Loutkar.online

Malíková, Nina: Rytíř slovenského loutkového divadla

Nebudu předstírat v následujících otázkách neosobní vztah k dotázanému. Mám tu čest, že mu tykám. S Vladimírem Predmerským se totiž známe už léta – podle jeho osobního svědectví už od mých těch skoro dětských, podle vyprávění jiných už z jeho studií v Praze, také z jeho působení v bratislavské televizi, z letmých festivalových setkání v Plzni, na Mateřince, v Banské Bystrici a na kulturních akcích souvisejících s loutkovým divadlem, naposledy v Rusovcích při oslavě zápisu slovenského a českého loutkářství na seznam nehmotného kulturního dědictví UNESCO.

Ze sršatého a nesmiřitelného kritika se léty stal laskavý pozorovatel, glosátor a respektovaná osobnost, aniž by ztratil cokoli ze své náročnosti, a – někdy k překvapení mladších historiků i kritiků – výtečnou (a pro některé ne vždy příjemnou) paměť na dobu i skutky. Kdyby se i v našich zemích udělovaly tituly „rytíř kultury“, pak by si ho tento doyen slovenského loutkového divadla zasloužil určitě jako jeden z prvních. Slovenské loutkové divadlo je mu vděčné za mnohé – jako režisérovi, dramaturgovi, historikovi, publicistovi a především neúnavnému propagátorovi kultury jeho rodné země. Vděční jsme mu i my v Čechách. Jako svědek a pamětník nám připomíná společnou cestu našeho a slovenského loutkového divadla, jeho vítězství, prohry i vzájemné vazby.

Jsi jedním z prvních absolventů loutkářské katedry DAMU. V čem tvoji další dráhu ovlivnila studia v Praze a setkání s významnými osobnostmi nejen katedry, ale i tehdejší kulturní Prahy?

Pražské štúdia boli rozhodujúce pre moje smerovanie v profesionálnom živote. Po mojich stredoškolských rokoch na „šupke“ dali nám na katedre poriadne zabrať prvé Kolárove prednášky o dramaturgii a réžii, takže sme sa hneď sťažovali, že mu nerozumieme. Kolár nám však rezolútne oznámil, aby sme si uvedomili, že študujeme na vysokej škole. Na hodinách s Josefom Skupom som počúval jeho divadelné skúsenosti, ale tiež sťažnosť na Jozefa Stražana st., že mu so Strúčikom a Bôbikom ukradol jeho originálnu dvojicu. Počas večerných predstavení v hľadisku a v zákulisí jeho Divadla S+H som obdivoval Skupove herecké umenie so slovom a s pauzou. Josef Pehr, vtedy divadelný a filmový herec, známy so svojou bábkou Pepíčka, viedol nás k významu dôležitosti presného pohybového prejavu bábky a kontaktu herca s ňou, prípadne s divákmi. So záujmom som chodil na prednášky Jana Malíka (ale tiež tragicky zahynutej Evy Vodičkovej) o dejinách československého bábkového divadla, ale iba s niekoľkými vetami o slovenskom bábkarstve. Pridali sa dejiny európskeho a svetového bábkarstva v osobitom podaní J. A. Novotného, občas spojené s jeho ironickými poznámkami na adresu Malíkovho monumentu a niektorých jeho inscenácií v Ústředním loutkovém divadle, na ktoré som pravidelne chodil. Na škole sme boli v bezprostrednom styku so spolužiakmi z činohernej katedry, s hercami a režisérmi, a to nielen pri spoločných prednáškach. Keď mi vznikla pauza, potichu som vstúpil na ich hodinu (mali sme to dovolené) a sledoval som napr. Lukavského, alebo Krejčove postupy pri práci so študentmi. Na konci týždňa som chodieval na predstavenia divadiel po celej Prahe a počas štyroch rokov som spoznal ich rozhodujúci repertoár. Vtedy sa do Národného divadla zasa vrátil režisér Radok, takže som videl nielen generálku (mali sme možnosť chodiť na generálky do ND) jeho Čapkovho Lúpežníka s Karlom Högrom, ale aj jeho ďalšie pozoruhodné inscenácie. Režisér E. F. Burian zasa pripomenul niektoré svoje slávne inscenácie z 30. rokov. Chodil som na známe filmové projekcie na FAMU a videl tzv. zakázané filmy. A to bola všetko ďalšia vysoká škola. Ale keď som od môjho spolužiaka a kamaráta Jirku Středu dostal do ruky dvojčíslo Loutkáře z roku 1928 o slovenskom bábkarstve, bolo rozhodnuté. Sústredil som sa na slovenské dejiny. Vysedával som v univerzitnej a v mestskej knižnici, robil som si podrobné poznámky (dodnes sa k ním vraciam), v antikvariátech som vyhľadával staré ročníky Loutkáře a publikácie o bábkarstve. Kolár a škola ma finančne podporili na cesty za slovenskými kočovnými bábkarmi a za materiálmi do martinského Slovenského múzea. Výsledky z výskumu som začal publikovať v druhej polovici 50. rokov v Československom loutkáři, ktoré sa v roku 1966 stali súčasťou vôbec prvých dejín o slovenskom bábkovom divadle, vydaných z iniciativy neúnavnej Božky Šérovej v bratislavskom Osvetovom ústave.

