Kyselová, Eva: Hot hot puppet!

Že nie je námet, literárny druh či žáner, s ktorým by si bábkové divadlo nemohlo poradiť, je stará známa vec. A že sa na túto bezbrehosť bábkového divadla v poslednej dobe akosi zabúda a ešte menej sa využíva, je dnešná realita. Nezávislá divadelná skupina ODIVO, ktorú tvoria slovenskí študenti KALD DAMU, ale naopak našla v bábkovej poetike možnosti, ako reflektovať také stránky ľudskej osobnosti, ktoré zdanlivo neživá bábka sprítomniť nemôže – vášeň, sexuálnu príťažlivosť, telesný pud.

Lorcova féeria Láska dona Perlimplína a vášnivost Belisina predstavuje pre inscenáciu Láska P a vášeň B len základný stavebný materiál, z ktorého režisérka Monika Kováčová, dramaturg Marek Turošík a herečka Maja Danadová (hoci tá nie je uvedená ako spoluautorka koncepcie), budujú svojskú variáciu na klasický príbeh lásky starnúceho muža a mladej a vášnivej ženy. Ten je prakticky rozbitý na tri perspektívy vnímania – Perlimplinov, Belisin a Marcolfin. Do toho ale výrazne zasahuje osobnosť herečky a performerky Maji Danadovej a hudobníka Mateja Šteska.

Danadová totiž nie je len v úlohe bábkovodičky, sprostredkovateľky deja, ale už svojím príchodom a civilným predstavením seba a troch hlavných postáv určuje vzťah k hľadisku. Publikum tak nevníma len pohľad Belisy, Perlimplina a Marcolfy, ale uvedomuje si, ako výrazne do interpretácie zasahuje aj samotná performerka, a miestami tak prirodzene čaká na jej individuálny pohľad (vidíme napríklad svadbu Belisy a Perlimplina tak, ako si ju predstavuje sám Perlimplin, Belisa alebo Marcolfa, napokon i samotná Danadová).

Inscenácia stavia na symbióze bábkového divadla a činoherného herectva, ktoré je úplne priznané, a prirodzene dochádza k prelínaniu roviny akoby scudzenej, kedy Danadová nezuajate prezentuje a komentuje jednanie postáv, s tou rovinou, kedy herečka skutočne hrá bábkové divadlo. Primárnou témou inscenácie na pozadí milostného dobrodružstva je rôznorodosť podôb lásky a vášne, ktorú reprezentujú bábky a Danadová jednak vizuálne a samozrejme aj prostredníctvom monológov a dialógov.

Scénograf Mikoláš Zika vytvoril malé mobilné javisko, ktoré pripomína skôr voz (prípadne alúziu na španielsku verziu tzv. carros). Na tomto javisku, ktoré je centrálnym bodom inak prázdneho priestoru, sa odohráva takmer celý príbeh Perlimplina, je jeho domom, predovšetkým ale spálňou. Bábky sú tu individualitami, každá je trochu iná, ťažko hľadať jednotnú inšpiráciu. Perlimplin je ani nie polmetrový drevený manekýn, ktorý skôr než bábku pripomína na prvý pohľad samorast, akoby Zika okrem ohybných kĺbov s materiálom nič robiť nemusel. Perlimplin je presne taký, nedokonalý, „neotesaný“, nesúmerný, s veľkou hlavou a len málo ladnými pohybmi, jednoducho kus dreva. Naopak Belisa dokonale stelesňuje éterický a nedosiahnuteľný objekt túžby. V jednotnom prírodnom farebnom tóne, štíhla a jemne vyrezaná tvárička, s bohatými vlasmi tvorenými obilnými klasmi, neustále vzpriamená a hrdá, ale aj zvrátená, náruživá a neukojená, i taká je bábka Belisa. Do toho vstupuje zdola vedená bábka slúžky Marcolfy, oblá, zavalitá, na pohľad nie veľmi pôvabná, ale vtipná a odhodlaná, ktorá vnútri skrýva rovnako túžiacu a vášnivú ženu. Táto stránka Marcolfy sa odhalí veľmi jednoducho, prevrátením kostýmu bábky naruby, čím sa odhalí ladná ženská silueta. Okrem tejto zdoslovenej metafory ale inscenácia pracuje predovšetkým s náznakom gesta, slova, konania, symbolu a so silnou atmosférou, ktorú dopĺňajú sugestívne gitarové sóla Mateja Šteska, od pomalej náladovky až k južansky podfarbeným rytmom.

