Predmerský, Vladimír: Slovenské bábkarstvo v pohybe

Slovenské bábkarstvo sa dostalo do pohybu. Pravda, niekde iba pri rekonštrukcii budovy, inde pri personálnych zmenách, ale nepopierateľné pohyby zaznamenalo aj v oblasti tvorivých výsledkov.

Zastavenie prvé – Bratislava

Priznám sa, že v posledných rokoch som až s hanbou chodil do nevľúdnej budovy Bratislavského bábkového divadla, do tmavej, šedivej sály, so zákulisím a hereckými šatňami, pamätajúcimi azda poslednú „rekonštrukciu“ z roku 1986 a s toaletami, o ktorých radšej pomlčím. Každý druhý rok som sa nevedel vyrovnať s predstavou, že do tohto „stánku pre deti“ pozývajú na svoj domáci festival ešte aj zahraničné súbory! Zástupcovia samosprávneho kraja už radšej ani nechodili slávnostne pozdraviť „usmiate detské očká“. Po niekoľkoročných prísľuboch, konečne minulý rok rozhodli sa k nevyhnutnej rekonštrukcii priestorov prízemia a zákulisia divadla a súbor dostal dočasný domov na činohernom javisku Malej scény. Treba však povedať, že umelecké výsledky súboru nie sú dlhodobo adekvátne divadlu pôsobiacemu v hlavnom meste Slovenska. Mladá dramaturgička Katka Jánošová, zastávajúca momentálne aj funkciu umeleckej šéfky, postavila si už v minulosti svoju východiskovú predstavu o úspešnej bábkovej tvorbe na hodnotnej literárnej predlohe. Tak sa na bratislavské javisko dostala dramatizácia Dreveného tata spisovateľa Tomáša Janovica činohernej režisérky Rázusovej, rozprávka Miloša Macourka Zaseknutá bundička v podaní Katky Aulitisovej, z anglického originálu moderná hra Aaaahr!!! (Vladimír Oravský) pod názvom Naozaj alebo O chlapcovi, ktorý kreslil v réžii dvojice Kalinka-Martinka, Lobelova kniha Kvak a Čľup v dramatizácii a réžii činohernej dvojice Korenči-Bielik, ale tiež kniha nášho detstva Opice z našej police od slovenskej spisovateľky Kristy Bendovej v réžii libereckej Homolovej, alebo zabúdaná Lindgrenovej kniha Mio, môj Mio v dramatizácii dramatika a dramaturga činohry SND Petra Pavlaca, v réžii už spomínanej Rázusovej. Zámerne som vymenoval šírku tvorivých spolupracovníkov okolo bratislavského divadla, hoci som nespomenul všetky uvedené tituly a nehovoril som ani o úrovni ich dramatizácie a inscenačných výsledkoch. Jednoducho, od hodnotnej literárnej predlohy k výslednému inscenačnému tvaru býva obyčajne dlhá cesta… A niekedy zarúbaná. Ponuka osobitých slovenských bábkarských režisérov je priúzka a z oblasti činohernej obyčajne stroskotáva pri ich nedostatočnom pochopení zákonitostí dnešného zástoja bábky v bábkovom divadle. Pri jednom titule sa však stretol výber témy s dramatizáciou a tá následne s realizáciou. Myslím na rozprávku poprednej českej autorky Ivy Procházkovej Myši patria do neba, ktorú objavila a úspešne zdramatizovala Katka Jánošová pod názvom Myška nie je líška a rovnako zdarilo zrealizoval bábkový režisér Peter Palik. Procházková sa totiž vo svojej knižke nebála deťom predložiť citlivú otázku smrti. Na hravom a humornom príbehu nezmieriteľnej pozemskej dvojice myšky a lišiaka, ktorí sa jedného dňa nešťastne prepadnú a nájdu sa v nebi, rozvíja situácie v prostredí, kde neexistujú žiadne antagonistické prejavy. Škoda, že vynikajúco prepracovanú myšlienku autorka nedotiahla do konca. V závere totiž vracia ústrednú dvojicu späť na zem aj s ich „nebeskými“, nekonfliktnými vzťahmi, popierajúcimi však pozemské zákonitosti. Autorkou optimisticky vyriešený záver rozprávky neriešila ani dramatizátorka. Čo je však najpodstatnejšie, Jánošovej sa spoločne s režisérom Palikom podarilo vytvoriť dramatický, dynamický príbeh s prekreslenými charaktermi jednotlivých postáv. Už dávno som u bratislavských hercov nepociťoval pri stvárňovaní bábkových postáv toľko podtextu a vzájomnej súhry, ako teraz u Adely Mojžišovej (myška Kajka Utekajka), Jána Morávka (lišiak Ryšiak), Andreja Kováča (koza Nozdra) i v ďalších postavách stvárnených Margarétou Nosáľovou a Jaroslavou Hupkovou, ktorí zároveň vedeli, že výrazovými prostriedkami inscenácie sú bábky a ich zdôvodnené pohybové konanie. Podľa prísľubov zostane bratislavské divadlo údajne v „exile“ dva roky. Bolo by to nádherné, keby svoje šesťdesiate výročie svojej existencie začínalo už v rekonštruovanom kultúrnom stánku. A ešte k tomu s nejakou pozoruhodnou inscenáciou.

