Bábkarská Bystrica Tour 2018

Dzadíková, Lenka: Dezorzovo lútkové divadlo – tradiční kočovní punkeri

Dezorzovo lútkové divadlo (DLD) je viac než desať rokov jedinečným zjavom na slovenskej bábkarskej scéne. Zakladateľom a principálom divadla je tvorca pracujúci pod značkou Gejza Dezorz, dramaturgom spisovateľ Aladár Hrča (známejší pod iným pseudonymom Agda Bavi Pain) a scénický výtvarník s upraveným priezviskom Von Dubravay.

Herecký súbor má stabilné zloženie. Tvoria ho Kamil Kollárik, Alexander Maďar, Marián Mitaš a Hera Turban. Väčšina tvorcov má vzdelanie z Katedry bábkarskej tvorby na DF VŠMU v Bratislave. V ich tvorbe sa evidentne mieša poznanie histórie bábkového divadla s obľubou popkultúry a „punkového“ spôsobu života. Svoju tvorbu od začiatku zastrešili manifestom, v ktorom sa hlásia k bábkovému divadlu a jeho výrazovým prostriedkom:

„Dezorzovo lútkové divadlo je lútkové divadlo!

Dezorzovo lútkové divadlo prezentuje lútky ako malých ľudí na špagátikoch, ktorí dokážu skutočne žiť, vášnivo milovať aj ukrutne trpieť.

Dezorzovo lútkové divadlo nie jen vzdor.

Dezorzovo lútkové divadlo je hardcore, boj, pokora a názor.

Dezorzovo lútkové divadlo je jediné šapito na svete, v ktorom sa lútky dokážu odviazať.“

Dosiaľ vytvorili sedem inscenácií, ktorými tvrdohlavo bojujú s na Slovensku silno vžitým stereotypom, že bábkové divadlo je určené výhradne deťom: Desperanduľa. Strašlivá dcára či spravodlivá zpláta pýchy i márnivej nádharnosti (premiéra 22. 9. 2006; derniéra 2014); Perun, Hrom bezbožných abo Pogrom slávia (premiéra 15. 12. 2008; derniéra 2014); Gašparkove šibalstvá (premiéra 31. 5. 2010); Lovestory – Tragédia z Extazu (premiéra 26. 5. 2011; derniéra 2014); Sandokan – Tiger sa vracia (premiéra 12. 12. 2012); Fantomas a Lovec zombíkov (premiéra 12. 12. 2013) a Panoptikum Frankenstain (premiéra 18. 12. 2014).

V inscenáciách spájajú tradičné s moderným, a to na úrovni formálnej i tematickej. Jedným z pilierov ich tvorby je popkultúra. K nej sa priamo hlásia, napríklad aj konštatovaním: „Sme deti popkultúry.“ Popkultúrne prvky sú badateľné v kostýmovaní, početných predobrazoch v ikonách mainstreamu, pretváraní známych a ustálených archetypov. Inšpiračným žriedlom sú oblasti zahŕňajúce filmový priemysel, muzikál, počítačové hry aj reklamu.

Druhým výrazným zdrojom DLD sú inšpirácie z poetiky tradičných kočovných bábkarov. Okrem iného programovo oživujú postavu Gašparka. V inscenáciách vystúpil ako sluha a komentátor s nadhľadom (Desperanduľa), hlupák s veľkou dávkou šťastia (Perun), erotoman (Gašparkove šibalstvá), umelá inteligencia s gašparkovskými črtami robot GáPéRKO (Lovestory – tragédia z Extazu), aj ako kamoš lovca zombíkov Gašpi (Fantomas a lovec zombíkov).

Inšpirácie z postupov kočovných komediantov hrajúcich bábkami v 19. a na začiatku 20. storočia rozvíjajú aj v osobitnej línii tvorby – v projekte Slovenské marionetové divadlo. Od roku 2011 sa venujú uvádzaniu hier, ktoré hrávali tradiční kočovní bábkari. Naštudovali hry Johanes Faust, Trúchlohra o svätej Genovefe, Don Juan alebo Márnotratný syn a tiež Gašparko putuje do Turecka a Cirkus, ktoré hrával Anton Anderle. Pri realizácii používajú bábky z jeho zbierok a repliky, ktoré vytvára Martin Dubravay. Táto časť tvorby je muzeálna, bez zámerných aktualizácií. Presahom sa venujú v nových, pôvodných textoch a inscenáciách.

