Přelet nad loutkářským hnízdem

Predmerský, Vladimír: Dvojmesačná prezentácia bábkarstva na Slovensku.

Zima a dážď sprevádzal tohtoročný 15. ročník prehliadky divadiel a divadelných škôl krajín V4 v Nitre (29.5.-1.6.). Ešte šťastie, že všetky podujatia boli ideálne pod spoločnou strechou Starého divadla Karola Spišáka, ba aj exteriérové predstavenia, hneď oproti v Mestskej tržnici, boli chránené pred dažďom. Nitrianska dramaturgia nadelila študentom bábkariny, zahraničným hosťom z Česka, Poľska, Maďarska a Španielska a ďalším návštevníkom festivalu viac ako bohatý program. Dokonca až deväť predstavení denne, a potom ešte diskusie, takže ľudia sa presúvali z jedného podujatia na druhé. Dostať sa na obed alebo večeru bolo občas vylúčené. Asi preto nebolo dosť času upozorniť a zoznámiť návštevníkov s osobitou výstavou obrazov Fera Liptáka, inštalovanou v priestoroch divadla. Škoda. Pravda, keď mal divák z predstavenia zážitok a nielen zo slušnosti zatlieskal hercom, potom zabudol na všetky „príkoria“. Malo sa o čom hovoriť a uznanlivo prikyvovať hlavou. No hlava s prekvapeným výrazom tváre, otvorenými ústami a so záporným pohybom zostávala v nemom úžase pri predstaveniach, ktoré sa vydávali za divadlo, či už bábkové alebo alternatívne. Veď dobre, školská práca sa nemusí vydariť (veď je školská), ani inscenácia profesionálneho divadla nie vždy vyjde, ale prečo sa s tým chváliť na verejnosti a ešte k tomu pri medzinárodnej prezentácii?! Aké sú potom kritéria pedagógov, tvorcov a konečne dramaturgie festivalu? V tomto prípade nehovorím iba o nitrianskom festivale, pretože pri takýchto podujatiach doma i v zahraničí akoby slovo selekcia ani neexistovalo. Mám s tým v poslednom období bohaté zážitky… V Nitre som medzi inými prijal experimentujúcu režisérku Danu Račkovú s výtvarníčkou Teréziou Sléhovou v projekte 4 mesiace osla, pretože hľadanie patrí do oblasti divadelnej tvorby, obdivoval som herecké nasadenie Ivana Martinku v inscenácii Bartimejove pašie s vynikajúcou hudbou Andreja Kalinku, pretože v činoherných divadlách mi často chýba práve presvedčivý herecký prejav, pobavil som sa na Nvotovej Kate dcére kata v podaní žilinského súboru, pretože mám rád srandu a tej je v bábkových divadlách ako šafranu, prijal som dokonca aj známe a overené režisérske postupy, keď boli inscenačne dôsledne zrealizované. Ale tri inscenácie vo mne zanechali osobitý divadelný zážitok. (Z časových dôvodov som nevidel celú festivalovú ponuku). Svätenie jari pražskej Katedry alternatívneho a bábkového divadla DAMU bolo príkladom, keď tvorcovia koncepčne premyslenej inscenácie – SKUTR (Kukučka-Trpišovský), s náročnou choreografiou A. Laštovkovej-Stodolovej, na jednoduchej a funkčnej scéne a v kostýmoch A. Černej, vyžadovali od študentov štvrtého ročníka maximálne sústredený výrazový herecký a pohybový prejav. Ten ma strhával do napätej atmosféry mladistvých milostných vzťahov a úprimnej nežnosti medzi dvoma pohlaviami, vyjadrenými folklórnymi tanečnými a spevnými postupmi. Túto tvorivú atmosféru som prežíval tiež pri predstavení Poslednej večere autorského projektu študentov prvého ročníka bábkoherectva a scénografie bratislavskej Katedry bábkarskej tvorby VŠMU. Talentovaný ročník vedený bábkohereckou osobnosťou Katkou Aulitisovou sa predstavil s myšlienkou pohybujúcou sa medzi skutočnosťou a fikciou, pri ktorej študenti dôsledne využili rôzne výtvarné ponuky Markéty Plachej, ktoré sa stali akousi zmysluplnou rehabilitáciou bábkohereckého umenia. Nemusel som sa hanbiť, že sú to iba bábkari, ktorí predstierajú herecký alebo bábkoherecký prejav. A do tretice maďarské bábkové divadlo zo Szombathely s inscenáciou Posledný výlet Baltasa Espinosu a jeho nanebevstúpenie. Hosťujúci režisér Ondrej Spišák spracoval pašiovú poviedku Jorge Luisa Borgesa, do pouličného jarmočného tvaru plného živelného herectva, vtipných bábkových výstupov a živej hudby Andrea Kalinku, v podaní hereckého súboru. Inscenácii nechýbal príznačný Spišákov ľudský rozmer, schopný v divákoch s úsmevom prijať aj jeho osobitú interpretáciu „chúlostivých“ náboženských výjavov. Vynikajúco mu pritom sekundoval výtvarník Szilárd Boráros. Práve na pôde tohto dvojdomého festivalu som si uvedomil, čo znamená pre talentovaný súbor (alebo študentov) osobnosť režiséra (alebo pedagóga), schopného zrealizovať svoju náročnú inscenačnú predstavu.