Zastavenie druhé – Nitra

Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre vyprofiloval režisér Ondro Spišák počas svojho dvadsaťročného pôsobenia na divadlo s vlastnou poetikou, v ktorej sa snúbila alternatívnosť bábkového divadla s jeho originálnosťou. Na prekvapenie sme sa v posledných sezónach stále častejšie stretávali v divadle na premiérach s inscenáciami režisérov, jednoznačne inklinujúcich k činohre, v ktorých sa bábka, v jej širokých výrazových možnostiach, stala iba trpiteľkou. Smerovanie divadla takouto cestou bolo o to riskantnejšie, že Nitra má vynikajúci činoherný súbor Divadla Andreja Bagara. Azda sme ešte mohli zaznamenať bábkovú inscenáciu vo Spišákovej dramatizácii a réžii – rozprávku bratov Grimmovcov Janko a Marienka s jednoduchými, výtvarne riešenými marionetkami na drôte od domáceho Karla Czecha, ale ďalší vývoj zostával iba v prísľuboch. Vo februári oznámil Ondro Spišák odchod z divadla a samozrejme aj z funkcie riaditeľa. Bác! Súbor zostal v napätí konkurzu na nového riaditeľa. V tejto atmosfére dokázala dramaturgička divadla Veronika Gabčíková zorganizovať 17. ročník prehliadky divadiel krajín V4 Stretnutie s bohato preplneným programom. Do neho sa, okrem profesionálnych divadiel a školských predstavení, zmestila ešte talianska Divadelná spoločnosť a študenti z Umeleckej akadémie chorvátskeho Osijeka so Shakespearovou Búrkou, ako príklad spolupráce pedagógov a študentov spriatelenej bratislavskej a osijeckej školy. V programe ma zaujal autorský projekt absolventského ročníka bratislavskej bábkarskej katedry pod názvom budbabkar 2015, pod ktorého koncepciou a réžiou sa podpísala Silvia Vollmannová. Počas ich nápaditého a vtipného predstavenia, s kritickým „študáckym“ pohľadom na školu a ich budúcnosť po absolvovaní, spomenul som si na svoje invektívy, ktoré som kedysi adresoval na svoju pražskú školu, alebo na bývalé ostré vystúpenia pražských študentov na pedagógov a vtedajšie smerovanie katedry, ktoré v Loutkáři citoval v interesantnom seriáli článkov o škole Pavel Vašíček. Viac ako interný problém bratislavskej školy ma však divácky strhlo predstavenie Chlap(c)i bratislavského Štúdia 12 tvoriace pri Divadelnom ústave. Gabčíková, dramaturgička festivalu, zaradila činoherné predstavenie s nepopierateľným zámerom, adresovať ho práve mladej generácii prítomnej na prehliadke. Príbeh dvoch kamarátov na prahu dospelosti je inšpirovaný skutočnými udalosťami. Je krutý i humorný, často pohybujúci sa na hrane vulgárnosti, ale vo výsledku pravdivý. A dvojica činoherných hercov (Braňo Mosný a Tomáš Grega) ho aj takto interpretovala. Autorkou a režisérkou otvoreného pohľadu na život súčasných mladých bola opäť už spomínaná Vollmannová, ktorá už v minulosti bola nominovaná za svoju činohernú tvorbu na Cenu Dosky v kategórii objav sezóny. Ak sa vedenia bábkových divadiel zapozerajú iba do svojej problematiky, môže sa ľahko stať, že situáciu využijú činoherné divadlá a bábkari prídu o talentovanú bábkarskú autorku a režisérku.

