Profesorka Ida Hledíková je neoddiskutovatelně výraznou osobností slovenského loutkářství. V současné době zastává post vedoucí Bábkarské katedry Vysoké školy múzických umení v Bratislavě a zároveň působí už více než desetiletí v nejvyšších patrech mezinárodní loutkářské organizace UNIMA. Povídaly jsme si proto nejen o její vizi výuky začínajících loutkářů, ale i o současném teatrologickém výzkumu na poli loutkového divadla.
Jaké hlavní cíle jste si stanovila jakožto vedoucí katedry bábkarskej tvorby? Jak se vám je daří naplňovat?
Na pozícii vedúcej katedry bábkarskej tvorby pracujem druhý akademický rok. Priznám sa, že to nie je ľahké, lebo je to úplne iná práca. Celý život som pôsobila v komfortnej slobode divadelného vedca zodpovedného iba sám seba, a teraz mám veľkú zodpovednosť za mnohých ľudí, ich vzdelanie, rozvoj, ich ďalšie kariéry. Je to pre mňa veľká výzva. Kolegovia na katedre si ma jednohlasne zvolili, takže cúvnuť sa nedá. Mám bohaté medzinárodné skúsenosti a kontakty na celom svete, dobre poznám trendy v oblasti bábkového divadla, o ktorom vieme, že je veľmi rôznorodé a nie je jediný recept, ako má vyzerať. Túto filozofiu sa snažím uplatňovať aj na katedre, preto nechávam priestor rôznym osobnostiam, s rôznymi scénickými poetikami, ktoré vychádzajú zo všeobecných princípov širokospektrálneho bábkového divadla, ktorými sú hlavne výtvarný znak ako zdroj metafory, ako nositeľ obsahu v koexistencii s hercom, bez toho to samozrejme nejde. Tiež mám ambíciu, aby sa čo najviac našich študentov uplatnilo v tom, čo študujú alebo v príbuzných odboroch. Zmysluplnosť študijného programu má len vtedy opodstatnenie, ak sa jeho absolventi úspešne uplatňujú v praxi. Dnes je možností oveľa viac ako kedysi, ich úspešnosť je vcelku dobrá. Máme kolegyne a kolegov, ktorí vedú študentov k tvorivej slobode, ide o to ukázať im možnosti a vytvoriť priestor na hľadanie nových výrazových prostriedkov a obsahov. Momentálne sú v kurze rôzne formy divadla objektu, hľadanie nových relácií medzi hercom a objektom, vytvárajúce obsahy v neklasickom, post-dramatickom divadle. Študentov zaujíma materiálové divadlo, performancia, site-specific. Neopomíname ani tvorbu pre najmenších – jedna kolegyňa sa výskumu tohto diváckeho segmentu cielene venuje a so študentmi pracuje priamo v teréne. Tento semester sme mali prevahu non-verbálneho divadla, vlani sme mali úspech napríklad s inscenáciou divadla pohybu s použitím výtvarných a bábkarských prvkov. Takže vytýčený cieľ dať priestor čo najširšiemu spektru poddruhov divadla, ktorému zatiaľ všeobecne hovoríme bábkové, sa napĺňa.
Je mezi slovenskou mladou generací zájem o studium loutkového divadla? Sledujete v počtech přihlášených adeptů loutkářství spíš nárůst, nebo úbytek?
V posledných dvoch rokoch sledujeme nárast záujmu o štúdium na našej katedre. Zaviedla som workshopy so zahraničnými kolegami, čomu sú študenti veľmi radi. Zaznamenali sme aj zvýšený počet študentov z programu Erasmus Plus, tento semester k nám nastúpilo osem študentov z Talianska, z Fínska, Španielska a Maďarska. Katedru sa snažím internacionalizovať nielen v rámci školy, ale študentov posielam von už počas štúdia – jedna študentka realizuje absolventskú inscenáciu v Chorvátsku, iná v Maďarsku, už druhý rok prebieha úzka spolupráca s medzinárodným bábkarským festivalom v rakúskom Mistelbachu. Viacerí naši absolventi-scénografi pracujú v Rakúsku. Z celej divadelnej fakulty máme najväčšiu zahraničnú festivalovú účasť. Snažím sa cielene spolupracovať so slovenskými profesionálnymi bábkovými divadlami a aj z ich strany vnímam a teším sa zo zvýšeného záujmu o prácu našich študentov a absolventov. Dve študentky réžie a dramaturgie z bakalárskeho ročníka sú pozvané na hosťovanie do Bábkového divadla na Rázcestí v Banskej Bystrici, z posledného magisterského ročníka máme už v angažmán študenta v Bábkovom divadle v Žiline a študentku v Bábkovom divadle v Košiciach. Na rozdiel od minulosti je za nami jednostranná migrácia neúspešných adeptov činohry. V posledných rokoch máme niekoľko hercov a režiséra, ktorí prestúpili z činohry, ale o to predsa vôbec nejde. Ide o to, že náš výrazový aparát je iný, a ten zaujíma adeptov nášho študijného programu.
