Zaťková, Dominika: Divadlo Piki – Dobrý vietor v plachtách

Keď sa v roku 1990 dvaja talentovaní bábkoherci, manželia Katarína Aulitisová a Ľubomír Piktor (absolventi pražskej Bábkarskej katedry DAMU), rozhodli založiť si vlastné divadlo Piki, bol to odvážny, no prirodzený a nevyhnutný krok do neznáma. Chceli robiť autorské divadlo, mať vlastný repertoár, v ktorom by mohli uplatniť svoje osobité divadelné princípy aj interpretačné zručnosti. Divadlo Piki sa čoskoro svojou nezameniteľnou bábkarskou poetikou, hereckou interpretáciou a otvoreným prístupom k detskému divákovi zaradilo k tomu najzaujímavejšiemu, čo v oblasti divadelnej tvorby pre deti na Slovensku máme.

Piktorovci často hosťujú v zahraničí, za niektoré inscenácie svojho divadla (O deviatich mesiačikoch, Paskudárium, Kamoš obor, RozKrávka, Pes (prí)tulák) získali viaceré ceny na rôznych medzinárodných festivaloch. Veľkú popularitu im priniesla aj detská zábavná relácia Elá hop!, ktorú autorsky pripravovali pre Slovenskú televíziu v rokoch 1999–2009. Pred štyrmi rokmi do ich pracovného života pribudlo pôsobenie na Katedre bábkarskej tvorby VŠMU v Bratislave, kde odovzdávajú skúsenosti novej generácii bábkohercov. Pre festival Bábkarská Bystrica 2014 pripravila Katarína Aulitisová so študentmi svojej a ďalších umeleckých škôl jedinečný site-specific projekt Začnite s vysťahovaním, venovaný 70. výročiu Slovenského národného povstania. Pri príležitosti štvrťstoročnice Divadla Piki sme sa s Katkou a Ľubom rozprávali o tom, čo znamená byť principálmi vlastného divadla, ale aj o tom, aká je dnešná mladá generácia a kde je budúcnosť bábkového divadla.

Pred dvadsiatimi piatimi rokmi ste odišli z bratislavského Štátneho bábkového divadla a založili vlastné Divadlo Piki. Vybrali ste si tak aj spôsob, akým budete žiť a tvoriť. Čo si najviac na svojom rozhodnutí ceníte a čo považujete za jeho nevýhody?

Ľubo: Vtedy sme si asi ani celkom neuvedomovali, čo všetko bude od nás takýto spôsob života vyžadovať, ale svoje rozhodnutie sme zatiaľ nikdy neoľutovali. Síce sa máme čo obracať a za tých dvadsaťpäť rokov sme sa prakticky nezastavili, ale nám to neprekáža, sme vcelku usilovní. Vlastne to nie je až také komplikované, ak máte spoločný názor na to, čo a ako chcete robiť.

Katka: Máme svoju poetiku, robíme veci tak, ako to cítime, ako chceme, a potom z toho máme radosť. Nevýhodou je, že sme možno trocha odrezaní od ľudí a iného druhu práce. Ak za tým bola nejaká strata, tak to postihlo skôr Ľuba. Je veľká škoda, že už nerobí klaunské, pohybové projekty ako robieval so Ctiborom Turbom. Zrazu sme zostali dvaja, robíme malé mobilné veci, väčšinou s bábkami. Ja som sa realizovala, píšem scenáre, ale myslím si, že Ľubo prestal robiť to, v čom bol vynikajúci.

Ľ: Nemyslím si, že by som to prestal robiť, v tomto zmysle nemám za čím banovať. Mnohé z toho predsa používame doteraz v Piki. Hráme síce s bábkami, ale k tomu sa aj nemálo hýbeme a naše predstavenia sú prešpikované klaunskými postupmi.

Ste kočovníci bez vlastného divadelného priestoru, hrávate v sálach, domoch, na ulici aj v parku. Je to výsada, či údel?

