Loutkar.online

Dzadíková, Lenka: K metodológii uspávania

V Čechách udomácnená slovenská režisérka Michaela Homolová má umelecky mimoriadne úspešné obdobie. V rámci neho vytvorila inscenácie aj v Bratislavskom bábkovom divadle. V sezóne 2013/2014 to boli Opice z našej police a na začiatku roka 2016 inscenácia Nám sa ešte nechce spať.

O uspávaní a spánku detí existuje množstvo odbornej, kvázi odbornej i populárnej literatúry. Lekári i rodičia sa sporia o najefektívnejší spôsob uspávania, o empatických i nekompromisných metódach. Téma sa tiež často vyskytuje v piesňach, riekankách a rozprávkach pre deti. Aj slovenský spisovateľ Daniel Hevier z nej čerpal vo svojej knihe Nám sa ešte nechce spať – Buvirozprávky a jej dvoch pokračovaniach. Prvé Buvirozprávky vyšli v troch vydaniach a už štvrťstoročie sú vyhľadávanou literatúrou detí i rodičov. Stali sa inšpiráciou aj pre Víta Peřinu, ktorý na ich základe napísal rovnomennú hru. Od Heviera však preberá len minimum – vybrané postavy a motívy.

Dramatik s vtipom a dávkou hyperbolizácie zobrazuje rodičov, ktorí sa, tak ako každý večer, snažia presvedčiť svojho syna Janka, aby išiel spať. Je jasné, že je to každodenný únavný rituál. Rodičia už vedia, aký bude postup a že sa to určite nepodarí ľahko. Najprv mu čítajú nekonečnú rozprávku o hrochovi. Potom Janko zažije príbeh, v ktorom sa niektoré časti jeho tela (Palček, Zub, Nos, Ucho a Vlasy), ktoré odmietajú spať, vyberú na nočnú výpravu. Zajme ich Čarodejnica, ktorá si chce vylepšiť svoj výzor. Janko sľúbi Sove, že ak ich privedie späť, pôjde už spať, no nepoučil sa a zaspí až po ďalšom príbehu. Sova mu porozpráva, ako chcela lietať cez deň a nie v noci ako všetky ostatné sovy. Keď večer zaspala, snívalo sa jej, že nezje ona myš, ale obrovská myš ju. Nočné mory ju prestali prenasledovať, až keď poslušne spala vtedy, keď všetky ostatné sovy – cez deň. Text je originálny, pracuje s netradičnými postavami (akými časti tela zaiste sú), má humor, ktorý ocenia aj dospelí. Dramatik v dialógoch veľmi trefne pracuje s iróniou a sebaironizáciou zúfalých rodičov.

Príbeh sa odohráva na scéne Báry Hubené. Navrhla efektný kus nábytku, ktorý je zároveň posteľou aj policami na hračky. Premieňa sa na paraván pre bábky. Materiálom celej scény je drevo, drevený je aj manekýn Janka i všetky hračky na polici, z ktorých sa v príbehoch stávajú bábky či rekvizity. Niektoré bábky sú však hračkársky bezpríznakové, nedivadelné. To sa netýka drobných marionet predstavujúcich časti tela. V tvári majú výraz a pri bábke Zubu je tu aj vtipný moment – má sukničku, ktorá evokuje ďasno.

Súčasťou scény je aj malý drevený stolík so stoličkami, ktorý rodičia použijú, keď sa domnievajú, že syn už zaspal a oni si môžu vypiť šálku čaju. Je mätúce, že má veľkosť detského nábytku, no má predstavovať priestor mimo detskej izby.

Stôl je symbolom rodiny, miesta, pri ktorom sa ráno i večer stretá, no je otázne, či v tejto inscenácii nie je nadbytočným. Súčasťou scény je aj zmenšenina pianína. Na mieste kláves však má kovové tyčky. Hranie na nich je organickou súčasťou niektorých hereckých výstupov.

Hercov odela výtvarníčka do kostýmov, ktoré na seba nepútajú pozornosť. Rodičia sú vo večerných odevoch – teda v županoch. Herec animujúci Janka je v neštylizovanom jednofarebnom tričku a nohaviciach.

Celkovým problémom scény je jej nekompatibilita s priestormi, v ktorých divadlo dočasne hráva. Viac by sa jej hodilo komornejšie a nie tak vzdialené hľadisko. Bábky v niektorých scénach sú z diaľky len veľmi ťažko dešifrovateľné.

Režisérka vsadila na civilnosť, na podklade ktorej vyzdvihuje humornosť situácií zo života rodičov. Štylizáciu použila v častiach hraných bábkami. Spolu s výtvarníčkou sa nebáli strašidelnosti. Čarodejnica aj Myš útočiaca na Sovu sú zobrazené ako veľké plošné bábky. Strach naháňajúce výstupy režisérka podporila aj svetelne a hudobne.

V inscenácii vystupujú herečka a herci, ktorí účinkovali aj v prechádzajúcej inscenácii Homolovej Opice z našej police. Andrej Kováč aj Miriam Kalinková v úlohe rodičov dokážu presne ustriehnuť mieru. Nepoužívajú prvoplánové herecké prostriedky, ich prejav je najprv civilný, neskôr čerpajú aj z grotesky. Ján Morávek stvárňuje Janka bez afektu, ktorý herci detským postavám často prisúdia. S bábkou hrá uvoľnene, nejde tu o precízne vodenie, zobrazuje viac pocit chlapca, ktorý vymýšľa všeličo, len aby nemusel spať – váľa sa po posteli, visí z nej, skrýva sa pod perinou.

Rozpačitý je záver inscenácie. Po náročnej noci plnej príbehov Janko veľmi tvrdo spí a nevstáva ani napriek enormnej snahe rodičov zobudiť ho. Rodičia ním trasú, robia hluk šálkami, nábytkom a pod. Úplným záverom predstavenia je moment, v ktorom rodičia nad Jankovou posteľou udrú veľkými činelmi. Z hľadiska vývoja textu, ktorého ťažiskom je proces uspávania, je takéto useknutie v poriadku – ráno už nie je v príbehu podstatné. No v javiskovej realizácii vyznieva takýto náhly koniec nedopovedane a pre divákov rozpačito. To, že je to záver, ich presvedčí až príchod hercov na „klaňačku“.

Inscenácia Michaely Homolovej prináša do Bratislavského bábkového divadla ďalšiu do série poetík hosťujúcich tvorcov. Svojou témou zasiahne deti aj rodičov. Má vtip, ľahkosť, primeranú dĺžku. Veľmi by jej však pomohol vhodnejší – komornejší a kontaktnejší – hrací priestor.

Bratislavské bábkové divadlo, Bratislava

Vít Peřina: Nám sa ešte nechce spať

Preklad a réžia: Michaela Homolová, dramaturgia: Katarína Jánošová, scéna, bábky a kostýmy: Bára Hubená, hudba: Filip Homola

Premiéra: 15. januára 2016, písané z predpremiéry a premiéry.

Vybraný citát: Režisérka vsadila na civilnosť, na podklade ktorej vyzdvihuje humornosť situácií zo života rodičov.

Loutkář 1/2016, s. 42–43.

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.