Najväčšia úloha však leží na Maji Danadovej, ktorá je schopná nielen nazerať s ironickým odstupom na milostný trojuholník a byť tak vtipnou sprievodkyňou a tzv. nad vecou dokým je nenápadne v čiernom. Ale akonáhle si oblečie bielu košeľu a nastrojí sa do výrazne štylizovaného svadobného kostýmu, ktorému dominuje obrovský zdobený čepiec, stáva sa štvrtou účastníčkou milostnej hry, reprezentuje Belisinu sexualitu, zobrazuje jej obrovskú moc nad samotným Perlimplinom, ale súčasne supluje, dotvára emocionálny rozmer inscenácie tam, kde bábky už jednoducho nestačia alebo by skĺzli ku karikatúre.

Dopovedáva ľúbostné dialógy ktoré hovorí priamo do publika držiac len tak bábky v rukách, sprítomňuje erotické dusno medzi Belisou a neznámymi milencami, keď počas orgiastických výkrikov do mikrofónu hádže na zem jeden pár mužských topánok za druhým, čím sa odhaľuje Belisina telesná žiadostivosť, pointovaná neschopnosťou priviesť neznámeho milenca (a teda prezlečeného Perlimplina) k vrcholu.

Kontrast vážnych úvah nad citmi, láskou a sexualitou a vtipnej nadsázky podporujú viacvrstevnatosť pohľadu, inscenáciu odľahčujú a dodávajú jej rytmus a pútajú divákovu pozornosť prakticky od začiatku do konca. Medzi najvydarenejšie iste patrí oživovanie Marcolfy v bezvedomí, kedy Danadová skutočne bábke dáva prvú pomoc, a potom čo sa slúžka preberie, vztýčeným dreveným kĺbom medzi herečkinými prstami, dá okoliu najavo, že sa jej len tak nezbavia. I samotný záver, Perlimplinova smrť, nabáda skôr k vlastnému zamysleniu, než by jednoznačne ukázala, prečo a ako láskou sklamaný muž umiera.

Inscenácia Láska P a vášeň B vznikala na základe kolektívneho tvorivého výskumu a rezidenčného pobytu v štúdiu Alta, po uvedení verzie work in progress v štúdiu Řetízek, ale tvorcovia ešte ďalej na inscenácii pracovali, opustili presýtenosť nápadmi a vo finálnej podobe sa sústredili na bipolaritu vzťahu bábkovej poetiky a performerky, ktorý funguje na základe vzájomnej symbiózy ale i individuálne.

Inscenácia prináša netradičné kompozičné uchopenie klasického diela, odmieta konvenčné vnímanie bábkového divadla a jeho prvotne deskriptívnu schopnosť, ktorú posúva do inej roviny – vzťahu performerky a bábky, partnerskej súhry živej herečky a neživého materiálu, budovanie samostatnej divadelnej reality, ktorá čerpá z každodennosti, poetickej štylizácie, popkultúrnej gestickej skratky a rétoriky.

Hoci stále vnímam zo strany tvorcov istý dlh – chýba mi definovanie pozície Maji Danadovej v rámci režijno-dramaturgickej koncepcie, ona je totiž tá, ktorá určuje pravidlá hry, ona je tá, ktorá túto hru predvádza a vlastne i hrá. A ona je tá, ktorá mi nejak do tohto kaleidoskopu milostných hier miestami vôbec nezapadá.

Lorca-Turošík-Kováčová: Láska P a vášeň B

Autor predlohy: Federico García Lorca, scenár: Marek Turošík, Monika Kováčová, dramaturgia: Marek Turošík, výprava: Mikoláš Zika, hudba: Matej Štesko réžia: Monika Kováčová

Work in progress 2. 2. 2014 (Řetízek, DAMU), premiéra 22. dubna 2014 (Záhrada – centrum nezávislej kultúry, Banská Bystrica), písané z reprízy 27. února 2015 ve Studiu Alta.

Loutkář 3/2015, s. 14–15.