K: Mali sme to šťastie, že hneď s našou prvou inscenáciou Čin-čin nás začali pozývať aj na zahraničné festivaly. Bola som nadšená spôsobom, ako a kde sa tam hralo. Napríklad v Taliansku – hrali sme niekde medzi vinohradmi pri kaplnke, ďaleko od civilizácie, neverila som, že nás tam niekto nájde. A večer prišlo dvesto ľudí. Brali to ako fiestu, napiekli koláče, priniesli šunku, vínko, po skončení predstavenia prišiel harmonikár a všetci tam zostali a veselili sa. Hrali sme v tekvicovom poli, v senníkoch, v schátralých historických budovách alebo na úbočí Álp, kde bolo tak šikmo, že sme si nevedeli ani scénu postaviť. Mňa tieto alternatívne hracie priestory očarili a možno tu niekde je začiatok môjho pozitívneho vzťahu k divadlu v nedivadle a site-specific projektom.

Ľ: Nepotrebujeme mať svoj vlastný divadelný priestor, potrebujeme len priestor na skúšanie a na to nám stačí naša garáž, záhrada či obývačka.

Predlohy svojich inscenácií často nájdete v modernej literatúre pre deti, inscenujete diela súčasných autorov. Čo vás na ich tvorbe upútalo?

K: Nedá sa povedať, že si cielene vyberáme súčasných autorov. Skôr by som povedala, že sa nám dostávali do rúk knihy s témami, ktoré sme práve prežívali. Keď naša dcéra nechcela spávať, vzniklo predstavenie Buvirozprávky. Keď bola v brušku druhá dcéra – O deviatich mesiačikoch a k tomu sólovka pre Ľuba – Keď mama nie je doma. Dievčatá podrastali a začali vyvádzať paskudníctva, vzniklo Paskudárium. Psom (prí)tulákom sme sa rozlúčili s naším psíkom a teraz robíme rozprávku o „babičke z vajíčka“, lebo už sme Babik a Dede – celkom dobré mená pre klaunskú dvojicu, nie? (smiech)

Na Katedre bábkarskej tvorby VŠMU vyučujete bábkoherectvo. K čomu vediete svojich študentov?

Ľ: Od tohto semestra už v škole neučím. Nebola to moja ambícia, nikdy som sa necítil byť pedagógom. Venoval som sa skôr nižším ročníkom, snažil som sa študentov zoznámiť so základmi a technikami pohybového divadla, s pantomímou, divadlom masiek, klauniádou, žonglovaním či akrobaciou. A zároveň ich vyprovokovať k samostatnosti, aby dokázali niečo sami vymyslieť a doviesť do zmysluplného konca.

K: Rada spolupracujem so staršími ročníkmi, s ktorými robíme ucelené projekty. Môžem si vyskúšať s mladými ľuďmi a iným spôsobom veci, ktoré v Piki nerobíme. To ma láka.

Akí sú dnešní študenti?

K: Je to individuálne. V každom ročníku sa nájdu takí aj onakí. Takí sú nápadití, aktívni, nasávajú všetko – možno aj to, čo ich baví menej –, aby si potom sami vyselektovali, čo je im najbližšie a akou cestou sa budú sami uberať. Onakí od začiatku volajú po samostatnosti. Často ich nič z toho, čo ponúkame, nebaví. Keď ale príde tá chvíľa a dostanú priestor, bývajú bezradní. Možno sme na vine my, možno sme málo inšpiratívni, alebo im dodávame málo energie? V každom prípade, úspešný ročník zvykne byť ten, v ktorom je správne namiešaný pomer Takých aj Onakých.

Zmenila sa doba a mení sa aj to, ako rodičia vychovávajú svoje deti. Často v nich podporujú až nezdravé presadzovanie sa, chorobnú ambicióznosť, asertivitu hraničiacu s drzosťou. Empatia a pokora sú z módy. Stretávate sa s tým aj pri svojej tvorbe?