Keď som niekedy koncom 50. rokov začal chodiť na medzinárodné bábkarské festivaly, urážalo ma, že medzi skutočnými profesionálnymi umelcami-bábkarmi sa objavili aj predstavenia domácich „kutilov“, ktorí vo svätom nadšení boli presvedčení o svojej genialite. Iste ich pochválili aj rodinní príslušníci a oni sa prihlásili do organizácie UNIMA, ktorá ich potom vyslala na medzinárodný festival. Keď som vtedy tento „výber“ kritizoval, moji bývalí profesori z katedry ma poučili, že práve oni finančne držia UNIMU, aby sa mohli uskutočniť takéto podujatia. Nuž, ale prečo musí práve Bratislavské bábkové divadlo na svoj festival v dvadsiatom prvom storočí (konal sa v dňoch 13.-16. júna a zúčastnili sa ho divadlá z Čiech, Nemecka, Slovinska, Bieloruska, Maďarska, Švajčiarska a KBT VŠMU) pozvať práve takýchto „bábkarov“ (napr. švajčiarske divadlo Vagabu)?! Našťastie, vydarených predstavení bolo na festivale viac a bol som rád, že aj domáce divadlo sa malo čím pochváliť. Škôlkohra Zaseknutá bundička bolo inšpirované rozprávkami Miloša Macourka a pod ich úspešnou realizáciou sa podpísala, už v inej súvislosti spomínaná K. Aulitisová. Drevený tato spisovateľa Tomáša Janovica, bol východiskom pre nápaditú réžiu J. Rázusovej a výtvarníckej dvojice R. Anderle a R. Rajčanová. Zdá sa, že v Bratislavskom bábkovom divadle sa blýska na lepšie časy… Chcel som ešte spomenúť mená niektorých hercov z festivalových inscenácií, ale odkiaľ ich zobrať? Festivalový bulletin uvádzal iba mená hlavných tvorcov inscenácie, ale zabudol na hercov a nimi vytvárané postavy. Možno sa mohli aspoň dodatočne zverejňovať v každodennom čísle festivalového časopisu. Úspešne a najmä s kritickým pohľadom na inscenácie ho písala (aj v anglickej mutácii) mladá skupina, pod vedením režisérky Nadi Uherovej. Veru, akosi sme si zvykli neuvádzať mená hercov. A keď už, tak bez uvedenia vytváranej postavy. Ozaj, prečo?

Štátne divadlo v Košiciach uskutočňuje každoročne koncom sezóny internú prehliadku svojich inscenácií. Pozýva na ňu slovenských kritikov, ktorí majú príležitosť vidieť a posúdiť ich činoherné, operné a baletné predstavenia. Posledné tri roky sa do projektu zapojilo aj tamojšie bábkové divadlo. Názory kritikov na produkciu oboch divadiel boli otvorené a nekompromisné. Ak sa košickým bábkarom v minulosti zdali niektoré výhrady bábkarských kritikov pritvrdé a nekritické, teraz zaznievali (ale aj s pochvalami) z úst širokej kritickej obce. Myslím si, že táto konfrontácia je pre vývoj bábkového divadla neobyčajne prospešná. Aj vtedy, keď sa niektoré bábkové i činoherné inscenácie pre deti, dostávajú do Martina na júnový festival pôvodnej slovenskej tvorby Dotyky a spojenia. Vedľa iných akcií tu bola prezentovaná podnetná kniha banskobystrickej režisérky a dramatickej autorky Ivety Škripkovej Divadelná hra-be-ce-da, určená tým, ktorí sa chcú s deťmi (a nielen s nimi), divadelne hravo hrať. A uvediem ďalšie prepojenie. Stáva sa už pravidlom, že Ústav divadelnej a filmovej vedy Slovenskej akadémie vied včleňuje do svojich odborných akcií aj otázky spojené s bábkovým divadlom. V júni uskutočnil dvojdňovú medzinárodnú konferenciu na tému Premeny divadla, na ktorej vystúpil tiež Miroslav Ballay z Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre s príspevkom Režijná poetika Ondreja Spišáka, do ktorej zahrnul aj spomínanú Spišákovu pašiovú bábkovú inscenáciu s maďarským súborom. Lenka Dzadíková z Divadelného ústavu otvorila vo svojom príspevku otázku Potrebuje bábkové divadlo dramatika? a skonštatovala: „Od roku 1989 bolo v piatich slovenských bábkových divadlách uvedených viac ako sto inscenácií, ktorých literárne východisko pripravili Slováci (či už to boli spisovatelia, ktorých dielo dramatizovali alebo priamo tvorcovia inscenácie). Z toho vyplýva, že až na jedinú výnimku vznikli všetky bábkové hry ako súčasť tvorby inscenácie (či už na objednávku od tvorcu mimo divadla alebo ju napísal dramaturg či režisér). Ani jedna hra nevznikla ako dielo dramatika s tým, že si ju niekto prečíta a uvedie.“ Nuž, otázka skutočne na zamyslenie.

Loutkář 4/2013, s. 7–8.

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.