Lešková Dolenská, Kateřina: Chceli sme, aby deti odchádzali zo zážitkom

Slovenská režisérka Monika Kováčová se v roce 2011 s vervou pustila do divadelních vod zcela neprobádaných, když se svým týmem nastudovala první pokusné Batolárium v banskobystrickém Divadle na Rázcestí. Experimentální inscenace měla obrovský ohlas (v únoru tohoto roku se dočkala už čtvrtého volného pokračování) a zdá se, že se s produkcemi tohoto typu budeme častěji setkávat nejen na Slovensku, ale i u nás. Se Studiem Damúza totiž připravila v roce 2014 historicky první titul pro děti už od deseti měsíců, úspěšné Batosnění.

Jak jste se vůbec dostala k inscenacím pro nejmenší diváky?

Divadlu som sa začala venovať už na strednej škole. A keď som videla inscenáciu Mariána Pecka Lorkiáda, bolo rozhodnuté! O pár rokov neskôr sa stal mojim umeleckým šéfom a keď som mu to povedala, veľmi sa mi ospravedlňoval (samozrejme s humorom jemu vlastným), že práve jeho inscenácia je zodpovedná za to, že som pri divadle zostala. To boli moje úplné začiatky. Medzičasom som vyštudovala činohernú réžiu na Akadémii umení v Banskej Bystrici a momentálne dokončujem štúdium réžie alternatívneho a bábkového divadla na pražskej DAMU. S tvorbou pre batoľatá som začala v roku 2011, keď ma oslovili riaditeľka Bábkového divadla na Rázcestí Iveta Škripková a umelecký šéf Marián Pecko. S podobnými produkciami sa stretávali na festivaloch v zahraničí a chceli ich priniesť aj na Slovensko. A tak som sa stala prvou slovenskou tvorkyňou inscenácií pre najnajmenších.

Takže šlo, a to o ve velkých úvozovkách, o „práci na zakázku“?

Vo veľkých úvodzovkách áno. V BDNR som pred touto ponukou pracovala ako lektorka dramaturgie, takže som tvorbu divadla poznala a vedela som aj o rôznych inovatívnych projektoch, ktoré do slovenského divadelného života prinieslo. Bolo teda prirodzené a históriou naznačené, že sa BDNR stane prvým a doteraz jediným divadlom, ktoré sa programovo venuje deťom od 10 mesiacov.

Aj keď som netušila, čo by mohlo batoľatá a ich rodičov, starých rodičov zaujímať, súhlasila som. Oslovili ma zahraničné inscenácie a ich adresáti, adresátky. Bolo vzrušujúce tvoriť pre kategóriu, ktorá doteraz nebola v pozornosti tvorcov a tvorkýň. Neznamená to však, že sa v divadle títo malí ľudia nevyskytovali, len sa na nich pri tvorbe neprihliadalo.

S čím jste se musela na začátku vypořádat? Byla to přece jen v kontextu slovenského divadla velká neznámá… Narazila jste třeba na nějaké předsudky, ať už ze strany souboru, nebo diváků?

Ja osobne som sa s predsudkami na začiatku nestretla. Objavili sa skôr časom, keď sme začali vytvárať viac inscenácií a dostávali sa do povedomia. Stretávam sa z názormi, že nemôže ísť o divadlo, alebo že deti v tomto veku nedokážu vnímať divadlo. Osobne si však myslím, že to divadelné „ja konám a ty sa pozeráš“ je bez vekového obmezenia. A od začiatku sme nechceli nič iné, ako sprostredkovať dieťaťu prvý kontakt so svetom divadla za účasti rodičov, ktorí mu dajú potrebný pocit bezpečia. Chceli sme, aby deti odchádzali zo zážitkom. Rodičia reagovali veľmi pozitívne. S deťmi sa do divadla často vracali a vracajú. Niekedy ich už herci a herečky poznajú po mene! Stalo sa nám, že prvú inscenáciu videla jedna mamina s dcérou až deväťkrát!

Evidentně jste uhodili hřebíček na hlavičku.

Presne tak, z marketingového hľadiska by sa dalo povedať, že sme našli dieru na trhu. A čo je potešujúce, u detí sa naozaj vytvára divadelný návyk. Máme to odsledované, lebo na predstaveniach pre deti od troch rokov stúpla návštevnosť. Majú to na svedomí práve rodičia s našimi batoľatami, ktorí po batoláriách skúšajú, či ich deti zvládnu predstavenia aj pre vyššiu vekovú kategóriu.

Zmínila jste se, že vás zaujaly některé zahraniční soubory. Které a čím? Je nějaký, který vás vysloveně inspiroval?