Měla koncepce tehdejší katedry další vliv na tvou vizi Bábkarské katedry VŠMU, kterou jsi zakládal? Jaké byly vlastně tvé pohnutky pro založení této katedry, když doposud studovali slovenští studenti (včetně tebe) jen v Praze?

Po absolvovaní pražskej katedry som sa v bábkových divadlách stretával s nedostatočnou profesionalitou v súboroch a nedostatkom slovenských režisérov. Po nejakom čase som začal systematicky sledovať a zaznamenávať pohyb slovenských absolventov s otázkami, prečo neprichádzajú na Slovensko, prípadne zostávajú v Čechách, ale tiež, či by pre slovenských záujemcov nebolo praktickejšie študovať v bližšej Bratislave? Vyslovil som aj nespokojnosť s nedostatočnou pozornosťou pražskej katedry na dejiny slovenského bábkového divadla. Podporovaný riaditeľmi divadiel a niektorými slovenskými absolventmi, predložil som niekedy v polovici 70. rokov rektorovi VŠMU návrh na založenie bábkarskej katedry, ktorý ho akceptoval a prisľúbil pomoc. Profesor Česal ma pozval na školu na niekoľko prednášok o slovenskom bábkarstve. Jeho zásluhou vyšli v roku 1985 na DAMU moje vysokoškolské skriptá. Pražská katedra súčasne ponúkla nelimitovaný počet slovenským záujemcom o štúdium. Podaktorí slovenskí divadelníci sa toho chytili a vyslovili názor, že je zbytočné zakladať na VŠMU bábkarskú katedru, keď je takáto možnosť v Prahe. Navrhol som im, aby sa mohla aj herecká katedra VŠMU radšej presťahovať na DAMU do Prahy, keďže na nej tiež študujú slovenskí herci a režiséri. Dívali sa na mňa, či som sa nezbláznil, ale nakoniec pochopili moju ironickú poznámku. Na základe získaných skúseností z pražskej katedry a slovenských poznatkov som s okruhom zainteresovaných spolupracovníkov pripravoval náplň jednotlivých odborov na bábkarskej katedre. Cennými radami mi pomohol Mirek Česal. Nebudem tu rozvádzať ťažkosti príznačné pre vznik každej novej školy. Ale keď sa ani po rokoch neriešili prevádzkové problémy budúcej katedry, rozhodol som sa neriskovať a v školskom roku 1989/90 sme otvorili na VŠMU iba bábkoherecké oddelenie. V nasledujúcom roku vznikla katedra, ale jej pokračovatelia ma už nepotrebovali a ku spolupráci ma nepozvali. Moje úsilie o založenia školy považujem aj dnes za nevyhnutný a prirodzený proces rozvoja a skvalitňovania profesionálnej úrovne slovenského bábkového divadla. A kto má chuť, môže študovať aj v Prahe.

Dlouhá léta jsi pracoval jako dramaturg v bratislavské televizi v oblasti vysílání pro děti a pomohl jsi na svět mnoha zajímavým autorům i pořadům. Jak to začalo?