Jak je strukturována výuka loutkářského umění na VŠMU?
Na KBT máme študijný program štruktúrovaný do troch modulov: bábkoherectvo, bábkarská réžia a dramaturgia, bábkarská scénografia a technológia. Takže pod jedným študijným programom máme tri odbory, ktoré sme kedysi mali ako samostatné. Tento systém má výhody, aj nevýhody – výhodou je to, že ľahšie naplníme podmienky akreditačného procesu, jednoducho potrebujeme menej garantujúcich profesorov a docentov. Nevýhodou je všeobecná organizačná aj personálna náročnosť, to, že v rámci jednej katedry musíme zabezpečiť, čo na činohre zabezpečujú viaceré katedry. Výhodou je tiež väčšia zomknutosť všetkých členov katedry, študentov aj pedagógov, všetci musíme ťahať za jeden povraz.
Soustředíte se ve výuce i na řemeslnou zručnost loutkářů a jejich animační zvládnutí různých typů loutek?
Momentálne je výuka nastavená zhruba 50 na 50 percent, ak vedľa seba postavíme remeselnú zručnosť a animačné zvládnutie rôznych typov bábok a kreativitu pri stvárňovaní témy inými výrazovými prostriedkami súčasného bábkového alebo materiálového divadla. Momentálne u nás prevládajú inscenácie postavené na viacerých princípoch divadla objektu, na post-dramatickom princípe stvárňovania témy, využívajúc metaforu pri podávaní viacvrstvového obsahu. Klasické bábkarské techniky v našich inscenáciách využívame čiastočne. Súvisí to so zmenenými princípmi súčasnej tvorby, ktorá stavia na základoch post-dramatického divadla. Ako som už naznačila, popri rôznych typoch divadla objektu, site-specific, tieňovom divadle, multimédiách, materiálových predstaveniach, výtvarných inscenáciách na hranici performancie sa chceme venovať aj post-tradičnému bábkovému divadlu, v ktorom budeme môcť využiť aj klasické techniky, avšak v inej podobe, než si ich niektorí pamätáme z minulosti. Dôležité je u nás uvažovanie o forme stvárnenia témy hlavne výtvarnými prostriedkami, samotné experimentovanie počas tvorivých procesov. Nemáme u nás rigorózny tréning všetkých klasických techník, no ide o nájdenie rovnováhy.
Název bratislavské katedry zůstává nezměněn, je to stále katedra bábkarskej tvorby. Máte v osnovách i „alternativní“ divadlo, nebo se skutečně koncentrujete na rozvíjení loutkářské tvorby?
Mnoho omylov a nedorozumení spôsobuje neujasnená terminológia. To všetko, o čom v tomto rozhovore o katedre hovoríme, stále považujeme za „bábkové“ divadlo. Bábkové preto, že ide o divadlo formy, v ktorom vyjadrujeme obsahy nielen prostredníctvom herca, a doteraz ešte nikto nevymyslel lepší všeobecne platný zrozumiteľný názov. Vnímame potrebu nájsť nový názov pre bábku. Na obzore je v materiálovom divadle „aktant“, alebo všeobecnejšie pomenovanie – aj pre figuratívnu bábku či oživeného živého herca ako bábku – „animant“. Všetko sa vyvíja. Ak si pomôžeme encyklopedickou definíciou,[1] dočítame sa, že pôvodný termín „alternatívny“ označuje „inú“ kultúru, ktorá často nemá opozičnú povahu. Koľko alternatívnych divadiel v rôznych kontextoch bolo a je, napríklad v 60. rokoch Living Theatre, o ktorom sa dnes píše ako o experimentálnom divadle, alebo divadlo Bread and Puppet Petra Schumanna, alebo éra českého a moravského autorského divadla ako alternatíva k oficiálnym štátnym divadlám v Československu. Malo to vtedy aj politický kontext, ale tiež šlo o hľadanie nových inscenačných prístupov.
