Loutkar.online

Mašlárová, Martina: Kam kráčaš, KBT VŠMU?

Katedra bábkarskej tvorby na VŠMU otvorila svoj prvý ročník v septembri 1989, na sklonku revolučných udalostí. Rovnako ako slobodná demokratická spoločnosť teda aj moderná profesionálna bábková tvorba práve oslávila 26 rokov. Ak by sme jej vek porovnali s ľudským, videli by sme pred sebou dospelý, životaschopný mladý organizmus, ktorý je síce už „hotový“, ale zároveň je možno práve na životnom rázcestí a rozhoduje sa, ku ktorej predstave o svojom ďalšom napredovaní sa má prikloniť.

Pri spätnom pohľade na posledné roky existencie KBT sa zdá, že katedra, podobne ako slovenské bábkové umenie všeobecne, prežíva akési medziobdobie. Je to obdobie na pomedzí dvoch tendencií – lipnutia na pôvodných bábkarských tradíciách na jednej strane a otvárania sa novým podnetom a interžánrovým či intermediálnym vplyvom na strane druhej. Medzi prívržencami jednej a druhej vetvy sa priebežne vytvára neutrálne pole divadelnosti, na ktorom sú ochotní hľadať konsenzus, stále sa však len vyjasňuje, do akej miery by mala katedra trvať na udržiavaní a kultivovaní dedičstva minulosti a do akej by mala popustiť uzdu študentskému experimentovaniu a prestať sa spoliehať na vyprchané konvencie. Na rozdiel od príbuznej Katedry alternativního a loutkového divadla na pražskej DAMU, ktorá má už v názve zakotvenú istú obojpohlavnosť a koexistenciu dvoch prúdov v paralelnom, ale aj interferenčnom vzťahu, KBT akoby ešte zavše váhala, ako blízko k sebe pustí aj druhú z dvojice, teda onú „alternatívu“.

Pritom by to neznamenalo vzdať sa marionet či rozlúčiť sa s javajkami, ani by to nemuselo byť na úkor rozvíjania zručností, ktoré sú pre budúcich bábkarov nevyhnutné. Naopak, väčšia otvorenosť by mohla zvýšiť prestíž katedry v porovnaní s činohernou katedrou, ktorá momentálne ťahá za silnejší koniec. Mohlo by to tiež narušiť obraz KBT ako akejsi subštandardnej katedry, ktorá vychováva nepotrebných a neuznaných hercov a láka len tých študentov, ktorým sa nepodarilo dostať na činohru (čo síce nie je pravda, treba si však priznať, že tento obraz katedra zatiaľ vytvára). Nedá sa opäť to neporovnať so situáciou na KALD DAMU, ktorá je v súčasnosti študentmi minimálne rovnako vyhľadávaná ako činoherná katedra, jej produkcie na domácich i medzinárodných festivaloch ohromujú svojou vynaliezavosťou a získavajú mnohé ocenenia aj v neprospech činohercov. Silné mená režisérov, ktoré momentálne v českom divadle čoraz výraznejšie rezonujú, ako Petra Tejnorová, Jiří Havelka či Braňo Holiček, sú napospol reprezentatívnou vzorkou úspechu KALD. Ďalším príkladom je tamojší absolvent Šimon Spišák, ktorý sa v súčasnosti postupne etabluje v slovenskom divadle ako mladý progresívny tvorca. Aj jeho inscenácie, ktoré toho času pripravuje najmä v domovskom Starom divadle Karola Spišáka v Nitre, sú demonštráciou toho, že v divadle je potrebné búrať každý stereotyp a v záujme splnenia tejto večnej úlohy sa netreba báť ani „úletov“ a svojvoľných výbuchov kreativity.

V podobnom duchu by aj KBT mala poskytovať stimulujúce zázemie pre tvorivosť svojich študentov a – prečo nie – aj pre istú extravaganciu a prekračovanie nastavených hraníc. Dobrou správou je, že v posledných rokoch ho skutočne poskytovať začína, a to v čoraz rozsiahlejšom meradle. Ak by sme v úvode spomínané medziobdobie ohraničili, povedzme, rokom 2011, kedy Andreja Pachingera vystriedal na pozícii vedúceho katedry Ján Uličiansky a pribudlo niekoľko nových pedagogických pracovníkov najmä mladšej a strednej generácie, treba povedať, že ostatná päťročnica bola aj obdobím niekoľkých odvážnych inscenačných pokusov, z ktorých si viaceré vyslúžili pozornosť širšej verejnosti.

Viaceré z nich by sme mohli nájsť napríklad podľa programov nitrianskeho festivalu krajín V4 Stretnutie-Setkání-Spotkanie-Találkozás, ktorý sa zameriava práve na prezentáciu inovatívnych a progresívnych inscenácií v rámci bábkového a alternatívneho divadla a školské inscenácie sa na ňom objavujú ako jeho plnohodnotná súčasť. Takmer spoľahlivo možno povedať, že sa naň dostane to najzaujímavejšie zo školskej produkcie, v roku 2012 napríklad inscenácia Alica v réžii Ivany Mackovej, ktorá vychádza z originálnej adaptácie populárnej Carrollovej predlohy (autorom je Ján Mokoš), či inscenácia dramatizácie Čapkových Mlokov v réžii Nade Uherovej. Je však zaujímavé, že kým v r. 2012 okrem spomenutých inscenácií v réžii študentiek možno v programe nájsť iba rozprávkové inscenácie pre najmenších, navyše v drvivej väčšine v réžii pedagógov, na zatiaľ poslednom ročníku sa už objavili takmer výlučne autorské projekty študentov katedry. To je vývojový trend, ktorý bude do budúcna zaujímavé sledovať.