Keď som v roku 1972 prišiel do televízie, s ktorou som už predtým spolupracoval ako režisér, našiel som zásluhou režiséra Janka Chlebíka a Lucie Šebovej (absolventov pražskej katedry) dobre rozbehnutú a pestrú tvorbu televíznych bábkových programov. Stal som sa vedúcim dramaturgom tvorivej skupiny pre deti, do ktorej prišli z VŠMU mladí ambiciózni dramaturgovia a dramaturgičky (dve z nich naďalej pracujú v televízii a v súčasnosti sa podieľali na úspešných filmoch Masaryk, Baba z ľadu, Piata loď, Učiteľka). Vytvoril sa skutočne tvorivý tím, prinášajúci nielen pôvodné bábkové scenáre, ale tiež hranú tvorbu pre deti i mládež. Mali sme k tomu široký priestor výrobný a vysielací, pre ktorý sme museli vybudovať bohaté autorské zázemie scenárov rôznorodého žánru. Neobracali sme sa len na spracovanie klasických domácich a inonárodných rozprávok, ale autori ponúkali originálne témy, kde sa dala využiť televízna triková technika. Nápaditý spisovateľ Ján Navrátil mi priniesol seriál Rachotilkovia, v ktorom ožívali personifikované postavičky rozličných zvukov a zasahovali do problematiky detí a dospelých. V bábkovom seriáli Pltník Paľko a vodník Venček zasa využil všetky rozprávkové motívy okolo slovenského pltníctva. Režisér Bednárik mi s hercami realizoval Česalové televízne spracovanie Posledného draka. Podľa úspešnej knihy Kláry Jarunkovej o dospievajúcom dievčati bol nakrútený dvojdielny film Jediná, spisovateľka Nataša Tanská (áno, niekdajšia detská predstaviteľka Barunky vo filmovej Babičky) mi napísala rodinný filmový seriál Oco, mama a ja a zo slovenskej klasiky som realizoval Kukučinové Mladé letá. To je iba niekoľko príkladov z mojej dramaturgie, pretože ostatní kolegovia a kolegyne prichádzali s ďalšími témami od svojich autorov. V menšom rozsahu sme sa venovali televíznemu spracovaniu bábkových divadelných hier, ale často sme robili televízne záznamy z inscenácií profesionálnych bábkových divadiel. Ale bábky boli aj v publicistických reláciách pre deti a počas môjho pôsobenia vznikla mimoriadne obľúbená postava Kuka (výtvarný návrh Hany Cigánovej).

Pracoval jsi jako dramaturg a režisér v několika loutkových divadlech – které období pro tebe bylo nejtěžší, nebo naopak nejinspirativnější?

V Žiline sa mi podarilo uviesť v roku 1960 satirickú hru popredného slovenského dramatika Juraja Váha Na začiatku bola nuda (inšpirovanú Effelovými kresbami a filmom O stvorení sveta), hoci s krutými cenzurovanými zásahmi do konečného textu. V Bratislave si cením najmä spoluprácu s básnikom a spisovateľom Feldekom na originálnej hre Botafogo, ktorý sa dostal aj na české bábkové divadlá a do zahraničia. Pri mimoriadne úspešnej inscenácii Pavlíčkových Troch volavčích pier v réžii Jirku Středu som bol dramaturgom. Pokiaľ som pracoval v divadle, podnietil som s niekoľkými dramaturgmi pôvodnú slovenskú tvorbu. Vznikol Pivkov Popolvár, Šmihlova moderná rozprávka Chyťte zlého Viskadóna, Tri krásy sveta od dramatika Jána Kákoša a ďalšie tituly od slovenských spisovateliek pre deti a mládež. Svoje režijno-dramaturgické skúsenosti som využil pri viacerých inscenáciách v Srbsku a v Chorvátsku, kde som neskoršie prednášal na Umeleckej akadémii Josipa Jurja Strossmayera v Osijeku.

Z divadelního praktika ses během svého života postupně stal uznávaným a kritikem a historikem. Podle toho, jak pozorně sleduješ historické i teoretické studie v tomto oboru, se nabízí otázka, v čem je pro tebe divadelní historie tak inspirující a proč tě stále zajímá a provokuje?

