Kyselová, Eva: KALD dvakrát inak

Absolventský ročník KALD vstúpil do divadla Disk zatiaľ dvoma inscenáciami. Tie sa od seba výrazne líšia nielen v otázke prístupu k predlohe, režijnej poetiky ale aj z hľadiska práce s hereckou, respektíve performerskou zložkou.

Knír, králik a sem-tam Absint

Po minuloročnej sezóne KALD, ktorá sa pôvodným predlohám vyhýbala a inscenácie vznikali hlavne na základe kolektívnej autorskej tvorby, zaujme inscenácia hry Absint súčasného francúzskeho dramatika Pierre–Yvesa Chapalaina hlavne svojským prístupom k textu. Režisérka Linda Dušková hru preložila a spolu s dramaturgičkou Helenou Eliášovou aj výrazne upravila v intenciách dostatočného slobodného priestoru pre hereckú improvizáciu a scénické experimenty.

Možno názov napovedá, že by sa mal dej točiť okolo „zelenej víly“, prípadne jej halucinogénnych účinkov. Ale vlastne je sčasti zavádzajúci. Absint v hre je meno titulnej hrdinky, mladého dievčaťa, ktoré žije v disfunkčnej rodine plnej temných rodinných tajomstiev, kde sa matka, otec a brat správajú viac než čudne. Absint uniká pred realitou do svojho sveta fantázie, kde sa postupne zoznamuje s vlastnou minulosťou.

Reálne pôsobiaci základ a detektívny ráz textu je ale pomerne komplikovane pospájaný s fantasknými motívmi zjavovania sa postáv, králika, kde niekedy nie je ľahké odhadnúť, ktorá z postáv (a či niektorá vôbec!) jedná reálne, ktorá je len preludom, alebo či to celé nie je vlastne jedna veľká hra autora s metaforami. Režisérka s dramaturgičkou sa zbavili možno nadbytočných situácií a dialógov, ktoré by už aj tak na prvý pohľad komplikovaný dej mohli ešte viac zahltiť množstvom vedľajších významov, v ktorých sa síce dá orientovať pri čítaní, ale na javisku by boli iste zväzujúce. Nevedno, ktorý vzťah, postava, situácia je pre režisérku primárna, keďže ale nazvala inscenáciu tzv. „vykloubenou groteskou“, je dosť možné, že cieľom bolo zobraziť narušené videnie sveta, ktoré nepodlieha ani logike ani akejkoľvek harmónii či dokonca rozumným očakávaniam.

Divadelné stvárnenie zaujme predovšetkým karnevalovou farebnosťou a hravosťou; špecifické vnímanie časopriestoru je tiež podstatným formujúcim prvkom inscenačného celku, kde reálny plynutie času vlastne neexistuje. Scéna je pomyselne rozdelená na dve časti – forbína funguje ako svet komediantov, kde hrajú piesne, sem-tam atmosféru obohatia o nejaké teatrálne vtípky alebo hrou na nástroje komentujú dianie v rodine Absint. Predovšetkým sú ale svetom, do ktorého sa Absint snaží uniknúť pred neznesiteľnou rodinnou situáciou. Druhá časť scény predstavuje intímny priestor rodinného života. Dômyselné, jednoduché ale funkčné riešenie v podobe natiahnutého priesvitného plátna ju delí na mikrosvety, kde matka v tom svojom všetko fénuje, otec si skladá papierové lietadielka, dospievajúci syn zasa pri čítaní vzrušujúcej literatúry spoznáva vlastné telo. Kostýmy postáv sú významným charakterotvorným činiteľom, spájajú v sebe konvenčné prvky oblečenia, ktoré sú vždy niečím ozvláštnené.

V maximálnej miere však zvolenú karnevalovosť napĺňajú niektoré herecké výkony. Pravdou je, že titulná hrdinka ostáva vlastne naozaj iba v nadpise, a to nielen vzhľadom k množstvu priestoru, ktorý na javisku má ale aj v súvislosti s dramaturgickým výkladom postavy a hereckým stvárnením. Soňa Páleníková zvláda veľmi prirodzene polohu mladej ženy, ktorá sa vyrovnáva s dianím v rodine po svojom – s nezáujmom a odmietaním komunikovať. Radosť prejavuje v spojení s komediantami, kde dochádza k hereckej súhre, ale akoby jej výkonu chýbala energia, ktorá by dokázala rozprúdiť ďalšie jednanie.

K oveľa zaujímavejším kreáciám patrí matka Adéle Johany Schmidtmajerovej. Herečka sa výborne zžila s kostýmom, ktorým si veľmi pomáha v budovaní trochu zvláštnej ženy v domácnosti, neustále pobehuje so zapnutým fénom, čaká od manžela živočíšnu sexuálnu aktivitu a problémy s dcérou prekrýva nevyriešenou minulosťou. Schmidtmajerová oplýva komediálnym talentom, dokáže zmysluplne ale vtipne pointovať text, hlasovou variabilitou dodáva replikám ďalšie významy a nemá problém s využitím kompletného hereckého telesného materiálu pre fungovanie plnokrvnej postavy.