S pojmom alternatívne divadlo v kontexte našej tvorby nie som celkom uzrozumená. Hľadanie nových divadelných foriem je pre nás samozrejmosťou. Veď všetko nové je alternatívou toho starého… Máme akreditovaný študijný program bábkarská tvorba, ktorého názov je pre nás relatívne prijateľný, hoci navonok možno nie úplne presný. Keby sme ho v dohľadnej dobe zmenili, nie som si istá, či by sme ho zamenili za „alternatívnu tvorbu“. To, čo dnes momentálne na škole robíme, môžeme pomenovať ako súčasné bábkové divadlo zamerané na divadlo herca a objektu (objekt považujeme tiež za bábku v zmysle hracieho znaku). Nakoniec aj tzv. alternatívne divadelné tvary môžeme sofistikovane pomenovať. Máme blízko k materiálovému divadlu.
Tiež už nejaký čas vnímam aj rozdielny vývoj a prístup k bábke. Je predsa známy bábkarský boom na Západe na prelome tisícročí, kedy po bábke siahali nielen divadelníci-bábkari v snahe nachádzať nové divadelné a filozofické dimenzie, metafora je samozrejmosťou. Bolo by mi ľúto, keby sa zopakovala situácia, ktorá tu už bola na začiatku a v prvej polovici 20. storočia, kedy bábka zaujala také osobnosti, ako bol Edward Gordon Craig, tvorcovia Bauhausu aj mnohých výtvarníkov svetového mena ako Pablo Picasso, Oskar Kokoschka, Richard Teschner, Sophia Taeuber-Arpová, Joan Miró, iba samotní bábkari na tieto umelecké experimenty nereagovali.
VŠMU se spolu s dalšími třemi školami zapojí do chystaného mezinárodního projektu 3 Layers. Jaký bude předpokládaný vklad KBT do celého projektu?
Projekt 3 Layers of Telling a Story je vcelku odvážnym akademickým experimentom. Bola to veľmi príjemná spolupráca štyroch škôl – Divadelnej akadémie v Bialystoku, Divadelnej a filmovej univerzity v Budapešti, DAMU a VŠMU na príprave spoločného medzinárodného študijného programu určeného hlavne pre študentov mimo našich krajín V4. V prvej fáze programu, ktorý by mal po úspešnej akreditácii vo všetkých štyroch krajinách na konci „vyprodukovať“ prvých absolventov magisterského ročníka, bude VŠMU zabezpečovať tzv. letnú školu v konkrétnej nadväznosti na semester v Prahe. V Prahe sa istá fáza tvorivého procesu nastaví a dokončí sa v Bratislave.
Pokud vím, intenzivně jste se zabývala tradičním lidovým loutkářstvím (třeba v dokumentu Posledná maringotka, publikaci Komedianti – Kočovníci – Bábkari nebo ve spolupráci s Dezorzovým lútkovým divadlem na jejich repertoárové linii starých loutkářských textů). Je to stále vaše badatelská doména, nebo se váš zájem přesunul spíše k současnému divadlu, třeba i v souvislosti s vaším vedením KBT?
Téme tradičného bábkového divadla som sa venovala ako externá doktorandka pred mnohými rokmi. Z tohoto poznania, kontaktov s autentickými ľuďmi, potomkami starých stredoeurópskych bábkarských rodín a nazbieraného materiálu vznikol v roku 2008 film Posledná maringotka, ktorý získal ocenenia na dvoch medzinárodných filmových festivaloch, premietal sa asi na 30 filmových a bábkarských festivaloch aj v prestížnom Martin Segal Theatre Centre v New Yorku. S Dezorzovým lútkovým divadlom spolupracujem skutočne okrajovo, je to samostatný a vyhranený tvorivý tím. Šlo o jednorazovú spoluprácu skôr spoločensko-technického rázu. Je však pravda, že toto divadlo si považujem, lebo prináša súčasné skutočne bábkové post-tradičné divadlo.
