či vytvárania si pokrivených predstáv a názorov o nepoznaných veciach len na základe obrazu, ktorý nám o nich ponúkajú masmédiá. Opäť je tak ich rozprávka vhodná ako pre malých, tak i pre veľkých divákov. Všetkých navyše určite potešia aj originálne pesničky, ktoré tentokrát neznejú v prevedení skupiny Dunčovia, ale v podaní samotných Kozliatok. Tie veľmi akčne, ale pritom nenútene bez akéhokoľvek afektu, naopak so zmyslom pre humor a detskú imagináciu interpretuje štvorica herečiek: Ľubomíra Dušaničová, Agatá Spišáková, Katarína Petrusová a Lucia Korená v alternácii s Andreou Ballayovou. Zomknutosť súboru a chuť tvoriť určite dokazuje i fakt, že táto rozprávka vznikla počas tvorivého procesu inscenácie Anna Franková.

Celkom iná Anna F. alebo Príčiny počiatočného úspechu

Po inscenácii pre dospelého diváka a rozprávke súbor uviedol divadelnú adaptáciu známej knihy Denník Anny Frankovej – tentokrát pre divákov od 12 rokov. Tvorcovia Annou Frankovou prirodzene reagovali a reagujú na aktuálnu situáciu (nielen) v slovenskej spoločnosti, avšak celkom iným spôsobom, ako by sa mohlo očakávať. Šimon Spišák a Veronika Gabčíková vo svojej dramatizácii nepoukazujú okato a učebnicovo na hrôzy druhej svetovej vojny ani otvorene a nahlas nevarujú pred nebezpečenstvom fašizmu. Mladým divákom sa dostávajú pod kožu celkom nenútene, prostredníctvom pocitov a myšlienok ich vrstovníčky. Veľmi triezve, citlivé a súčasne vtipné spracovanie je postavené len na dvoch hercoch. V centre stojí Anna, ktorá je v podaní Lucie Korenej roztopašným dievčaťom s bujnou fantáziou a zmyslom pre spravodlivosť, ktoré má vždy čo povedať ‒ i vtedy, kedy by mohla (podľa ostatných) radšej mlčať. A touto schopnosťou dokáže všetkým pekne liezť na nervy. Lucia Korená na javisku predvádza nielen svoju profesionálnu zrelosť, ale i živelnosť a akúsi ľudskú krehkosť. Podarilo sa jej byť takou Annou, akú by každý z nás chcel za najlepšiu priateľku, napriek tomu, že niekedy máte sto chutí ju „vyfliaskať“. Všetky ostatné postavy stvárňuje herec Ivan Martinka, ktorému sa bravúrne darí prechádzať medzi Anniným otcom a jej prvou láskou Petrom van Daanom či zmeniť sa na rodinnú priateľku Miep. A to všetko zvláda s využitím minimalistických prostriedkov – jemnou zmenou intonácie hlasu, dôslednou prácou s mimikou i postavením tela – všetko bez zbytočného afektu či prehrávania.

Špecifický prístup k téme aj k textu Šimon Spišák doplnil svojím moderným režijným videním v kombinácii s bábkarskými postupmi (príkladom sú vešiaky s kabátmi, ktoré Ivan Martinka animuje a nahrádza tak nimi vedľajšie postavy). Svojskosť a hravosť Spišákovej poetiky dobre tlmočí aj obraz, v ktorom Ivana Matinku ako Petra oblečie do veľkého huňatého kostýmu kocúra. Na prvý pohľad mierne absurdný výrazový prostriedok v skutočnosti originálne ilustruje prerod uzavretého a večne namosúreného Petra na láskavého a prítulného spoločníka. O tom, že sa chcel režisér bezprostredne priblížiť mladému publiku a ukázať, že aj Anna Franková bola puberťáčka s rovnakými snami, túžbami a starosťami ako tí dnešní, svedčí i použitie nahrávky s hlasom šestnásťročnej Alice Cvečkovej. Napriek tomu, že tento obraz môže pôsobiť mierne nekoherentne so zvyškom inscenácie, stáva sa momentom spojenia známeho (a už mierne obohratého) príbehu so súčasným násťročným divákom. O to intenzívnejšie pôsobí posledná scéna, v ktorej herci už sami za seba pred stiahnutou oponou nezaujato dorozprávajú príbeh Anny, jej rodiny a zvyšných obyvateľov úkrytu. Po stotožnení sa s hlavnou hrdinkou prichádza moment vytriezvenia a uvedomenia si reality – tej, ktorá zapríčinila koniec Anninho osudu i tej, v ktorej momentálne žijeme.