V začiatkoch ma zaujímali najmä zakladatelia Divadla pre najmladších a najmladšie (slovenský preklad zaužívaného pomenovania Theatre for very young) Roberto a Valeria Frabetti z talianskeho divadla La Baracca. Jednak ich predstavenia (v súčasnosti patrí medzi moje najobľúbenejšie napr. Spot, On Off, La Barca e la luna) a jednak ich úvahy, ktoré publikovali. Dali mi prvé indície, impulzy, ich prístup k deťom všetkých vekových kategórií bol a je inšpiratívny. A potom to boli teoretické články z Poľska, kde si už v tom čase tento typ tvorby razil cestu v divadlách i nezávislých skupinách. Za veľmi podnetné v súčasnosti považujem nemecké Helios Theater a belgické divadlo Theater De Spiegel. Ich tvorba pre deti je nápaditá a vtipná.

V Česku je zrovna Karel Van Ransbeeck se svým Theater De Spiegel velice dobře známý díky velmi úspěšným hostováním na festivalu Mateřinka.

Áno, počula som o tom. Ja poznám jeho tvorbu len zo záznamu, ale už tam sa dalo pocítiť, že deti jeho predstavenia milujú. A to sú záznamy známi pohlcovači akejkoľvek divadelnej atmosféry…

Máte za sebou čtyři inscenace tohoto typu – Batolárium, Akvabatolárium, Farbatolárium a Batosnění. Jak se váš náhled na tuto práci proměňoval s narůstající inscenátorskou zkušeností?

Tvorba pre najnajmenších je úzko prepojená aj s ich rodičmi. Veľakrát sa nám počas predstavenia stáva, že dieťa sa obhliadne za rodičom a skúma jeho tvár, keď vidí, že je spokojný/šťastný/zaujatý/ohúrený, je spokojné/šťastné/zaujaté/ohúrené obyčajne aj dieťa. Alebo to prebehne opačne a deti nainfikujú dospelých. Je zaujímavé sledovať, ako veľmi väzby rodič–dieťa fungujú a ako im na komunikáciu stačia najmenšie náznaky. Keď sa k inscenáciám postupne vraciam, myslím, že pri prvých troch som potrebovala spoznať svoje publikum, zistiť, čo ho teší, zaujíma, podnecuje. Aj preto je názov Batolária veľmi šťastný. Spolu s mojim tímom sme si vytvorili laboratórium na skúmanie batoliat a rovnako sme chceli batoľatám ponúknuť možnosť preskúmať si divadlo, dotknúť sa ho. Preto boli prvé predstavenia bezbariérové, interaktívne a deti sa mohli v ktoromkoľvek momente zapojiť do hry alebo ju svojim konaním posunúť ďalej. Napr. predstavenie Akvabatolárium je plavbou z kúpeľne až do mora. Tesne pred jeho koncom herec alebo herečka vyzve deti, aby si vytvorili more. Prelieva im vodu z veľkých vedier do malých vedierok a oni ju potom prenášajú do bazéna. Na záver more pokrstia soľou a pomenujú. Pred Batosněním nastal zlom a povedala som si, že je čas posunúť sa ďalej a od zážitku treba prejsť k divadelnosti. Samozrejme, ešte ma čaká dlhá cesta.

Autorkou názvu, který se stal ve slovenštině univerzálním označením inscenací tohoto typu, jste vy?

Projekt bol pomenovaný predtým, ako som sa mu začala venovať. Ja som ho už len úspešne sprofanovala a vytvorila si k nemu vlastný význam.

Jaké lidi si vybíráte ke spolupráci na takhle specifických inscenacích? Mají společné něco výjimečného nebo zvláštního? Mohla byste také, prosím, přiblížit, jak pracujete na scénáři a jak postupujete při zkoušení?

Vyberám si ľudí, ku ktorým mám blízko. Okolo Batolárií sa vždy podarilo vytvoriť tím, ktorý si silne ľudsky rozumel. Scénografiu k prvým trom inscenáciám vytvorila výtvarníčka Františka Fehérová, Batosnění má na svedomí scénografka Zuzana Vítková. Mimochodom, minule som sa smiala, že sa stala batoľacou scénografkou, lebo stojí aj za výpravou inscenácie Brum!, ktorá vznikla v pražskom Minore. Skúšanie prvých troch inscenácií bolo plne autorské, možno až punkové – na začiatku sme si zhromaždili možný aj nemožný materiál, ktorý nám téma inscenácie asociovala, zatvorili sme sa a hrali. Pri tvorbe prvého Batolária sme si dokonca postupne volali pokusné deti vo veku od 10 mesiacov do troch rokov a testovali, čo ich zaujíma a čo nie. S Batosněním to už bolo sofistikovanejšie, lebo sme sa so scénografkou dohodli na bábkach a na jednotlivých zastávkach príbehu, ktorý bol jasný už od začiatku. Ale vo všetkých štyroch je obrovský tvorivý zástoj hercov a herečiek, všetky inscenácie sme vytvorili a našli spoločne. Rozhodne si zaslúžia, aby zazneli ich mená: Ivana Kováčová, Veronika Fekiačová, Tomáš Pohorelec (hudobník), Juraj Smutný, Mária Šamajová, Marianna Mackurová, Peter Butkovský, Lucie Valenová a Dan Kranich.

A máte při práci na tomto typu inscenací k ruce i nějaké odborné poradce? Myslím tím pedagogy, dětské psychology a podobně.