Podobne sa úlohy Eduarda a Pána s knírem zhostil Pavel Blažek. Už jeho úvodný vstup napovedá, že ide o estrádneho umelca so zjavom pripomínajúcim Groucha Marxa. Blažek sugestívne pracuje s hlasom a pohľadom naplno upretým do hľadiska. Až stoicky pokojne rozpovie zážitok pred matkinou smrťou, zároveň však pracuje s emocionálne podfarbenou štylizáciou v hlase, ktorá pripomína miestami na prvé počutie nepríjemný kŕč, no rýchlo diváka upúta.

Fantázia je zastúpená trojicou hudobníkov, komediantov. Povrazochodkyňa, Krotiteľ levov a Fúzatá dáma v podaní Anne Josephovej, Filipa Šebšajeviča a Tilena Kozamelja v karnevalových kostýmoch a s maskami na tvárach možno pôsobia ako z iného sveta, no je tiež možné, že oni sú tými jedinými reálnymi, alebo normálnymi v tejto spleti ťažko pochopiteľných väzieb a povahových čŕt. Trojica je mimoriadne zohratá, fungujú ako kapela, ich narábanie s hudobnou zložkou dodáva inscenácii ľahkosť a prejavuje radosť z hry.

Linde Duškovej sa síce úplne nedarí zvládať miestami kolísajúce tempo, niektoré nevyjasnené situácie a konania postáv, no ak vnímame inscenáciu ako sled obrazov, nie je nutné hľadať za všetkým odôvodnenie. V prípade pestrých fragmentov ľudskej predstavivosti, ktoré zosobňuje Absint, Eduard či Komedianti sa ale inscenátorom darí udržať divákovu pozornosť natoľko, aby sami dokázali premýšľať nad tým, či je knír naozaj jedinou podstatou mužskosti, či matka skutočne upiekla „spousty koláčků“ alebo či potrubie tečie správnym smerom.

Rýchlokurz rituálu aneb Kde to teda „visí“?

Stravinského a Nižinského kontroverzný balet z prvej dekády 20. storočia iste znamenal obrovský krok v modernom divadelnom, tanečnom a hudobnom umení a možno aj preto je to dielo, ku ktorému sa umelci často vracajú ako k inšpirácii. Zrejme tomu nebolo inak ani pri druhej absolventskej inscenácii Svěcení jara v réžii tandemu SKUTR.

Kukučka a Trpišovský sa na koncepte inscenácie podieľali spolu s choreografkou a tanečníčkou Adélou Laštovkovou Stodolovou, s ktorou spolupracujú pomerne často. Možno je trochu zavádzajúce nazývať dielo inscenáciou, samotní tvorcovia ho pomenovali ako scénická báseň a priznávajú len voľnú inšpiráciu Stravinského dielom. Ponechali však takmer presnú štruktúru pôvodného baletu, podobné sú i názvy jednotlivých častí, ktoré uvádzajú jednotliví interpreti pomerne hravou formou – niekedy ako zábavnú estrádu, inokedy ako prezradenie „sladkého“ dievčenského tajomstva, ale vždy ide o prostriedok scudzenia, akoby si divák v tej chvíli mal uvedomiť, že sleduje len divadlo a nevidí realitu.

Trochu sa ale vzdialili od zdroja – slovanských pohanských rituálov – a aj od základného dejového pôdorysu baletu, v ktorom je vybraté dievča obetované bohu Jari. SKUTR vychádza zo slovenského folklóru. Ten predstavuje skutočne bohatý zdroj materiálu v podobe piesňových, tanečných pamiatok, pohanských tradícií a zvykov, ktoré sa varírujú v závislosti od regiónu. Spoločným je ale výrazný rituálny charakter a silné prepojenie s prírodou ako podstatou existencie. Trochu nelogicky môže pôsobiť i fakt, že je scénická báseň zasadená mimo jednoznačný priestor, do akéhosi vzduchoprázdna. Iste výrazným faktorom a podnetom je téma spojenia s prírodou, jej recepcia a vzťah jedinca v súčasnosti na princípe kontrapunktu.

Vidíme akurát prázdnu scénu s bielym zadným prospektom, vľavo sklenenú pohyblivú banku vystlanú tapetou s podobou lesa, napravo zasa visia dlhé obilné klasy. Už takto opticky akoby scéna delila aj dejové línie, ktoré sledujeme. Na jednej strane sa odohráva súkromný príbeh mladej dvojice, ktorá stojí pred prvým intímnym zblížením – uväznená v skle, ktoré evokuje neznámy les. Ten by v nich mal vzbudzovať príval nespútanej vášne a všetko nasvedčuje tomu, že dievčaťa sa chtíč zmocňuje intenzívnejšie ako chlapca. Patria k individualitám v skupinách, od ktorých sa oddelili a musia sa znova do nich začleniť. A tu sa odkrýva ďalšia línia básne. Tvoria ju dva kolektívy, mužský a ženský. Mladé dievčatá, ktoré evidentne túžia po mužskej spoločnosti, pripravujú sa na príchod chlapcov predvádzaním rôznych tancov, spevom, riekankami, respektíve sa snažia o ich záujem. Dievčatá očakávajú chlapcov, tí si ale vyberú len jednu spomedzi nich, ktorú unesú. Ostatné žiarlia, škodoradostne ju pripravujú na obeť, ktorá jej ale nevezme život – „len“ panenstvo. Napokon sa však dočkajú všetky vytúženej slasti a spojenia.

