Přelet nad loutkářským hnízdem

Predmerský, Vladimír: Ze světa

Slovensko

VIETE O TOM…?

Minulý rok uviedla slovenská televízia filmový dokument o Valeriánovi Stražovcovi. Nič vám jeho meno nehovorí? Ale ak spomeniem bábkový televízny projekt pod názvom Muppet Show, budete asi tušiť, o koho pôjde. Ing. Arch. V. Stražovec (1933) bol niekoľko rokov vedúcim architektom a scénografom v Bratislavskom štúdiu Československej televízie. Pred rokom 1968 sa názorovo významne angažoval v politickom dianí, takže keď prišlo ku okupácii Československa, pobral sa aj s rodinou do Kanady. A hoci dovtedy získal na medzinárodných festivaloch viacero ocenení, za jeho tvorbou a menom sa na Slovensku zľahla zem. Jeho talent sa však v Kanade nestratil. Práve naopak. Už v nasledujúcom roku začal pracovať v televíznej spoločnosti CBC, kde sa v roku 1972 zoznámil s bábkarom, výtvarníkom a režisérom, „výnimočným umelcom“ Jimi Hensonom a pre jeho televízny seriál Mappet Show začal od roku 1976 navrhovať scény. Na základe spomínaného televízneho dokumentu vám môžem potvrdiť, že návrhy dekorácií vo výške dvoch metrov (aby pod nimi mohli vodiť bábkoherci), postavené v širokom priestore televízneho štúdia, sú fascinujúce. Také sú i ďalšie. Za výpravu k baletu na ľade Romeo a Júlia získal cenu Emmy Award (1983) a za ďalšie „mapeťácke“ filmy a seriály bol na cenu Emmy nominovaný. Ako tvrdí, s Hensonom bola „neoceniteľná a mimoriadne plodná spolupráca“ až do jeho predčasnej smrti (1990), keď iniciatívu prebral jeho syn Brian. Spoločne potom vytvorili pre Hollywood televízny film Vianočné koledy muppetov a ďalšie ocenené televízne seriály a filmy. A nielen to. V roku 1988 bol autorom scénického konceptu pre otvárací a záverečný ceremoniál olympijských hier v Calgary. Pri CBC založil Medzinárodný inštitút pre štúdium filmovej a televíznej scénografie, ktorého sa stal riaditeľom. Prednášal na medzinárodných konferenciách nielen v Kanade, ale tiež v USA, Nemecku, Taliansku a vo Fínsku, a je autorom niekoľkých kníh. Okrem toho má za sebou scénické návrhy pre divadelné a televízne inscenácie a pre vyše štyridsať filmov. Ako sám priznáva, v detstve bol inšpirovaný bábkovým divadlom hraným v jeho rodnej Slovenskej Ľupči, kde sa už ako osemročný stal jeho členom. Po zhliadnutí televízneho dokumentu sa mi vidí, že osobnosť Valeriána Stražovca je doma naďalej nedocenená.

Ale poďme do inej, dávnejšej bábkarskej minulosti s jej súčasným ocenením. Minister kultúry SR Marek Maďarič zapísal do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska, ktoré je vedené pod gesciou UNESCO, aj Tradičné bábkarstvo na Slovensku. Je to nepochybne zásluha Juraja Hamara, riaditeľa SĽUKu (Slovenského ľudového umeleckého kolektívu). Hamar svojimi publikáciami o jednotlivých bábkarských rodoch, udržiavaním tradície festivalu Anderleho Radvane a medzinárodnými odbornými konferenciami na túto tému cieľavedome propaguje históriu slovenského kočovného bábkarstva. Na tradíciu kočovných bábkarov nadväzuje v súčasnosti Ivan Gontko so svojím Tyjátrom. Okrem toho, že krúti kľukou na vyše storočnom flašinete, naštudoval s tradičnými marionetami hru z repertoáru rodiny Anderlovcov Herkules alebo Dobytie pekla. Na tejto tradícii je postavené aj Dezorzovo lútkové divadlo. V bratislavskom Kabinete bábkového umenia uvádza nielen hry z repertoáru kočovných bábkarov, ale na tomto princípe si autorská dvojica (Gejza Dezorz a Agda Bavi Pain) postavila osobitý repertoár najmä s hrami parodizujúcimi súčasnú poklesnutú kultúru. V prípade projektu Slovenského marionetového divadla mal v minulom roku premiéru známy text kočovných bábkarov Don Juan alebo márnotratný syn, predstavenie, do ktorého výtvarník Von Dubravay vyrezal v tradičnom duchu charakteristické hlavičky marionet a nechal ich hrať v rovnako dobovo maľovaných kulisách. Z druhej poetiky divadla mal zasa v polovici decembra premiéru horor Fantomas a lovec zombíkov. Ako uvádzajú autori, dali sa inšpirovať postavami „z románov francúzskej brakovej literatúry a komediálnych filmov o Fantomasovi.“ Zdá sa mi však, že divadlo svojím súčasným repertoárom pre dospelých stojí pred otázkou, či sa bude akýmkoľvek spôsobom, teda aj slovníkom postaveným na vulgarizmoch, naďalej prihovárať k mladému obecenstvu a získavať tak jeho sympatie, alebo sa podnetne vráti ku svojmu počiatočnému titulu Perún, Hrom bezbožných ako tvorivému východisku, kde si tvorcovia postavili latku náročnosti omnoho vyššie.