Od psychológov a psychologičiek som si prečítala a vlastne stále čítam odborné publikácie, rozprávala som sa o tejto téme s lekárkami, učiteľkami. Pri Batosnění pribudli konzultácie s prof. Miloslavom Klímom a Jiřím Adámkom. Najviac mi však pomohli pripomienky od rodičov. Psychológia a pedagogika prirodzene zovšeobecňuje, ale rodič má ten svoj originál doma a pozná ho do najmenších detailov.

Vycházíte při tvorbě také z vlastní zkušenosti rodiče, případně tety, která hlídala děti svým sourozencům nebo kamarádkám?

Ja osobne nie som mama, ale pochádzam z veľkej rodiny, takže detí okolo mňa bolo vždy dosť. Počas tvorby batolárií som ich intenzívne vyhľadávala, pozorovala, bolo mi jedno, či išlo o známe, alebo neznáme dieťa. Hlavne ma zaujímalo ako, o čom a cez čo s nimi môžem komunikovať.

Je něco, co vás ohledně vnímání a reakcí maličkých dětí zaskočilo nebo velice překvapilo?

Áno, často sa to stane, že nás deti zaskočia. Najmä svojou nekonečnou vnímavosťou a bezprostrednosťou, pretože ich socializácia ešte nezasiahla natoľko ako staršie deti. Také múdre rozhovory, ako sa dajú viesť s tými najnajmenšími, človek len tak nezažije. A pritom nemusí padnúť ani slovo. Stačí dotyk, pohľad. Herci a herečky mi často hovoria, že predstavenia tu ešte intenzívnejšie závisia od vnútorného naladenia, s akým prídu na predstavenie, lebo deti ich hneď prekuknú. A veľmi nemilo nás vie zaskočiť správanie rodičov, ktorí zoberú deti na batolárium, lebo je to „in“. Neprídu to predstavenie s dieťaťom zdieľať, ale prídu ho odložiť ako do detského kútika v nákupnom centre. Prípadne na dieťa tlačia, aby šlo k hercovi/herečke tak ako ostatné deti, aj keď ono chce len sedieť a dívať sa.

Budete se nejmladší dětem věnovat i nadále, nebo se raději přesunete jinam, třeba k tvorbě pro dospělé?

V tvorbe pre batoľatá chcem určite pokračovať. Ale človek potrebuje odstup, načerpať nové myšlienky, vidieť a zažiť nové veci, aby sa mohol pustiť novými cestami a nehľadať skratky. Práve preto nechcem byť len jednostranne zameraná a tvorba pre dospelých prináša do môjho života ďalší rozmer, iné témy, o ktorých chcem s ľuďmi prostredníctvom divadla hovoriť. Práve preto sme si so spriaznenými tvorcami a tvorkyňami založili divadelné zoskupenie Odivo a vytvorili kočovnú inscenáciu Láska P a vášeň B. Samozrejme je mi blízke aj to, že bábkové divadlo pre dospelých rozhodne nie je väčšinovým žánrom. Myslím, že mám zvláštnu záľubu v minoritnej tvorbe.

Zmiňovala jste se o svých magisterských studiích na DAMU. Zabýváte se i ve své absolventské práci inscenacemi pro nejmenší?

Tvorba pre deti od 0 do 3 rokov je témou mojej diplomovej práce. Prvá časť práce má sumarizačný charakter – zhŕňam v nej základné poznatky o divadle pre najmladších a najmladšie, popisujem tvorbu pre túto vekovú kategóriu cez prácu najvýznamnejších súborov z Európy i sveta, snažím sa priblížiť fungovanie platforiem, ktoré sa programovo venujú projektom pre deti od narodenia. Zaujímajú ma aj poznatky z vývojovej psychológie, fenomén hry a hravosti a prepájam ich s divadlom pre bábätká, batoľatá. Druhá časť práce sa detailne venuje mojej vlastnej tvorbe. Tomu, ako sa vyvíja, zaznamenáva pokusy, omyly a naznačuje ďalšie možné cesty v mojom osobnom hľadaní.

Máte díky svému studiu i vlastní praxi nějaké nevyvratitelné argumenty pro skeptické diváky/divadelníky, kteří v „batolária“ a jejich účinek nevěří?

Je treba zahodiť predsudky a prísť na predstavenie.

Monika Kováčová (1988)

Režisérka a dramaturgyně, absolventka Akademie umění v Banské Bystrici, nyní studuje režii Katedře alternativního a loutkového divadla na pražské DAMU a působí zejména v Bábkovém divadle na Rázcestí. Spoluzakladatelka divadelního uskupení Odivo. Jako vůbec první slovenská režisérka se začala systematicky věnovat inscenacím pro děti předškolkového věku a, pomineme-li libereckou inscenaci O Beránkovi, který spadl z nebe určenou pro děti od dvou let výše, drží v této divadelní disciplíně dokonce i české prvenství.

Loutkář 2/2015, s. 36–39.

28. přelet nad loutkářským hnízdem

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.