Přelet nad loutkářským hnízdem

Dzadíková, Lenka: Mesto drsných bábkarov

Program medzinárodného festivalu súčasného bábkového divadla Bábkarská Bystrica sa už v minulom ročníku členil na dva impulzy – prvá polovica patrila inscenáciám pre deti a druhá bábkarskej tvorbe pre dospelých. Tento koncept dramaturgická rada zachovala aj pri osemnástom ročníku bienále. Zaujímavou novinkou bol festivalový klub v divadelnom šapito, kde každý večer premietli Festivalovú kroniku – zostrih „toho, čo ste na festivale nevideli“, teda zábery zo zákulisia a krátke rozhovory s tvorcami. Prvé tri večery sa konal aj Filmový klub, v rámci ktorého premietli inšpiratívne animované snímky Jiřího Švankmajera, ale aj úspešných súčasných slovenských tvorcov. Filmy Kamene či Posledný autobus prezentovali silu bábky ako vyjadrovacieho prostriedku aj pri spracovaní náročných existenčných tém.

POULIČNÝ IMPULZ

Prvý deň festivalu patril flašinetárom (Ivan Gontko a Tomasz Sylwestrzak), pouličným predstaveniam, chodúľochodcom a žonglérom. Vystupovali paralelne na viacerých miestach v centre Banskej Bystrice. Počasie bolo slnečné a tak predstavenia splnili aj úlohu neprehliadnuteľnej živej reklamy na festival.

Pražské Divadlo ANPU prinieslo svoje predstavenie pre jedného diváka Chambre sépareé, ale principálka Bela Schenková ponúkla aj výsledok svojej režijnej práce v banskobystrickom Bábkovom divadle na Rázcestí (BDnR) – poetikou cirkusu, jarmočného divadla a kočovných bábkarov inšpirovaného Kocúra v čižmách. Inscenáciu charakterizuje vtip, divadelná skratka, ironizácia klasických rozprávkových postupov a výrazná divadelnosť – priznávanie divadla, herecká a výtvarná štylizácia. Základom scény je červený karaván (či skôr 2D model karavánu). Ten sa mení na trafiku, les i hrad. Výtvarníčka Barbora Zichová navrhla rekvizity a bábky s ideou zámernej naivnosti. Vedome pracuje s prvkami insitného výtvarna: použila detaily ako maľované muchotrávky na čistinke. Bábkoherci sa na javiskové postavy menia aj pomocou telových masiek, teda maľovaných paravánov alebo objektov na tyči, do ktorých vsunú svoju tvár. Na stvárnenie postáv teda používajú najmä karikujúce gestá a výrazne pracujú s mimikou. Výborne zvládli herectvo pracujúce s karikatúrou, hyperbolizáciou aj ironizáciou.

Tvorcovia zo Starého divadla Karola Spišáka v Nitre sa prezentovali inscenáciu Žena, Pánboh, čertisko a sedem zakliatych. Autor textu a režisér Jakub Nvota vychádzal z rozprávok Pavla Dobšinského. Inscenácia odhaľuje „monštrá“ z ľudovej slovesnosti a ich krotenie vydajachtivou ženou zo súčasnosti. Aj živá muzika Andreja Kalinku robí z tejto inscenácie šťavnatú exteriérovú zábavu.

Pouličnými zábavami prispeli do otváracieho dňa festivalu aj poslucháči Katedry bábkarskej tvorby DF VŠMU, študentky Ateliéru výchovnej dramatiky pre nepočujúcich JAMU a českí artisti Long vehicle circus, Bratři v triku i Divadlo Líšeň.

BATOLIVÝ IMPULZ

Divadlo pre deti už od desiatich mesiacov ponúkli na festivale štyri divadlá. Poznanské divadlo Atofri, ktoré sa programovo zameriava na tvorbu pre túto vekovú skupinu, pomenovalo svoju inscenáciu podľa hudobnej zložky: Pán Satie – vyrobené v papieri. Použili priamo interpretovanú aj reprodukovanú klavírnu hudbu známeho francúzskeho skladateľa Erika Satie. Súčasťou scény bol aj klavír s odhalenou kladivkovou mechanikou. Nonverbálne vystúpenie dvoch herečiek v bezprostrednej blízkosti detí súviselo s papierom – vydával šušťavý zvuk, dal sa trhať a rekvizitami sa stali útvary, ktoré sa dajú poskladať z papiera: lodičky, lietadlo a čiapky. Okrem bielej použili len sýte základné farby: žltú, červenú a modrú.

Kultivované divadelné šantenie pre najmladších divákov ponúklo aj domáce BDnR. Herečka v Batoláriu predvádza mikropríbeh premeny húsenice na motýľa prostredníctvom jemných vnemov: zvuk rolničky, gumená lopta, farebná šatka. Rekvizít sa deti môžu dotýkať, herečka s nimi celý čas spolupracuje.

Medzi menej vydarené divadlá pre malých patrili Štyri ročné obdobia súboru Yvette Bozsik company z Budapešti. Tanečná inscenácia stvárňuje ročné obdobia prostredníctvom stretnutia dievčatka vždy s dvoma postavami spätými s prírodnými javmi. Jednoduché, neinvazívne choreografie s malými gestami sú však doplnené nevábnou výtvarnou stránkou – doslovnými plyšovými kostýmami (celotelový kostým medveďa, kvetu, lienky, snehuliaka…). Predstavenie tak prinieslo rozpaky nad neestetickými podnetmi, ku ktorým treba zaradiť aj mixovanú elektronickú hudbu doplnenú o detský džavot.

