Dzadíková, Lenka: Aj na Slovensku sú tvorcovia a projekty, ktoré dosahujú európsku kvalitu

Peter Palik je jeden z najproduktívnejších absolventov bábkarskej réžie a dramaturgie na bratislavskej VŠMU. Má za sebou tvorivú etapu v Bábkovom divadle Žilina, pôsobí ako pedagóg na svojej alma mater. Ako vníma súčasnosť a budúcnosť slovenského bábkového divadla a svojej tvorby?

Na štúdium bábkarskej réžie a dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave ste nastúpili ako absolvent ekológie a tvorca ochotníckeho činoherného divadla. Čo vás priviedlo na bábkarskú katedru?

Divadlo ma fascinovalo a v umeleckých kruhoch som sa vždy cítil dobre. Tvorba v ochotníckom divadle ma napĺňala. Pôvodne som študoval staviteľstvo, a preto som si najprv vybral vysokú školu s technickým zameraním. Ale to ma dlho nebavilo, tak som sa preorientoval na humanitné vedy. Vyštudoval som environmentálnu výchovu a ekológiu, ale divadlo mi stále nedalo pokoj. Napokon som nabral odvahu a ako dvadsaťštyriročný som sa prihlásil na VŠMU. Absolvoval som prijímačky na činohernú i bábkarskú réžiu. Po rokoch som sa dozvedel, že som uspel na oboch, ale „osud“ chcel, aby som bol prijatý na Katedru bábkarskej tvorby. Vždy som inklinoval k výtvarnému umeniu, preto som cítil, že „bábkarina“ je správna voľba. Pred prijímačkami som sa zoznámil s tvorbou Josefa Kroftu, a to mi učarovalo.

Ako poznanie bábkového divadla zmenilo váš „divadelný svetonázor“?

Nemôžem povedať, že pred školou som mal nejaký jednoznačný „divadelný svetonázor“. Divadlo som vnímal skôr intuitívne a pocitovo. Až na škole sa začalo moje divadelné vedomie formovať. Mal som veľké šťastie na učiteľov. Hlavne na Jozefov. Veľa teoretických a praktických skúseností mi odovzdal Jozef Mokoš, dnes už nestor slovenského bábkarského umenia. V nemalej miere sa na mojom formovaní podpísala aj spolupráca s Jozefom Bednárikom a Josefom Kroftom. Počas štúdií som mal to šťastie spolupracovať s nimi ako asistent réžie a dramaturg v Bratislavskom bábkovom divadle. Mnoho dverí a obzorov mi otvoril Ján Uličiansky, najmä v oblasti autorskej tvorby. Vplývali a vplývajú na mňa i moji kolegovia – hudobníci a scénografi, scénografky.

Neviem posúdiť, či dnes mám nejaký osobitý „divadelný svetonázor“. Možno lepšie chápem niektoré súvislosti a trocha som sa i priučil remeslu. No v jednom mám však jasno. Chcem robiť výtvarné divadlo, robiť ho s radosťou a nadšením a divákom odovzdávať najmä pozitívne emócie.

Okamžite po ukončení štúdia na KBT ste nastúpili ako dramaturg a režisér do Bábkového divadla Žilina. Spolu s vami tam v tom čase do hereckého súboru nastúpilo aj niekoľko vašich konškolákov. Zdalo sa, že divadlu začala nová éra. Po šiestich rokoch, v roku 2014, ste interný pomer s divadlom ukončili. Ako hodnotíte túto tvorivú etapu?

Pre mňa to bola nová skúsenosť. Dostal som ponuky aj od iných divadiel a inštitúcií, ale ja som sa rozhodol isť do Žiliny. Bábkové divadlo Žilina som si vybral preto, lebo som cítil, že v divadle je dobrá atmosféra a vedenie vytvára priestor pre slobodnú tvorbu. Po umeleckej stránke divadlo dobre naštartovala spolupráca s Jakubom Nvotom a Milanom Sládkom. Veľmi pozitívnu odozvu mala aj „Sezóna s 5P“ (Pom Pom, Perinbaba, Popolvár a Peter Pan v réžii Palika – pozn. red.), ktorú som režijne zastrešoval ja. Následne v BDŽ vznikli zaujímavé projekty a tvorivé spolupráce, ktoré obohatili súbor, zviditeľnili divadlo na bábkarskej mape a otvorili mu viaceré cesty na medzinárodné festivaly. Jednoznačným triumfom bola realizácia projektu EPOS. Vďaka nemu na seba BDŽ strhlo pozornosť aj širšej divadelnej obce. Vedenie divadla sa nebálo riskovať. Dobre rozbehnuté umelecké smerovanie mierne zbrzdila rekonštrukcia divadla, ktorá však bola vítaná a potrebná. Úspech zaznamenal aj festival Bábková Žilina, ktorý sa medzi slovenskými bábkarmi prirodzene etabloval. Keď sa obzriem dozadu vidím aj štyri nominácie na divadelné ocenenie Dosky. (Poslednú k inscenácií Zvedavý sloník úspešne premenila Eva Farkašová za najlepší kostým sezóny, pozn. red.) Nie je zvykom, že sa bábkové divadlo takto presadí v konkurencii všetkých slovenských divadiel. Som rád, že som mohol byť pri tých tvorivých procesoch a stretnutiach. Výsledkom jedného je i vznik zoskupenia Med a prach.

