Loutkar.online

Predmerský, Vladimír: Zápisník zo Slovenska

Niektorí českí tvorcovia bábkového divadla sú natoľko spätí so slovenským bábkarstvom, že ich odchod z tohto sveta človeka zaskočí. Veď s Mirkom Pokorným sme sa videli ešte na poslednej Skupovke… Momentálne neviem, koľko muzík urobil Mirek pre slovenské bábkové divadlá, ale jedno viem celkom iste, že to boli vždy \„scéniky\“, ktoré dokázali podporiť atmosféru inscenácie. A je zaujímavé, že si ho režiséri obyčajne volali k typicky slovenským titulom, vychádzajúcich z ľudových tradícií. Pri nich sa stretol jeho cit pre dramatickosť a lyrickosť s netradičným rozpracovaním slovenských folklórnych motívov. Azda najvýstižnejšie v Popolvárovi, Z knihy rozprávok Milana Rúfusa, alebo vo Vojnách tureckých a iných… V nich bol jedným z nás. Takto je jeho činnosť zaznamenaná aj v Encyklopédii dramatických umení Slovenska. V celkovej skladbe slovenského profesionálneho bábkarstva, najmä v jeho kriticky odbornom pohľade na tvorbu rokov sedemdesiatych, nám už odteraz bude chýbať literárny vedec Milan Jurčo (6. 4. 1931–23. 6. 2012). Najmä teraz, keď sme ho azda najviac potrebovali pri pripravovanom projekte venovanom dejinám slovenskej dramatiky bábkového divadla. Keď pre svoje politické postoje musel v sedemdesiatych rokoch opustiť svoju pedagogickú činnosť, našiel svoje útočište v banskobystrickom BD ako interný hodnotiteľ inscenácií. Uplatnil v nich svoje náročné kritéria, ktoré už vtedy preferoval ako literárny kritik tvorby pre deti a mládež. S jeho pregnantnými definíciami na tvorbu bábkových divadiel sme sa stretávali v recenziách, článkoch a štúdiách nielen v slovenských odborných časopisoch, ale tiež v Československom loutkáři. Dokázal do nich vložiť odvážne inotaje, ktoré v tej dobe prekvapovali aj českých kritikov. Škoda, že sa po roku 1980 odmlčal. Po rehabilitácii roku 1990 pôsobil ako vysokoškolský profesor na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a aspoň príležitostne sme sa s ním stretávali pri niektorých bábkarských akciách. Dúfam, že meno výtvarníčky Blanky Šperkovej nie je neznáme ani v Čechách. Rodáčka z Banskej Bystrice po absolvovaní výtvarníctva na pražskej Bábkarskej katedre DAMU a Vysokej školy umeleckého priemyslu, v ateliéri televíznej a filmovej grafiky u prof. Hoffmeistera, zostala tvoriť v Čechách. S jej tvorbou sa príležitostne stretávame na javiskách bábkových divadiel, ale tiež pri mnohých animovaných filmoch. A to je dôvod, prečo ju spomínam. V októbrových dňoch sa uskutočnil XI. ročník Bienále animácie Bratislava, kde sa medzi svetovou animovanou tvorbou, premietli aj jej filmy. Ale to ešte nie je celá pravda. Organizátori Bienále jej uskutočnili profilovú výstavu pod názvom Okno za oknom, očko za očkom a predstavili ju nielen ako výtvarníčku bábkových filmov, ilustrátorku, ale najmä ako vynikajúcu šperkárku, pracujúcu s drôtom. Keď sa pozeráte na jej postavičky, umne pospájané výtvarné objekty a šperky, dávate si otázku, ako môže splietať a viazať drobné drôtené tvary, očkom za očkom iba vlastnými rukami, bez pomoci náradia. Prizeráte sa ešte bližšie, krútiac v úžase hlavou nad originalitou a tvorivou invenciou umelkyne. V Bratislave sa dali dohromady scénickí výtvarníci a pod hlavičkou občianskeho združenia PRO SCENA začali organizovať výstavy. Posledná z nich Kocky-Cubes, bola venovaná mladým scénografom. Kurátorom výstavy bol Miro Daubrava, ktorý spoločne so svojím bratom Jarom predstavili ich tvorbu na zavesených kockách v priestore, takže návštevník výstavy si mohol ich scénické návrhy, návrhy bábok, fotografie z inscenácií voľne obracať podľa záujmu a súčasne si prečítať ich životopisné údaje i mená významných pedagógov-scénografov, ktorí ich pripravili pre život. Pätnásti mladí scénografi, tvoriaci už v novom tisícročí, sa ukázali ako nápadití jedinci, žiaci významných pedagógov (napr. J. Cillera, H. Cigánovej, J. Zavarského, P. Čaneckého), tvoriaci pre činoherné, bábkové, operné i pohybové divadlá. Chceli sa zároveň pripomenúť režisérom, tvorcom inscenácií, vedeniu divadiel, že sú tu a že vedľa svojich pedagógov aj oni túžia odovzdávať svoj talent tomu najlepšiemu v súčasnom divadle. Budova BD v Žiline je zatvorená. Bola už v dezolátnom stave a vyžaduje zásadnú rekonštrukciu. Pamätám sa, ako v päťdesiatych rokoch bola bývalá telocvičňa pridelená profesionálnemu bábkovému divadlu, ako potom prišlo k jej prvej generálnej prestavbe a v ďalších rokoch k dostavbe budovy zákulisia. Teraz je schválená rekonštrukcia budovy s prísľubom, aby sa tu v roku 2013 mohol uskutočniť ďalší ročník festivalu slovenských profesionálnych bábkových divadiel. 17. novembra 2012 sa však dvere divadla otvorili. Do sály sa nahrnuli dospelí diváci, že ani miesta nebolo. Nie preto, aby sa presvedčili ako postupuje rekonštrukcia divadla, ale aby zhliadli ďalšiu premiéru hry Kata dcéra kata, ktorú pripravil hosťujúci režisér Jakub Nvota. Veselé predstavenie s plným nasadením hercov vyvolávalo búrlivý ohlas v hľadisku. Už menej úsmevu bolo pri zistení, že v divadle sa so žiadnou rekonštrukciou ani nezačalo. Zažil som v Žiline ešte spomínanú prvú prestavbu i skúšky súboru po krčmách, predstavenia po zájazdoch a v náhradných miestnostiach. Nechcem si ani pripomínať vyše sedemnásťročnú \„prestavbu\“ Bratislavského bábkového divadla, ktorého budova je teraz taktiež v dezolátnom stave, aj s niekoľkoročnými prísľubmi prestavby…

Vladimír Predmerský

Loutkář 6/2012, s. 252.

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.