Priestor na kritické pohľady na slovenské i české divadlo mi roky rokúce umožňoval Československý loutkář a teraz Loutkář (a vieš, že je to už šesťdesiat rokov?). Usilujem sa dostať do povedomia čitateľov z iných krajín naše dejiny bábkového divadla, čo sa mi podarilo aspoň v krátkosti v anglickom preklade. V našej histórii je toľko bielych miest, že sa k niektorým obdobiam vraciam viackrát. Neustále ma zaujímajú čiastkové problémy z nášho spoločného, československého obdobia. Obdivujem vašu historičku pani Dubskú, teoretikov Klímu, Makonja, Císařa, tvoje rozhľadené štúdie o českom bábkovom divadle a roky tvrdím, že je nás na Slovensku na túto oblasť stále málo. Bodaj by ma to neprovokovalo.

Často ve svých rozhovorech i studiích vzpomínáš zejména na Erika Kolára a později Henryka Jurkowského. Obou sis velmi vážil a s oběma tě pojilo i osobní přátelství. Čím poznamenali tvůj život a práci?

S oboma som sa stretol najprv ľudsky. Samozrejme s Erikom skôr, pretože sme sa vzájomne navštevovali. Zaujímali ma jeho teoretické názory a pohľady na dramaturgiu. Moja editorská práca na Jurkowského Metomorfózach do slovenčiny znamenala pre mňa niekoľkoročný kontakt s Henrykom pri vyjasňovaní pojmov, výrazov, alebo spresnením toho, čo som už poznal a vedel z histórie. Ale azda najbližšie sme sa spoznávali pri každoročnom Medzinárodnom festivale pre deti v srbskej Subotici. Často sme spolu sedávali v porotách, ktorých bol predsedom. Henryk v rámci festivalu vytvoril a viedol trojdňovú medzinárodnú konferenciu s príspevkami teoretikov, historikov i praktikov bábkového divadla azda z celého sveta, ktorá sa konala po namáhavých celodenných predstaveniach a neraz sa pretiahla do nočných hodín. Ale ešte na druhý deň zostávala chvíľka času na naše stretnutie pri raňajkách či pri obede, prebrať si od neho niektorú novú knihu alebo časopis Lalka, pravda, pokiaľ ho „neokupovali“ ďalší záujemcovia. Na festival do Subotice som navrhoval slovenské a české divadlá, odkiaľ obyčajne odchádzali s najvyššími oceneniami.

Loutkové divadlo prolíná celým tvým životem. Co pro tebe znamenalo a znamená a jaké jsou největší šance a problémy současného slovenského loutkového divadla?

Už to, že som sa celý život venoval bábkovému divadlu, je odpoveďou na tvoju prvú otázku. A keď chcem ešte ďalej žiť, musí ďalej žiť aj bábkové divadlo. Jeho budúcnosť vidím v jeho neustálych premenách. Po niekoľkých neúrodných rokoch v slovenskom bábkarstve zažívam kvalitatívne premeny v inscenáciách, ktoré svojou spoločenskou a výtvarne originálnou výpoveďou oslovujú súčasného mladého diváka (Začnite s vysťahovaním, Na slepačích krídlach), pod ktorými je podpísaná tvorivá dvojica Aulitisová–Plachá, alebo zoskupenie okolo skupiny Med a prach s Kalinkom a Martinkom (Zázraky pre Alicu) a nedávno mimoriadnym umeleckým zážitkom v nitrianskom Novom divadle s Annou Frankovou, v strhujúcom hereckom prejave Lucie Korenej, v réžii Šimona Spišáka. Ináč povedané aj v slovenských bábkových inscenáciách naďalej vyžadujem na javisku herca s plnohodnotným profesionálnym prejavom a dokonalým bábkohereckým remeslom. Problémy vidím v nedostatku osobitých bábkarských režisérov, protože väčšina hosťujúcich režisérov z činohry sa nedokáže zoreontovať v súčasnom bábkarstve.

Loutkář 2/2017, s. 4–6.

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.