Zoberme na vedomie, že nitriansky súbor sa v júni, na druhý raz, konečne dožil nového riaditeľa. Stal sa ním 37-ročný, vyštudovaný herec s manažérskymi skúsenosťami Martin Kusenda. Vídavali sme ho tiež v niektorých inscenáciách Starého divadla. Vo svojej novej funkcii urobil rozhodujúci krok, keď si ku spolupráci prizval talentované osobnosti z divadelného tvorivého života. Interným umeleckým šéfom súboru sa stal Ivan Martinka, ktorý s dramaturgičkou Gabčíkovou postavili sezónu s mimoriadne náročnými titulmi. Známy hudobný skladateľ Andrej Kalinka príde na začiatok sezóny ako režisér svojej koncepcie Alica v krajine zázrakov a potom Ivan Martinka s réžiou Pinokia. Hosťujúci režisér Ondrej Spišák uvedie Malého princa a na záver mladý režisér Šimon Spišák Denník Anny Frankovej. Ambiciózne a náročné projekty stavajú pred umelecký súbor nitrianskeho divadla aj mimoriadne náročné herecké požiadavky. Držím im palce!

Spomenul som mená osobitej dvojice Andrej Kalinka a Ivan Martinka, tvoriace zároveň pod súkromným umeleckým zoskupením Med a Prach, ktorého neodmysliteľnou súčasťou je výtvarník Juraj Poliak a v poslednom období aj herečka Mirka Kalinková. Nebudem rozoberať ich posledný projekt Domov Eros Viera (pozornosť im už venoval Loutkář 2/2015, s. 20–21), s ktorým sa predstavil na festivale v Moskve, na bratislavskej Novej dráme i na májovom festivale Bábková Žilina. Ich tvorivá aktivita zasahuje totiž raz samostatne, inokedy spoločne aj do ďalších divadiel, napríklad do pozoruhodných inscenácií Slovenského národného divadla, alebo do Spišákovho Bulgakovho Majstra a Margaréty v Teatro Tatro.

Pohyb cez žilinský festival

Žilinský festival slovenských profesionálnych bábkových divadiel sa od roku 2008 stáva dôstojným pendantom Bábkarskej Bystrice. Tohtoročný privítal už v príjemne zrekonštruovaných priestoroch aj nový súbor Odivo s predstavením Láska P a vášeň B (písal o ňom Loutkář 3/2015, s. 14–15), s mimoriadnym hereckým výkonom Márie Danadovej i poslednú premiéru Dezorzovho lútkového divadla Panoptikum Frankenstain, divadla, ktoré sa svojou „lútkovou produkciou“ programovo zameriava na mladého a dospelého diváka. Musím s úsmevom citovať z ich výstižne pomenovaného predstavenia, ktoré „rozohráva v panoptiku príšer jedinečnú lútkovú tragédiu i večnú božskú komédiu, v ktorej sa snúbi krása s ošklivosťou, nebeská láska s pekelnou nenávisťou a vysoké umenie s poklesnutými popkulturnými žánrami, literárnou gotikou aj hlasnou jarmočnou atrakciou.“ Autor libreta a režisér Gejza Dezorz, spoločne s výtvarníkom Von Dubravayom, hudobníkom Mariánom Čekovským a textárom Aladárom Hrčom akoby si možno uvedomili, že ich osobitý, komediálne parodizujúci prístup k témam, postavený na princípoch kočovného bábkarstva, nepotrebuje k úspechu ani množstvo doterajšieho pomocného slovného vulgarizmu. Zrazu zostalo na javisku aj omnoho viac toho bábkovodičského kumštu. Festivalové obecenstvo to všetko nadšene registrovalo.

