Dzadíková, Lenka: Bábkové divadlo je istým spôsobom najpokornejší druh umenia

K činoherným režisérom, ktorí intenzívne pracovali v bábkových divadlách patrí aj Kamil Žiška. Okrem slovenských divadiel naštudoval jednu inscenáciu aj v pražskom Minore. Zlatovláska bodovala na Mateřinke 2013, kde Žiška získal ceny za hudbu a za réžiu (ocenená bola aj výprava Roberta Smolíka). Na Slovensku je nositeľom troch ocenení Dosky, ktoré sa udeľujú na základe ankety divadelných kritikov.

Ste absolventom činohernej réžie na VŠMU. Ako ste sa dostali k réžii v bábkových divadlách?

Na škole ma prizvali robiť absolventskú inscenáciu na bábkarskej katedre. Profesor Andrej Pachinger našiel a preložil krátku Schnitzlerovu bábkohru, ktorú som prepísal a neskôr nazval Marionety. Bola to poetická a snová hra z prostredia viedenského Prátru s protivojnovou témou. Nevedel som vtedy o bábke a jej výrazových možnostiach skoro nič a musím sa priznať, že aj neskôr, keď už som sa začal v tomto type divadla etablovať, stále ma prekvapovalo, čo všetko ešte musím pochopiť. Jednoducho nie je jednoduché „myslieť bábkarsky“. Možno mi do značnej miery pomohlo, že s kolegom Jakubom Nvotom sme dlho robili autorské kabaretné divadlo, ktorému je vlastná istá tvorivá sloboda a zmysel pre experiment. Možno aj na základe mojej absolventskej inscenácie Veľkolepý paroháč (nominácia na Objav sezóny v ankete Dosky – pozn. aut.) ma oslovilo Bratislavské bábkové divadlo a napísal som pre nich Soľ nad zlato. Bola to pre mňa prvá skúsenosť s marionetou. Prvé očarenie metafyzikou bábky. Neskôr som v tom istom divadle inscenoval Shakespearovu Búrku, kde sa výpravy ujal profesor Petr Matásek. To bola naozajstná lekcia majstra tohto umenia. Každá fáza tvorivého hľadania bola udalosť.

Čo vás na bábkovom divadle ako režiséra prekvapilo?

Neustály pohyb. Nekonečné formálne hľadania. Pokusy. Hľadanie možností materiálu. Tajomstvo, prečo raz bábka naozaj na javisku žije a inokedy je len akousi peknou rekvizitou bez života. Tiež bolo dôležité zažiť a vnímať detské publikum, ktoré reaguje naozaj špecificky, okamžite a presne. Režisér tak môže spoznať naozajstný tep inscenácie. Sila alebo slabosť zvolených postupov sa zjavuje až pred živým hľadiskom. Neskôr mi veľa pomohli skúsení bábkoherci, ktorí ma naučili akejsi „abecede bábkarskej reči“. Zistil som, že aj práca s bábkou má svoje logické pravidlá, svoju gramatiku. Dôležité bolo jednoduché zistenie, že keď chceš vytvoriť skutočne živú inscenáciu, musíš mať tento druh divadla naozaj rád. Dôverovať svojim schopnostiam a dôverovať čaru bábky. A samozrejme dôverovať si navzájom v tíme. Tu niekde tkvie tajomstvo tvorivosti, ktorá je taká nutná pre alternatívne formy divadla. Ale základným motívom každého experimentu by malo byť hľadanie ľudského srdca. Každá rozprávka je v podstate objavovanie dobra, ktoré sa načas niekde stratilo.

V čom podľa vás tkvie sila bábky? Prinútilo vás použitie bábok v inscenácii pracovať inak, ako ste boli dovtedy zvyknutý?

Neskôr, keď som skúšal v činohre, zostali mi isté postupy alebo javiskové myslenie akoby pod kožou. V činohre je centrom vždy herec. Je kráľom javiska. A všetky formálne zložky inscenácie, tak ako to už napísal Stanislavskij, by mali slúžiť na to, aby objavil dušu postavy. V bábkovom divadle je centrom bábka alebo zvolený materiál a bábkoherec je akoby v jej službe. Istým spôsobom je to najpokornejší druh umenia. Pretože ten, ktorý dáva do pohybu veci a príbeh, je vždy akoby bokom. A tento odstup robí z bábkoherca akéhosi javiskového pútnika. Akoby bol stále na cestách, nič mu nepatrilo a nikde nemal svoj domov. Má len akési hovoriace drevo a talent. Bábkar je skôr posol, ktorý správy prináša, ako ten, ktorý správy vytvára. Toto je možno dedičstvo, ktoré zdedil po starých komediantoch… Sila bábky je, povedané trošku nemotorne, práve v istej chudobe materiálu a bohatstve hercovej tvorivosti.

Bola pre vašu ďalšiu režijnú tvorbu skúsenosť s bábkami v niečom inšpiratívna?

Hravosť, ktorá charakterizuje prácu s materiálom, je čosi, o čom už potom premýšľate stále. Každá rekvizita je potenciálnym aktérom. Ak však robíte činohru, hierarchia výrazových prostriedkov sa mení. Tu ide o srdce herca, ktorý správy tvorí. Istým spôsobom sa spovedá zo svojich chýb. A v tomto svete niekedy prílišná formálna hra môže zakaliť pravé významy dramatických situácií. O čo sa teraz snažím, je nájsť istú rovnováhu formálnej a duchovnej (vnútornej) mizanscény. Bude to však ešte dlhé hľadanie.

Ako si spomínate na prípravu inscenácie Zlatovláska v pražskom Divadle Minor? Bola pre vás táto spolupráca niečím výnimočná? Líši sa prístup českých a slovenských divadelníkov?

Mal som v rukách kvalitný a javiskami overený Kainarov text a bol som šťastný, že mu netreba nijako pomáhať, pretože funguje ako dobre skonštruované hodinky. A rovnako mi Divadlo Minor ponúklo veľmi talentovaný súbor. Nešlo to však ako po masle. Tiež sme hľadali… Ale myslím, že ludické postupy ľudového divadla, ktoré sme zvolili ako inscenačný kľúč k rozprávke, nakoniec fungovali a nerozbíjali jemnú štruktúru tejto majstrovskej javiskovej básne.

Čo sa týka rozdielu prístupu v divadelnej práci, neviem to posúdiť, mal som zatiaľ len jednu pražskú skúsenosť. Ale keďže z dejín divadla vieme, že v Čechách bol silnejší prúd avantgardných režisérov ako na Slovensku, pochopiteľne, český divadelníci – vychádzajúc z kultúrneho kontextu a tradície – majú väčšiu otvorenosť k experimentovaniu.

Vaša zatiaľ posledná bábková inscenácia vznikla v roku 2013 v Bratislavskom bábkovom divadle. Momentálne režírujete len v činoherných divadlách. Môžeme ešte očakávať pokračovanie vašej práce v bábkových divadlách, kde ste vytvorili viaceré pozoruhodné inscenácie?

Práve budúcu sezónu po dlhšom čase hosťujem v Starom divadle Karola Spišáka v Nitre. Sám som zvedavý, či mi dlhšia pauza pomohla, aby som opäť získal onú prvú „zaľúbenosť“, ktorá sa často stráca, keď pracujete dlho v tom istom odbore a postupne strácate prvý „úžas“.

Loutkář 2/2016, s. 32–33.