Loutkar.online

Knopová, Elena: Vždy ma priťahovalo prepojenie živočíšneho s mystickým

Ivana Martinku poznáme ako multidivadelníka. Je bábkovým, činoherným a filmovým hercom, výrobcom bábok, scénografom, režisérom, spoluautorom divadelných a televíznych scenárov, od sezóny 2015/2016 aj umeleckým šéfom Starého divadla Karola Spišáka v Nitre.

Ako si sa dostal k divadlu a konkrétne k bábkarskej tvorbe? Čo bolo pre teba určujúce pri výbere tejto životnej cesty?

Svoju prvú bábku som vyrobil asi ako päť ročný. Bol to z papiera vystrihnutý panáčik. Na vešiak, čo mi mama požičala, som naviazal nite. Stál som na pružinovom diváne v kuchyni a hral na ňom ako na pódiu. Zasiahli ma tiež filmy Karla Zemana. Dávno pred Spielbergovým Jurským parkom som si začal doma na kolene vyrábať dinosaurov a iné bábky do animovaných filmov. Keď som sa mal potom rozhodnúť, kam pôjdem z gymnázia, zaujímalo ma všetko možné – pohybové divadlo až na hranici s tancom, o bábkovom divadle som toho tiež pomerne veľa vedel, mal som mnoho napozeraného z televízie. Vtedy mi poradili dvaja ľudia VŠMU. Jedným z nich bol môj učiteľ modernej mágie Alexander Gerič. Cítil, že je vo mne čosi divadelné a že mám zmysel pre priestor. Navrhol mi scénografiu. Tam ale zistili, že hmota mi je bližšia ako napr. kreslenie či maľba a nasmerovali ma na „bábkarinu“. Priznám sa, činohra ma nelákala, vždy som viac inklinoval k bábkoherectvu.

Spomenul si, že ti je hmota bližšia. Ako teda nazeráš na vzťah hmota (materiál) – bábka – herec?

V istom momente, bolo to pri inscenácii Púpavienka v réžii Ľubomíra Vajdičku, som pocítil, že sa cítim akosi čudne, keď bábka nevyšla zo mňa. Prišlo mi to zrazu z mojej strany nepoctivé. Pre mňa je bábka naozaj esenciou duše bábkara. Nie je to tradičné vnímanie bábky ako tela, ktorému dáva vodič dušu, ale presne naopak. Bábka je tou dušou a preto musí mať jej výraz. Som radšej, keď je v predstavení hoci jedna bábka a možno len chvíľu, ale celé to speje práve k nej. Bábka vlastne vylúpne podstatu – či už je to esencia duše človeka, alebo zhmotnenie duševného stavu. Toto vnímanie tvorby a bábky mi je bližšie než stvárnenie celej plejády postáv, pre ktoré sa vyrobí sada bábok. Napríklad, v mojej inscenácii Šalom alejchem – mier s vami mali mať všetky bábky snímacie tváre. Mliekarovi mali nakoniec ostať výrazy tvárí jeho blízkych v kľúčových životných momentoch. Dcéru Cajtl som štylizoval ako rozkvitnutú čerešňu. Tak ju, myslím, vnímal Tojvie vnútorným zrakom. Ako prvé vždy hľadám priestor pre bábku, kde by mohol byť. Keď sme neskôr s Andrejom Kalinkom robili Bartimejove pašie, mali sme v texte vyznačené, kde by mal mať herec priestor na hru so zástupnými predmetmi. Zrazu sme však prišli k inému miestu a obaja sme si povedali: Tu bude bábka! Ako keď sa zhmotní dieťa.

Dostali sme sa k Andrejovi Kalinkovi a zoskupeniu Med a prach. Ako k tejto pretrvávajúcej spolupráci došlo? Čo vás drží pokope, spája natoľko silno, že chcete spoločne komunikovať prostredníctvom divadla?

To je zaujímavé, lebo ja som vlastne nikdy neuvažoval o tom, čo nás spája. Je to čosi prirodzené a veľmi silné. Vrátim sa k projektu Noc svetla a deň tmy. Bolo to celé zvláštne, akési multimediálne oratórium s témou holokaustu, hrali sme to v synagógach. Vznikli tam vzájomne veľmi silné prepojenia a medziľudské väzby. Všetci sme cítili, že sme súčasťou niečoho mimoriadneho. Hral som postavu Nenarodeného – dieťaťa, ktoré si z modelárskej hliny niekde na hranici bytia a nebytia vytvára rodičov a svet, aký by mohol byť. Jednoducho, dať neživej hmote život. Kričal som mená rodičov Chaja a Chaim, živá a živý, do tej neživej hliny a to boli pre mňa veľmi silné momenty.

Vráťme sa ešte k Medu a prachu. Čo je kľúčovou témou, impulzom, ktorý vás vedie k neobvyklej scénickej výtvarnosti a tiež veľmi intímnej komunikácii s divákom?

Keď som bol prvák na vysokej škole, videl som v Bratislave hosťovať Teatr Derevo. To ma zasiahlo. Vždy ma priťahovalo prepojenie živočíšneho s mystickým. Konkrétne ako to živočíšne a fyzické smeruje k duchovnému. Fyzičnom vyjadrujem niečo, čo je slovami ťažko opísateľné. Svoje telo dávam aj za cenu extrémneho vyčerpania a v totálnej čistote k dispozícii na vyjadrenia vnútornej podstaty daného momentu. V Mede a prachu nás spájajú tri základné zdroje. Po prvé je to spoločenstvo ľudí, ktorí vnútorne súznejú. Po druhé je to túžba po forme, ktorá sa u nás nerobí, chýba nám a chceme ju robiť. Tretí zdroj je, že všetci chceme robiť moderné veci, chceme spájať zdanlivo nespojiteľné, nachádzať svoj vlastný jazyk, ale pritom nerobiť veci, ktoré sú módne alebo chvíľkové. Je to túžba vyjadrovať sa pomocou moderných prostriedkov k večným a zásadným témam. Skúšame nachádzať spojenie medzi niečím archaickým a archetypálnym zároveň a niečím moderným. Hľadáme v kontakte minulosti a súčasnosti čosi všeplatné – vzťah medzi harmóniou a deštrukčnou silou, ktoré sú všade naokolo, aj v nás.