Práve Anna Franková sa pre súbor stala inscenáciou, ktorou sa zapísali do povedomia nielen diváckej, ale i divadelnej a odbornej verejnosti. Súbor s ňou od premiéri hosťoval niekoľkokrát v rôznych slovenských mestách a dostal sa i do výberu viacerých festivalov. Od multižánrovej Pohody, kde Annu hrali pre plný stan divákov, až po najväčšiu prehliadku slovenského divadla – Dotyky a spojenia. V Martine navyše v konkurencii ďalších dvoch scénických spracovaní tohto známeho diela uspela nitrianska Anna i pred kritikmi a teoretikmi počas diskusie na Kritickej platforme. Okrem umeleckého aspektu sa však súbor naďalej snaží rozvíjať i spoločenskú angažovanosť. Takmer po každom predstavení Anny Frankovej majú tvorcovia pre divákov pripravenú diskusiu o súčasnej spoločenskej situácii, o problematike nacionalizmu a fašizmu. Od budúcej sezóny vďaka finančnému príspevku od Ministerstva spravodlivosti SR plánujú dokonca ešte viacej hosťujúcich predstavení po rôznych slovenských mestách, kde budú inscenáciu uvádzať nielen v divadle, ale i na školách.

Hľadanie priestoru pre divadlo

Jedným zo základných faktorov úspechu divadelného súboru je určite vlastný priestor. Miesto, v ktorom môže pravidelne a bez obmedzení uvádzať svoju produkciu a kde ho môžu diváci pravidelne navštevovať. Na Slovensku je však práve tento fenomén ešte stále takmer neriešiteľným problémom. Za všetky dnes existujúce súbory spomeňme napríklad Prešovské národné divadlo, ktoré napriek obrovskej snahe o vlastný priestor už štyri roky pohostinsky funguje na scéne Divadla Alexandra Duchnoviča. Med a prach prakticky od počiatku korzuje po rôznych (i nedivadelných) priestoroch, podobne je to s viacerými ďalšími tvorivými zoskupeniami. Náhradným „domovom“ pre nitrianskych divadelníkov sa počas prvého leta stalo nitrianske kultúrne centrum Hidepark, ktoré však sídli v exteriéri, de facto na lúke. Bolo preto jasné, že ak má Nové divadlo normálne fungovať, bude od novej sezóny potrebovať reálny priestor. Ten sa im podarilo veľmi rýchlo nájsť v Dome Matice slovenskej na nitrianskom sídlisku Klokočina. Síce sa tak dostali mimo centra, no na druhej strane získali výzvu vyplniť kultúrnu dieru v tejto časti mesta a zároveň si obohatiť vlastnú divácku základňu. Počas prvej sezóny okrem svojej tvorby dokonca sporadicky uviedli i koncerty známych hudobných skupín či hosťujúce predstavenia spriatelených súborov, ako je Med a prach či Odivo. Prvá podmienka existencie fungujúceho divadla tým bola splnená.

O úspešnom roku súboru napokon svedčia samotné čísla repríz a diváckej účasti, ale i fakt, že ako celkom nové divadlo uviedli v krátkom čase hneď štyri a pol inscenácie (autorský projekt Ivana Martinku Pinocchio bol zatiaľ vedený ako work in progress). Po pubertálnej Anne Frankovej prišli zrelé Štyri ženy na konci sveta ako poeticko-ironická výpoveď štyroch herečiek/speváčok/žien s pesničkami pod vedením Jakuba Nvotu. Súbor teda jasne preukázal snahu budovať skutočné repertoárové divadlo s tvorbou pre všetky vekové kategórie. A to je zrejme aj hlavná príčina ich triumfu. Výhodou pre nich určite bolo, že ide o zohratý tím ľudí, ktorí sú na seba zvyknutí – profesijne i ľudsky. Zároveň je však podstatné, že títo divadelníci netvoria len z čírej túžby a sami pre seba, ale majú ambíciu osloviť divákov (bez rozdielu veku, pohlavia atď.) a okrem estetických hodnôt im ponúknuť i tie morálne.

Ak by sme to (nateraz) mali uzavrieť, nezostáva nám len konštatovať, že dramaturgičke Veronike Gabčíkovej, režisérovi Šimonovi Spišákovi a pätici herečiek sa spolu s ďalšími spolupracovníkmi podarilo v krátkom čase plne etablovať na slovenskej kultúrnej scéne. A to je na začínajúce nezávislé divadlo na súčasné slovenské pomery priam nevídané!

1Súbor momentálne tvoria dramaturgička Veronika Gabčíková, režisér Šimon Spišák, výtvarník Karel Czech, herečky Andrea Ballayová, Ľubomíra Dušaničová, Lucia Korená, Agatá Spišáková a Katarína Petrusová a produkčná Veronika Moravčíková.

2 Počas štyroch sezón hrania inscenácia zaznamenala 80 repríz. Vo večerných hodinách tvorcovia uvádzali Tri prasiatka dokonca vo verzia jemne upravenej pre dospelého diváka.

3 Denník Anny Frankovej v Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene a Denník Anny Frankovej v Balete Štátneho divadla Košice – obe inscenácie mali tiež premiéru v sezóne 2016/2017.

4 V pozvánke na oslavu prvého výročia uvádzali, že odohrali 90 predstavení pre 7 200 divákov. Okrem už spomínaných festivalov sa ich tvorba objavila ešte aj na niekoľkých ďalších – a to nielen na území Slovenska, ale i v zahraničí (napríklad Bábkarská Bystrica, WTF Festival v Liberci či DER v Hradci Králové). V októbri sa Anna Franková predstaví aj na pražskom Palm Off Fest-e.

Loutkář 3/2017, s. 91–93.

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.