Absolventov odboru bábkarská réžia a dramaturgia nie je veľa a nie každý z nich ostáva po absolutóriu tvoriť v tejto oblasti. Cítite generačnú spriaznenosť s niektorými tvorcami?

Spolupracovníkov si vyberám podľa charakteru projektu naprieč generáciami. Ale pokiaľ ide o generačnú spriaznenosť, tak sú to určite mená ako Kubo Nvota, Kamil Žiška, Juraj Bielik, Martina Fintorová, Zoja Zupková, Andrej Kalinka alebo Martin Geišberg. Stretli sme sa pri viacerých projektoch, ktoré boli úspešné a spoločná tvorba nám prinášala radosť.

Ako hodnotíte súčasné bábkové divadlo na Slovensku?

Osobne sa necítim kompetentný odpovedať na otázky takéhoto tipu, hoci faktom je, že som od roku 2008 ako dramaturg a spoluorganizátor stál pri štyroch ročníkoch festivalu slovenských bábkových divadiel Bábková Žilina. Vďaka tomu som mal možnosť zoznámiť sa podrobne s tvorbou všetkých slovenských bábkarských súborov. Môžem len konštatovať, že aj na Slovensku sú tvorcovia a projekty, ktoré dosahujú európsku kvalitu. Jediné, čo by potrebovali, sú lepšie podmienky pre tvorbu a podporu od zriaďovateľov.

V súčasnosti pôsobíte ako režisér v rýdzo činohernom Spišskom divadle v Spišskej Novej Vsi. Potrebujete si oddýchnuť od bábok?

Ponuka zo Spišského divadla prišla v situácii, kedy som končil interný pomer v Žiline. Oslovilo ma na nej hlavne to, že na Spiši je nový mladý súbor, ktorým má v sebe energiu tvoriť. Mal som podobný pocit, ako keď som nastupoval do súboru v Žiline. Od bábok určite neoddychujem. Stále spolupracujem s bábkovými divadlami a vďaka svojmu „postihu“ implantujem niektoré bábkarské postupy aj do činoherných inscenácií.

Chystáte hosťovanie v niektorom z bábkových divadiel?

Plány sú rôzne. Čas ukáže. Najčastejšie spolupracujem so žilinským a bratislavským bábkovým divadlom. Dá sa predpokladať, že táto spolupráca bude pokračovať aj v budúcnosti. Veľmi dobré vzťahy mám aj so Starým divadlom z Nitry. O konkrétnej spolupráci sme sa však ešte nerozprávali. Keďže som teraz často na východe Slovenska, je možné, že zablúdim aj do Košíc. S umeleckým šéfom Ivanom Sogelom sme na túto tému už prehodili pár slov. Sú verní bábkam a majú v súbore šikovných mladých ľudí.

Na Katedre bábkarskej tvorby pôsobíte v súčasnosti ako pedagóg. Ako sa zmenila katedra od kedy ste tam študovali vy?

Výrazná zmena nastala, keď sa šéfom katedry stal prof. Uličiansky, ktorý mnohé upratal a postavil novú štruktúru výučby. Vďaka nemu sa pedagogický zbor rozšíril o významné osobnosti slovenského bábkového divadla a scénografie. Vďaka dobrým výsledkom má v súčasnosti katedra pozitívne renomé medzi umeleckými školami, aj v medzinárodnom kontexte. Aktuálne prof. Uličianskeho strieda na poste vedúceho katedry prof. Ida Hledíková, ktorá má úzke prepojenia na medzinárodné bábkarské organizácie a inštitúty. To môže byť pre KBT veľkým prínosom. Leží pred ňou náročná úloha udržať nastolený pozitívny trend. Verím, že to zvládne.

Sú bábky pre študentov stále zaujímavé?

Zdá sa, že áno. Za posledné roky prejavuje záujem o štúdium bábkarskej tvorby stále viac uchádzačov. Možno je (podobne ako u mňa) ich voľba čisto intuitívna, no keď sa s „bábkarinou“ zoznámia hlbšie, zväčša sa k nej potom i hrdo hlásia.

Prežije podľa vás tento odbor?

Je pravda, že v súčasnom divadle sa stierajú hranice medzi divadelnými druhmi. Prvoradá je javisková výpoveď. Osobne si myslím, že pokiaľ bude existovať v kinematografii animovaný film, tak i v divadelnom umení prežije bábkové divadlo, alebo aspoň divadlo, ktoré v širokej miere využíva výtvarné umenie, znak, symbol či metaforu.

Loutkář 5/2015, s. 44–45.