K: Každá generácia hovorieva: „Za našich mladých čias to bolo iné,“ mysliac si, že bola lepšia ako tá, čo prichádza po nej. Ale myslím, že každá generácia je rovnaká, len sa prispôsobuje dobe. Dnes je život rýchly, akčný, energický – kto nestačí, vypadáva z hry. Zdanlivo teda, ak chcú ľudia prežiť, musia mať silné lakte. Ale vždy je to o voľbe.

Ľ: Len my sme takí staromódni, keď im hovoríme: buďte skromní a tolerantní.

K: Odpovedáme na to svojimi predstaveniami, ale zdá sa mi, že dnešné deti to až tak nezaujíma.

Ako to myslíš?

K: Akcia, sranda, pestrosť, klipovitý strih, interaktivita, možnosť ukázať sa – byť hviezdou. To je to, čo je dnes preferované. Je doba jednoduchých seriálov, prostých príbehov s falošnou emóciou, ktoré pozerajú už devätročné deti. Preto ich najviac baví to, pri čom sa nemusia veľmi zamýšľať. Jednoducho, je pre nich trocha problém vnímať príbeh a posolstvo. Ale vlastne deti za to nemôžu. Svet im predsa vytvárame my – dospelí. Ide o to, ako sa týmto „trendom“ prispôsobiť, aby človek ostal verný svojim hodnotám a zároveň niečo dal aj im.

Ľ: A aby prišli…

Pred nedávnom ste sa vrátili z Washingtonu, kde ste už po druhýkrát boli účastníkmi medzinárodného festivalu Euro Kids. S akými pocitmi sa vraciate?

Ľ: Tak ako aj minulý rok, s tými najlepšími. Opäť sme sa nadýchali ešte akejsi slobodnejšej slobody, než je u nás. Vo Washingtone sme odohrali niekoľko predstavení a deti nám rozumeli, reagovali a spolupracovali – záznam nášho predstavenia v Kennedyho centre si možno pozrieť v archíve ich webovej stránky. V New Yorku sme videli skvelé, inšpiratívne, nonverbálne predstavenie Sleep no more, ktoré sa odohrávalo na niekoľkých poschodiach, v desiatkach izieb, chodieb, schodíšť a všetkých možných, výtvarne pojednaných priestoroch starého nefunkčného hotela. V polotme, s bielymi maskami na tvárach sme sa museli sami bleskovo rozhodovať, kam ísť, ktorého z hercov nasledovať, aby sme čo najviac videli a pochopili. Stáli sme centimetre od hercov, uskakovali im z cesty a tvorili sme im spolu s ostatnými divákmi akúsi živú kulisu – nemých svedkov ich pocitov a činov, ich svedomie. No a v New Orleans sme si naplno užili niekoľko dní z nikdy nekončiacej, všeobecnej jazzovej párty, ktorá vyvrcholila nespútaným halloweenskym karnevalovým šialenstvom. Máme zážitkov na rok.

Ostatnú premiéru v Divadle Piki ste mali pred tromi rokmi. Čo nového chystáte?

Ľ: Pripravujeme titul českej autorky Ivy Procházkovej Eliáš a babička z vajíčka. Zároveň pracujeme na veľkom projekte Príbehy z konca predmestia, podľa poviedok austrálskeho spisovateľa Shauna Tana.

K: Najmä na Príbehy sa veľmi teším, bude to na Piki trochu netradičné skúšanie. Viac improvizácie, viac výtvarna a možno aj viac ľudí. Radi by sme zapojili viacerých členov našej rodinky. Mladšia dcéra Jazmínka sa venuje fyzickému a klaunskému divadlu, staršia Linduška výtvarným artefaktom rôzneho druhu, priženený Štefan hudbe a spevu, no a ročného vnuka Huga by sme nechali len tak improvizovať. Neviem, či to vyjde, ale ak áno, vytvoríme také naše rodinné Predmestie.

Loutkář 6/2015, s. 40–41.

28. přelet nad loutkářským hnízdem

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.