Patrím medzi pomerne rozhľadených divadelných vedcov na poli bábkového divadla a jeho príbuzných foriem. Faktom je, že prostredníctvom môjho dvanásťročného pôsobenia na pozícii Prezidentky výskumnej komisie UNIMA (Research Commission) som sa teatrologicky angažovala predovšetkým v zahraničí. Spoluorganizovala som medzinárodné konferencie na tému súčasného bábkového divadla, zúčastnila som sa na nich so svojimi príspevkami a z toho vyplýva aj moja celkom pestrá zahraničná publikačná činnosť. Doposiaľ som publikovala svoje štúdie napr. v Maďarsku, Poľsku, Rusku, Ukrajine, Rakúsku, Indii, USA, Česku, v tomto roku pribudne Španielsko a Francúzsko. Väčší je počet krajín na ktorých som vystúpila na konferenciách, okrem spomenutých tiež Fínsko, Nemecko, Holandsko, Grécko… Vlastne si to už nepamätám, viem, že som na svojich cestách obletela šesťkrát zemeguľu. V máji idem s prednáškou o súčasnom bábkovom divadle využívajúcom tradičné postupy do Číny. Na jeseň organizujem na VŠMU medzinárodnú konferenciu na tému Puppetry and Multimedia. Som realizátorkou a editorkou medzinárodného zborníka Tracing Past and Present, ktorá prináša príspevky z troch medzinárodných konferencií, ktoré Research Commission organizovala pod mojím vedením. Najviac si z mojich autorských publikačných aktivít cením uverejnenie mojej štúdie s názvom Integration of Puppetry Tradition into Contemporary Theatre v ťažiskovej knihe The Routledge Companion to Puppetry and Material Performance,[2] v ktorej skúmam okrem iného aplikovanie princípov postmoderného divadla v konkrétnej inscenácii na tému ukrajinského vertepu. Baví ma spoznávať široké spektrum podôb bábkarstva a jemu príbuzných foriem, ktoré nás dokáže preniesť do iných filozofických i hmotných dimenzií.
Už jste se zmiňovala, že jste členkou Komise pro výzkum loutkářství UNIMA. Jaké jsou současné badatelské trendy v zahraničí? Sledujete nějaké nové linie teatrologického výzkumu?
V Komisii teraz pracujem ako jej členka. Hoci mi pravidlá UNIMA dovoľovali kandidovať do Exekutívy UNIMA a viesť komisiu, rozhodla som sa už nebrať zodpovednosť za celú komisiu na seba popri mojich povinnostiach na KBT VŠMU a rozbiehajúcom sa projekte medzinárodnej školy. Dohodli sme sa s kolegyňou Cariad Astlesovou, ktorú som si pred rokmi vybrala do komisie, že po úspešných voľbách na kongrese UNIMA preberie komisiu. Komisia je inovovaná, prvé stretnutie sme mali v Banskej Bystrici. Jeden z mojich vkladov pre Research Commission je spomínaná konferencia Puppetry and Multimedia, ktorá bude zároveň projektom tejto komisie. Bádateľské trendy sú viaceré: častou témou je aplikované bábkarstvo, integrácia bábkarstva do iných divadelných druhov, ale aj výskumy antropologického charakteru či bábkarstvo a jeho vplyv na multikultúrne európske spoločenstvo, na spoločné historické európske kultúrne korene či výskum starých divadelných textov, nájdených v juhozápadnej Európe…
Co je pro tuto komisi prioritou a nejbližším cílem v novém funkčním období?
Komisia bude pokračovať v nastavených aktivitách, ako sú konferencie a publikačná činnosť, zameria sa na lepšie promo výskumu a dostupnosť informácií o výsledkoch a trendoch výskumu bábkového divadla. Jedným z cieľov je integrovať komisiu do širšieho teatrologického spoločenstva.
Poznámky pod čarou
1 Dale S., Wice N.: Encyklopedie kulturních trendů devadesátých let. Books, Brno, 1999, s. 16.
2 The Routledge Companion to Puppetry and Material Performance. Ed. By J. Bell, C. Orenstein and D. Possner. Routledge Taylorand
Loutkář 1/2017, s. 18–20.
14. 11. 2024
Divadlo Radost, Brno
1950: Horáková ON AIR
15. 11. 2024
Divadlo loutek, Ostrava
Pilot a Malý princ
15. 11. 2024
Divadlo Spejbla a Hurvínka, Praha
Hurvínkova vánoční záhada
16. 11. 2024
Malé divadlo, České Budějovice
Uneste mě, prosím
Markéta Kočvarová Schartová (20. 4. 1934 – 12. 11. 2014)
Iva Peřinová (25. 6. 1944 – 6. 11. 2009)
Jiří Krba (17. 11. 1949)
Helena Štáchová (18. 11. 1944 – 22. 3. 2017)
Jana Sypalová (22. 11. 1959)
Marcela Jechová (25. 11. 1934)
Bohuslav Olšina (27. 11. 1924)
Erik Machart (28. 11. 1959)
Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.
Twitter
RSS