Zaujalo ma vyjadrenie, že chcete tvoriť veci, ktoré v našich divadlách nie sú bežné, alebo sa u nás nerobia vôbec. Akým spôsobom pracujete, hierarchizujete svoje úlohy v rámci skúšobného procesu?

Hierarchizácia sa odvíja postupne sama. Tým, že sme každý z iného sveta, sa úlohy v tíme veľmi rýchlo prirodzene vymedzia. Máme však demokratický úzus, že sa každý môže vyjadrovať ku všetkému. Najdôležitejším udržiavateľom a hýbateľom je ale podľa mňa Andrej Kalinka. Ja mu až potom sekundujem pri spätnej reflexii a možno drobnom „uprataní“ vecí.

Potrebuješ alebo rešpektuješ potom ty ako herec vlastne dramaturga pri svojej autorskej tvorbe?

Práve preto sa mi dobre spolupracuje s Andrejom. Jeho myslenie je mi také blízke, že ho vnímam ako svoje. Pre mňa je dôležité nechať veci uležať, aby som zistil, či sa viem s pripomienkami iných stotožniť. Často tvorím koncept akoby z nejakých hmiel, hľadám. Preto je pre mňa ťažké nájsť rýdze smerovanie – takto a o tomto to chcem. Keď sa s niekým rozprávam, ukladám do podvedomia rôzne alternatívy a možnosti. Niektoré zostanú, zakorenia sa. S Andrejom sa však viem baviť vecnejšie a intenzívnejšie ako s inými.

Prejdime k tvojmu najnovšiemu pôsobeniu. V Starom divadle Karola Spišáka v Nitre (SDKS) si prijal post umeleckého šéfa. Aké dôvody ťa k tomu viedli?

Po dvadsiatich rokoch na voľnej nohe som začal byť unavený, výkonnosť v práci u mňa začala rapídne klesať. Cítil som, že sa mi rozsypávajú pracovné návyky, už som nevedel byť sám sebe motorom, a pritom som sa púšťal do stále náročnejších projektov. Povedal som si, že to skúsim opäť v kamennom divadle. No a kde inde než v Starom divadle? Jednoducho mi bolo toto divadlo osobou aj smerovaním Ondreja Spišáka a dramaturgičky Veroniky Gabčíkovej blízke. Samozrejme nie nekriticky, ale veľmi blízke pre svoju odvahu a vnútornú slobodu. V druhej polovici minulej sezóny došlo k zmene, novým riaditeľom sa stal Martin Kusenda. Z jeho strany aj zo strany interných členov divadla som si vypočul, že by bolo dobré, keby som ten post prijal. Povedal som si, že ak teda môžem, skúsim to, aj keď to prišlo vo veľmi komplikovanom čase. Po dvadsiatich rokoch som vstúpil do interného úväzku ako herec, stal som sa umeleckým šéfom a zároveň pripravujem časť výpravy do novej inscenácie Andreja Kalinku v našom divadle.

Máš konkrétnu víziu alebo predsavzatie, kam chceš umelecky smerovať SKDK a jeho herecký súbor?

Mám. Divadlo robí a hráva večerné predstavenia pre dospelých. Sledujem však taký trend, že bábkové inscenácie pre dospelých automaticky inklinujú k činohre. Myslím si, že v meste, ktoré má veľmi slušnú činohru (Divadlo Andreja Bagara), je to kontraproduktívne. Považujem za škodu, že si bábkarskými produkciami vychovávame od útleho detstva diváka a potom akoby sme mu povedali: teraz, keď už si zmúdrel, choď do toho naozajstného divadla pre dospelých. Príde mi nefér, aby sa dospelý divák vzdal bábkarského spôsobu vyjadrenia, nevnímal ho ako súčasť svojho života, ale len ako súčasť svojho detstva. Chcel by som posunúť tvorbu nášho divadla od poetiky v dobrom zmysle ľahko komunikovateľného divadla k provokatívnejším, modernejším tvarom reagujúcim na súčasný vývoj, a to tak, aby boli tieto produkcie stále bábkové v tom najširšom ponímaní. Teraz majú herci možnosť robiť Zázraky pre Alicu s Andrejom Kalinkom. Ide o hudobne a interpretačne veľmi náročné, do značnej miery performatívne dielo. Verím, že to bude veľký krok pre hercov i divadlo.

To je smerovanie divadla a súboru. A kde vidíš ty svoje vlastné umelecké smerovanie?

Ja sa ešte len tak pozorujem, či mi ten umelecký šéf sedí. Túto sezónu pripravujeme pri našich obmedzených personálnych a priestorových kapacitách šesť nových inscenácií. Zisťujeme, kde je náš strop, kam až vládzeme zájsť. Podľa toho sa bude odvíjať druhá polovica sezóny a korigovať nová sezóna. Čiže, podľa toho sa uvidí aj to, kde sa ja vidím.

Loutkář 6/2015, s. 44–45.

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.