Zostaňme ešte chvíľu medzi kočovnými bábkarmi. V päťdesiatych rokoch som začal dávať dohromady dejiny slovenského bábkového divadla a vtedy som v júni 1956 navštívil aj Ladislava Stražana st. (nar. 1926). Hrával v Petržalke, na druhej strane Dunaja, neďaleko terajšieho divadla Aréna. Tam mal, medzi ďalšími atrakciami Cirkusov a lunaparkov, postavené svoje marionetové divadlo. Keď som v osemdesiatych rokoch pripravoval heslá do Encyklopédie dramatických umení a usiloval sa vyjasniť si rodokmeň Stražanovcov, stretol som sa s ním v jeho bratislavskom byte. Žil tam aj so svojou manželkou Annou, s ktorou hrával divadlo až do konca deväťdesiatych rokov. Hoci hrával s marionetami, nedodržiaval repertoárovú ani technologickú tradíciu kočovných bábkarov. Vodil marionety vlastnej výroby na texty rozhlasových rozprávkových nahrávok. Neskoršie sme sa náhodne stretli v nemocnici, keď sme sa obaja lúčili na poslednej ceste so svojimi manželkami… V minulom roku, vo veku 87 rokov, odišiel Ladislav Stražan starší (15. 5. 2013), ďalší zo slávneho Stražanovského rodu. Pomaličky a potichučky odchádza stará generácia profesionálnych bábkarov. Milan Tomášek, rodák z českého Lipníka nad Bečvou, vojančil v päťdesiatych rokoch v Banskej Bystrici, kde z jeho podnetu vzniklo ochotnícke bábkové divadlo Liliput. Členovia súboru potom tvorili základ profesionálneho divadla (1960), ktoré dnes poznáme pod názvom Bábkové divadlo na Rázcestí. Milan tam zapustil korene a až do roku 1967 bol jeho režisérom. Potom si odskočil na dve sezóny do Divadla detí v Plzni, aby sa odtiaľ vrátil späť na Slovensko, do žilinského Bábkového divadla, kde režíroval až do dôchodku v roku 1987. Spomínam si na jeho mimoriadne úspešný Markovej Diablov most, na inscenačne objavného Augustovho Kazisveta, na dramatického Pavlíčkovho Slávika a celú plejádu žilinských maskových inscenácií. Zomrel v Žiline (20. 11. 2013) vo veku 86 rokov. V končiacom sa roku (30. 12. 3013) odišiel aj Laco Fűleky (1926), precízny animátor a dlhoročný režisér bratislavského Štátneho bábkového divadla, stojaci pri jeho zrode. Ale nech nekončím tento Zápisník takto smutne. Poznali ste Vilmu Herchlovú? Musím sa zasmiať, pretože tú si môžu pamätať iba najstarší žijúci bábkari, teda aj ja. Povolaním učiteľka, pracovala od roku 1948 v Martine vo vtedajšom Ústredí bábkarských ochotníckych súborov pri Matici slovenskej. Organizovala školenia a prvé prehliadky ochotníckych bábkových súborov na Slovensku. V päťdesiatych rokoch sa stala redaktorkou Rozmnožených rukopisov bábkových hier a neskoršie bábkovej edície vo vydavateľstve martinskej Osvety, kde sa uverejňovali najmä hry slovenských autorov. Písala články do odborných časopisov, aj do vtedajšieho Československého loutkáře. A pomáhala mi pri získavaní materiálov ku histórii slovenského bábkarstva. Martinská rodáčka, narodená v roku 1913, sa dňa 29. 12. 2013 dožila sto rokov. Vivat!

Vladimír Predmerský

Belgie

V Českém centru v Bruselu se 10. února 2014 konala vernisáž výstavy makrofotografií nazvaná BIO – LOUTKY českého fotografa Dušana Swalense, který se také podílel na knize Collection Peruchet a Bio. Publikace, jejímž autorem je Dimitri Jageneau, představuje ty nejcennější kousky ze sbírky Mezinárodního muzea loutek Peruchet v Bruselu. Více o tomto muzeu budeme psát v nejbližších číslech Loutkáře.

Loutkář 1/2014, s. 4–5.

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.