Boj o mladého a dospelého diváka zvádzajú z času na čas Košičania. Zostáva v nich niekdajšia vidina úspešnej experimentujúcej činohernej scény Jorik s pravidelnou prevádzkou. Odchodom profilujúceho režiséra Kozmenka-Delindeho bledla táto predstava. Dnešným občasným výjazdom za dramaturgiou pre dospelých chýba práve spomínaná osobnosť, pravidelnosť a divácke zázemie. Takto možno prijať poslednú réžiu Karla Brožka s košickým súborom, kde pre nich pripravil tri novely z Boccaciovho Dekameronu a mravoučných básní Sebastiana Branta. Herecky s chuťou hrané predstavenie, akoby ešte potrebovalo niekoľko dotiahnutých skúšok, keby…

Zatiaľ repertoárovú šírku predstavení od batoliat cez detské obecenstvo až po pravidelnú prevádzku pre mládež a dospelých, úspešne udržiava už roky banskobystrické Bábkové divadlo na Rázcestí. Ako jediné slovenské divadlo začalo experimentovať s tvorbou pre deti od desiatich mesiacov po troch rokov. S nápadom Batolária prišla kedysi zahraničím inšpirovaná riaditeľka a režisérka Iveta Škripková a do projektu zainteresovala mladú dramaturgičku Moniku Kováčovú (neskoršie si na tom vybudovala teoretické zdôvodnenie). Veru, ostatné divadlá, alebo ich tvoriví predstavitelia, pozerali sa (či pozerajú?) na projekt s nedôverou. Iste, každé z ponúkaných tém pre „lezúňov“ vyvolávajú otázky, či práve tieto sú ponúkané s dostatočnou hravosťou k najmenšiemu adresátovi. Pochybnosti sa ozývali aj v Žiline po skončení Čiarkolária v koncepcii a réžii Škripkovej. A predsa, trojčlenná porota (predseda Radek Bachratý, členky Barbara Zamišková a Mária Danadová) udelila Cenu za tvorivý čin Hašterica 2015 Bábkovému divadlu na Rázcestí za cyklus Batolárií. Spisovateľ a dramatik Bachratý vyzdvihol najmä skutočnosť, ako sa divadlo týmto netradičným projektom zaujíma a výchovu svojho budúceho detského diváka. Porota udelila aj špeciálnu cenu Hašterica Eve Farkašovej za výpravu k predstaveniu Zvedavý sloník Bábkového divadla Žilina, s prihliadnutím na jej ďalšiu tvorbu v slovenských a svetových divadlách.

Žilinčania sa okrem Ozábalovho Zvedavého sloníka prezentovali ešte predstavením pre mládež Tourminátor alebo Tour de Paris, venovanom žilinskému rodákovi a dnes už v športovom svete známemu cyklistovi Petrovi Saganovi. Autor scenára Jakub Nvota chcel svojou príznačnou humornosťou „zachytiť alegóriu životných osudov“ tohto mimoriadneho cyklistu. Musím však skonštatovať, že doterajšie „životné osudy“ mladého Sagana nedávali ešte Nvotovi dostatok materiálu o obraze začínajúceho úspešného športovca. Musel si pomáhať rôznymi a nie vždy jasnými odbočkami i tzv. vtipnou vatou… Nemôžem však nespomenúť sympatickú odvahu dramaturgie divadla pustiť sa, okrem obnovenia Ozábalovho starého textu, aj do súčasnej témy. Nachádzam za nimi spoluprácu s hosťujúcim režisérom Petrom Palikom, ktorý aj v prípade bratislavskej Myšky sa predstavuje ako výrazná režisérska osobnosť bábkových inscenácií, s citom pre dramaturgiu, hereckú prepracovanosť postáv a neodmysliteľnú súhru s výtvarnou zložkou inscenácie. Nechcem to zakríknuť, ale tvorivá atmosféra jednotlivých predstavení žilinského súboru naznačuje, že Žilinčania majú omnoho viac, ako momentálne ponúkajú.

Zdá sa, že súčasné slovenské profesionálne bábkarstvo má niekoľko stabilných hodnôt, ale tiež perspektívnych nádejných projektov. Ostatní majú čo robiť, aby ich dohnali.

Loutkář 5/2015, s. 36–38.

Predmerský, Vladimír: Slovenské bábkarstvo v pohybe

Aktuální číslo

Premiéry

Festivaly

Výročí

Odkazy

Podporují nás