Ak sa ešte na chvíľu bližšie pristavíme pri tomto ročníku festivalu, všimneme si tiež, že z dvadsiatich troch predstavení hlavného programu bolo až desať z KBT. Aj ich žánrové rozvrstvenie bolo mimoriadne bohaté, od autorských škôlkohier a inscenácií pre deti, cez poetické pásmo Šibeničné piesne podľa Christiana Morgensterna či hudobno-poetický projekt Divný koncert na motívy poémy štúrovského básnika Janka Kráľa, po vtipné i intímne pravdivé komentáre na margo problémov s nadváhou v projekte Odvážila som sa či vzťahových problémov v inscenácii Mačka 2, ktoré sú určené skôr pre adolescentné a dospelé publikum.

Do poslednej kategórie patrí aj svojrázna inscenácia budbabkar.2015 v réžii mladej perspektívnej režisérky Silvie Vollmannovej. Tá patrí medzi najzaujímavejšie súčasné „objavy“ v tomto prostredí. V inscenácii uplatnila metódu kolektívnej tvorby, na VŠMU využívanú zriedkavo, scenár doplnila dokumentárnymi videodokrútkami a namiesto bábok si dovolila nechať hercov v absolventskej inscenácii animovať „iba“ objekt, v tomto prípade gumené duše, využité mimoriadne variabilne a mnohovýznamovo. Po inscenácii Hola, Madrid! o migrácii mladých ľudí do zahraničia, za ktorú bola Vollmannová nominovaná v kategórii Objav roka na ocenenie Dosky, opäť siahla po téme bytostne blízkej jej samej a jej konškolákom – je ňou bilancia piatich rokov štúdia „bábkariny“, ktoré daný ročník študentov spolu zažil.

Túto inscenáciu osobitne spomínam aj preto, lebo v individuálnych, až performatívnych výpovediach hercov čosi prezrádza aj o fungovaní školy a zároveň poukazuje na stereotypy v uvažovaní o bábkovom divadle, ktoré si (minimálne slovenská) spoločnosť dodnes zachováva. Jednou z u nás dodnes rozšírených predstáv napríklad je, že adresátom bábkového divadla je detský divák, čo nepriamo a možno nechtiac, ale predsa čiastočne potvrdzuje aj KBT, nakoľko prevažná časť jej divadelnej produkcie sa naňho skutočne orientuje. Práve Vollmannová patrí k tvorcom, ktorí sa pokúšajú tento mýtus vyvracať.

Medzi inovátorov z radov pedagógov patria najmä Ľubomír Piktor a Katarína Aulitisová (spolu s výtvarníčkou Markétou Plachou), ktorí tiež zastrešujú väčšinu individuálnych autorských prác študentov. Pod ich vedením vznikli aj dva výnimočné projekty „divadla v nedivadle“, Pochody v Pisztoryho paláci, na ktoré pomyselne nadviazal koprodukčný projekt Začnite s vysťahovaním! v banskobystrickom Kaštieli Radvanských. Obe site-specific „putovačky“ reflektovali históriu miesta, ale aj zlomové udalosti a kľúčové osobnosti národnej histórie. Podobne ako ďalšie inscenácie v ich supervízii, ako Len nech je to zdravé či Posledná večera, aj tu sa hlavným vyjadrovacím prostriedkom stalo telo, fyzický pohyb a práca s rekvizitou/objektom (v špecifickom priestore). Neznamená to však, že by sa na KBT zabúdalo na tradičné bábky a remeselné postupy, ani že inscenácie na nich postavené sú menej kvalitné a menej verejne exponované. Stačí spomenúť napríklad mimoriadne úspešnú adaptáciu stredovekej hry Komédia o boháčovi a Lazarovi v réžii Zuzany Kollárovej či inscenáciu Ja, Don Quijote! v pedagogickej réžii Petra Palika, ktorá Cervantesov ikonický román interpretuje ako príbeh každodenného hrdinu v každom z nás, alebo hoci naštudovanie dramaturgicky zaujímavého súčasného dánskeho titulu Aaarh! pod názvom Vtákoviny v réžii Nade Uherovej. Tieto a mnohé ďalšie inscenácie kombinujú rôzne typy bábok, od maňušiek po manekýnov, s divadlom objektu, pouličným divadlom, činohrou, pantomímou, klauniádou, pohybom či dokonca tancom. „Poctivá“ bábkarina na KBT rozhodne nevymrela a ani nevymrie, dôležité však je, že sa nekonzervuje iba v starých formách.

Otázkou ostáva, akým smerom sa bude katedra uberať ďalej. Jedným z menších, no akútnych problémov sa pri celistvom pohľade javí najmä nevyvážená dramaturgia – chýbajú jej odvážnejšie tituly pre dospievajúceho a dospelého diváka, inscenácie, ktoré by prekvapovali pálčivou témou, nevídaným režijným výkladom či formálnym experimentom, sú v menšine, a to aj v prípade autorských projektov. Ťažko odhadnúť, ako sa k potrebe podnecovania študentov k provokatívnejším, radikálnejším a menej konzervatívnym tvorivým voľbám postaví nová vedúca katedry Ida Hledíková, ktorá prednedávnom nahradila Jána Uličianskeho. Hoci jej publikačná a tvorivá činnosť je zameraná skôr na tradičné bábkarstvo, môžeme dúfať, že ako členka medzinárodnej bábkarskej asociácie UNIMA so zahraničnými kontaktmi otvorí katedru medzinárodným spoluprácam a hosťovaniam. Verme, že KBT potvrdí svoju životaschopnosť a z dobre nakročenej cesty sa nebude vracať späť.

Loutkář 6/2015, s. 38–39.

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.