Biologický podtext, jednorozmernosť a skondenzovanie témy samotnej predlohy na sexuálnu podstatu jedinca, kde jar predstavuje ani nie príchod nového života ako sa skôr zameriava na prostriedok jeho vzniku. A samozrejme tak, ako je zvykom, ženský element je len nástrojom ukojenia mužského pudu, čo je horšie, nástrojom dobrovoľným.

Postavy odeté do moderných spoločenských šiat s vysokými podpätkami na nohách a dobre padnúcich oblekov celkom nezapadajú do folklórneho pozadia. Ide však o podstatu inscenačného konceptu, zobrazenie narábania súčasného človeka s minulosťou, váha tradície a viera v rituál, otázka ich miesta v dnešnom svete. Iste, obraz je to veľmi obecný, len povrchne ilustrovaný a azda aj preto dosť nedôverčivý. Miestami prehnaná afektovaná štylizácia herečiek, instantné dialógy a vtipy na rýchle pobavenie pôsobia nesúrodo k tomu, čo vlastne predvádzajú ale hlavne sa vzďaľujú maximálne nasýtenej hudbe. A pravdou žiaľ je, že i to predvádzanie postráda miestami úplnú výpovednú hodnotu a hraničí s prezentáciou naučenej choreografie a slovenských pesničiek.

Napriek počiatočnej anonymite je možné sledovať vývin jednotlivých individualít. Vynikajúcim spôsobom pristupuje k postave jedného z archetypálnej dvojice – žena a muž, Pavel Blažek. Už jeho úvodný dialóg s Eliškou Křenkovou uvádza diváka do kontextu, Blažkova neistá intonácia evokuje neskúsenosť a túžbu mladíka, ale aj jeho strach. Eliška Křenková ťaží z pohybovej tvárnosti, výrazná je ale jej hlasová interpretácia. Silný a prenikavý vokálny prejav je v kontraste s bezmocnosťou situácie, do ktorej postava upadne.

Spomedzi ostatných sa výrazne prejavila hlavne Soňa Páleníková, ktorá dokáže diváka naladiť na aktuálny dej, nešetrí momentálnymi emocionálnymi prejavmi, a tým naplňuje postavu živelnosťou.

Choreografia Adély Laštovkovej vychádza z ľudových tancov, ale hneď v úvode sa nejak nedá opustiť myšlienka na choreografiu Piny Bausch a jej inscenáciu Svätenia jari z roku 1975, ale i na ďalšie choreografie Laštovkovej z poslednej doby (napr. Muži). Samozrejme ale s tým rozdielom, že študenti herectva KALD naozaj nie sú profesionálni tanečníci, v mnohých častiach im chýba synchronizácia, ktorej iste bránia kostýmy a nepraktická obuv. Z toho hľadiska vyčnieva Jan Cina, ktorý je mimoriadne presný v pohybe, s ľahkosťou zvláda každý tanečný part, a čo je dôležité, nestráca výraz, nekoncentruje sa len na tanec, ale buduje kompaktnú postavu sebavedomého muža. Je logické, že pohybové dispozície sú v tomto smere obmedzujúcim faktorom. Ak má byť ale sila výpovede tak úderná, ako si to zrejme tvorcovia predsavzali, je otázka pohybového potenciálu zásadnou.

Absint a Svěcení jara odhaľujú predovšetkým interpretačné mantinely. Tak ako sa hercom darí v Absinte budovať dramatické situácie a stupňovať významy dialógov, o to menej dokážu v druhej inscenácii formovať postavy nonverbálne, užitím telesného materiálu. Naopak presná je práca s objektom alebo bábkou (Blažek, Krupa), nevedia si ale rady v partnerských tanečných partoch, kde síce dodržia rytmus a kroky, ale postavy sú prázdne, bez vnútorného náboja, ktorý ale samotný koncept pravdepodobne vyžaduje.

Eva Kyselová

(Redakčně kráceno, recenzi v plném znění naleznete na www.loutkar.eu)

Pierre-Yves Chapalain: Absint

překlad a režie: Linda Dušková, úprava: Linda Dušková, Helena Eliášová, dramaturgie: Helena Eliášová, scéna: Silvie Gajdošíková, kostýmy: Marianna Stránská.

premiéra: 4. května 2012, psáno z repríz: 16. října a 2. listopadu.

Svěcení jara

Koncept: SKUTR a Adéla Laštovková Stodolová, choreografie: Adéla Laštovková Stodolová, scéna a kostýmy: Adriana Černá, hudební spolupráce: Vratislav Šrámek, hlasový poradce: Jana Altmanová.

Premiéra 26. října 2012, psáno z premiéry a reprízy 16. listopadu.

Loutkář 6/2012, s. 267–269.

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.