Sľubný začiatok

Doterajšiu tvorbu DLD vnímam v troch skupinách. Prvú tvoria dve pozoruhodné inscenácie z počiatkov divadla. Dezorzovo lútkové divadlo vstúpilo do slovenského bábkarského priestoru nenápadne inscenáciou Desperanduľa. Nenápadne to však bolo z mimoumeleckých dôvodov. Premiéru a prvé reprízy mala inscenácia vo vtedajšom Divadle a.ha. DLD bolo neznáme, nemalo vybudovanú divácku základňu ani vlastné priestory. Desperanduľu vnímali návštevníci ako inscenáciu Divadla a.ha, a to ju prezentovalo ako inscenáciu pre deti.

Desperanduľa je Dezorzov preklad a výrazná úprava hry Huberta Krejčího Krásná Desperanda, strašná dcera neboli Spravedlivá odplata pejše a marné nádhernosti s podtitulom „hra pro divadlo masek podle starého loutkářského textu“. Krejčí sa inšpiroval tvorbou kočovných bábkarov, Dezorz sa úpravami vrátil k poetike tohto zdroja.

Tvorcovia pripravili marionetovú inscenáciu na dômyselnej scéne predstavujúcej trojposchodový hotel. Pri prvých reprízach predchádzal samotnej inscenácii jarmočný výjav – principál divadla predvádzal číslo so živou fretkou a predstavenia sprevádzal akordeonista naživo interpretovanou hudbou. Už pri prvej inscenácii tak zvolili viacero obsahových aj formálnych odkazov na tradičných kočovných bábkarov. Tie v rôznych obmenách použili pri každej zo svojich inscenácií.

Druhá, Perun, hrom bezbožných, mala výraznú pridanú hodnotu – spoločensko-kritický rozmer. Hra je o boji Sláva, vládcu Veľkej Slávie, s Kirillom a Megorom, pri ktorých dramatik paroduje vierozvestcov Cyrila a Metoda. Aladár Hrča napísal zaujímavú, netradičnú hru, ironizujúcu, aktuálnu, s premysleným a prepracovaným jazykom. Paroduje vojny, sväté vojny, mocenské výboje. Zároveň čerpá zo slovanskej histórie a mytológie, z postáv histórie európskeho priestoru. Hra a inscenácia boli vynikajúcou odpoveďou na často až bizarné vyjadrenia a činy národovcov a pseudonárodovcov.

Rozpačité pokračovanie

Dezorzovo lútkové divadlo začalo svoju tvorbu dvoma znamenitými inscenáciami. Do konfrontácie v celoslovenskom divadelnom kontexte sa však dostali až s inscenáciou Gašparkove šibalstvá, ktorá obsahovo nedosahovala úroveň prvých dvoch titulov. Držala sa však v medziach vopred ohláseného žánru: erotickej bábkovej atrakcie. Na (činoherných) festivaloch, mimo kontextu celého repertoáru DLD, bola prijatá rozpačito. Po nej nasledovala inscenácia Lovestory – tragédia z Extazu tendujúca k nenáročnej zábavke.

Okrem spomenutých dvoch inscenácií radím do druhej skupiny aj inscenáciu Fantomas a Lovec zombíkov. Obidve inscenácie sa viac pohrávajú s pretváraním popkultúrnych ikon a nemajú hlbší myšlienkový presah. Sledujú inšpiráciu tradičným jarmočným divadlom, ktoré bolo určené dospelým, vyznačovalo sa hrubozrnným humorom, jazykom, ktorý obsahoval aj vulgarizmy a nevyhýbalo sa ani zobrazovaniu sexuality.

Tretiu skupinu tvoria dva bábkové muzikály Sandokan – Tiger sa vracia a Panoptikum Frankenstain. Autori sú v oboch prípadoch rovnakí: Gejza Dezorz, Agda Bavi Pain a autor hudby Marián Čekovský. Muzikály spája aj výpravnosť, teda opäť výborne odvedená práca Martina Dubravaya.

Sandokan – Tiger sa vracia bol o niečo „údernejší“. Na pozadí príbehu o Sandokanovi (a televíznom hercovi, ktorý ho hral) sa zaoberal témou masmediálnej manipulácie. Inscenácia Panoptikum Frankenstain už nemala tak výrazné myšlienkové presahy a nepracovala s ironizáciou muzikálu ako druhu.

V oboch ide o striktne zakryté vodenie bábok. Dovtedy boli bábkoherci viditeľne animujúci bábky súčasťou toho, čo vytváralo špecifickú poetiku Dezorzovho lútkového divadla. V súčasnosti sú tieto dve inscenácie na Slovensku jediné, kde bábkohercov možno vidieť až na „klaňačke“. Žiadne iné divadlo nemá na repertoári inscenáciu s úplne zakrytým vodením bábok.

Po šiestich rokoch, počas ktorých DLD uvádzali svoje predstavenia v rôznych kluboch, otvorili v roku 2012 svoju vlastnú domovskú scénu Kabinet bábkového umenia v budove YMCA v Bratislave. V decembri 2015 v ňom chystajú premiéru inscenácie Ján Ošík, v ktorej budú parodovať najznámejšieho slovenského zbojníka Jánošíka a mýty o Slovákoch, ktoré s ním súvisia.

Divadlo (ne)podobné Buchtám a loutkám

V niektorých postupoch a inšpiračných zdrojoch sa núkajú paralely a podobnosti s tvorbou českého súboru Buchty a loutky. V tvorbe oboch divadiel je výrazne prítomná inšpirácia poetikou tradičných kočovných bábkarov a popkultúrnymi artefaktmi.

Zároveň však sú medzi týmito divadlami značné rozdiely. Prvým je fakt, že medzi ich založením je približne pätnásť rokov. Divadlá vznikali a tvoria v odlišných podmienkach. Buchty a loutky odohrajú ročne 250 predstavení. Dezorzovo lútkové divadlo sotva desatinu z tohto počtu. „Buchty“ majú na repertoári aj inscenácie pre detského diváka, tvorcovia z DLD sa tejto cieľovej skupine vyhýbajú.

Buchty a loutky sú súbor s renomé v stredoeurópskom priestore, s mnohými ocenenými, aj už časom overenými inscenáciami, majú za sebou úspešné hosťovania na zahraničných festivaloch a budú oslavovať 25 rokov svojej existencie. Je ťažké predvídať, či aj Dezorzovo lútkové divadlo raz bude chystať oslavy štvrťstoročnice. Je však jednoznačné, že v súčasnosti je v slovenských podmienkach bez konkurencie v oblasti nezávislej bábkarskej tvorby pre dospelých.

Poznámky

1 Nahradila Andreja Kováča, ktorý v súbore účinkoval od počiatku do roku 2014.

2 Pohľadnica – propagačný materiál divadla. Archív autorky.

3 Dezorz, G.; Krekovič, M.: Režisér Gejza Dezorz: Horor je ako rozprávka. In TV oko, č. 28, s. 10, 15. 7. 2010.

4 Krejčí, H.: Krásná Desperanda, strašná dcera neboli Spravedlivá odplata pejše a marné nádhernosti. In Krejčí, H.: Dvojí proměna. DILIA Praha, 1993, s. 17.

5 Hra vyšla tlačou v zbierke Komedie a hry Matěje Kopeckého. Dle sepsání jeho syna Václava. Druhý díl. Praha, 1862. Autenticita týchto hier je však spochybniteľná. (Viac o tom: Dubská A.: Dvě století českého loutkářství. NAMU Praha, 2004.)

6 Hra bola trefnou reakciou na dobové spoločenské pomery. Vznikla v čase opitého vtedajšieho predsedu Slovenskej národnej strany Jána Slotu a jej ďalších členov a členiek, ktorí vymýšľali nezmyselné spôsoby, ako podporiť a vyzdvihnúť slovanskosť a slovenskosť. V čase, keď diskutabilná socha Svätopluka umiestnená na nádvorí Bratislavského hradu slúžila ako lakmusový papierik národného cítenia.

Loutkář 5/2015, s. 39–40.

Bábkarská Bystrica Tour 2018

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.