Rozpačito vyznelo aj predstavenie tvorcov zo štrasburského Le fil rouge théâtre Pobozkať mesiac o pocitoch dieťaťa pred zaspávaním. Bol to náčrt detskej hry – rozkladania matracov a vankúšov a jednoduché použitie balónov.

Predstavenia ukázali, že s návštevami divadla sa môže začať už v ranom veku. Tvorcovia vedia svoje inscenácia pripraviť tak, aby ponúkali vhodné podnety a boli príjemným zážitkom aj pre batoľatá.

SLOVENSKÝ A ČESKÝ SPOĽAHLIVÝ IMPLUZ

Presvedčivé inscenácie pre deti predškolského a školského veku ponúkli královohradecké Divadlo DRAK aj slovenské divadlá.

Staré divadlo Karola Spišáka uviedlo Cestu do krajiny Tuwim. Bábkarská tvorba režiséra Ondreja Spišáka zaviedla divákov do sveta neobmedzenej fantázie a netypických postavičiek. A to nie len prostredníctvom hodnotnej textovej predlohy (básne Juliana Tuwima), ale i nápaditých scénických prostriedkov a výpravy Szilárda Borárosa.

V divadle pre deti netradičnú tému spracúva inscenácia BDnR Tatranky. Ponúka pohľad na Slovensko a slovenskosť. Príbeh o druhákovi Samovi Vláskovi, ktorý sa v škole dozvedel, že je Slovák, ale nevie presne, čo to znamená, je zaujímavým podnetom pre malých divákov. Hlavný hrdina si pri rozhovoroch v rodine, so susedmi, predavačkou, poštárkou i farárom v získavaní informácii o Slovákoch nepomohol. Odznelo len niekoľko stereotypov a klišé ako valaška, Tatry, závisť, dlhy a dobré výsledky hokejistov a tenistiek. Samo teda cestuje po Slovensku a spoznáva jeho krásy aj historické fakty o ňom. Režisér Marián Pecko ich dokázal zobraziť pomocou základných rekvizít – vecí, ktoré sa nachádzali v detskej izbe. Základom je posteľ, periny a vankúše. Premieňal ich na kupé vo vlaku, či zasnežené vrchy Tatier. Podobne ako v ďalších inscenáciách, na ktorých spolu s Peckom pracovala výtvarníčka Eva Farkašová (najnovšie napríklad Lebensraum v Divadle loutek v Ostrave), využila viacero typov bábok: marionety, ale aj bábky vodené na tyči, pričom ich malé javisko, po ktorom sa pohybujú, je zavesené na krku bábkoherca (alúzia na pochôdzkové divadlo).

Divadlo Drak ponúklo andersenovskú klasiku. Matija Solce a Petr Hašek však dali príbehu o dievčatku predávajúcom zápalky nový rámec – príbeh chudobnej dievčinky hrajú zlodeji, ktorí sa vlúpali do hračkárstva. Samotný príbeh je marginalizovaný, avšak nie je potlačená jeho tragickosť. Dramatizátori záver neupravili, dievčatko skutočne zomrie a tak sú aj malí diváci konfrontovaní so smrťou. Oceniť treba aj herecké a bábkoherecké výkony, navyše na festivalovom predstavení herci výborne improvizovali – okrem iného bezprostredne narábali so slovami sirky – zápalky. Skrz-naskrz bábkarskú, nápaditú, hravú, dynamickú inscenáciu so silnou hudobnou stránkou ocenila aj detská porota, ktorá ju určila za víťazku prvého impulzu festivalu.

OTÁZNY IMPULZ

V programe sa nachádzali aj inscenácie vyvolávajúce najmä jednu otázku: Prečo sa nachádzajú na medzinárodnom festivale? Bola to predovšetkým inscenácia Popoluška bulharského Štátneho bábkového divadla zo Starej Zagory. Jej základným výtvarným prvkom boli textilné skladacie valce – známe ako tunely pre psov, či úložný priestor z IKEY. Na nich bola potlač počítačom pripravených obrázkov. Scénografia tak pôsobila sterilne a celkovo možno inscenáciu označiť za anachronizmus.

Nepríjemným prekvapením bolo, že aj Divadlo Banialuka z Bielsko-Bialej, divadlo s mimoriadne dobrým renomé sa na festivale prezentovalo inscenáciou už po výtvarnej stránke zastaralou. Herci odetí v celotelových kostýmoch evokujúcich pásovo vyrábané plyšové hračky spievali na playback. Palculienka je inscenácia vzdialená modernému bábkovému divadlu a nehodná medzinárodnej konfrontácie.

K rozpačitým možno zaradiť aj inscenáciu Bez zeme česko-francúzskeho dua Décalages. Spracúva motívy z Petra Pana s použitím jedného manekýna, no hlavným výrazovým prostriedkom je závesná párová akrobacia. Je to viac artistická zábavka než plnohodnotná inscenácia.

IMPULZ PRE DOSPELÝCH

Kvalita inscenácií druhého impulzu bola vyrovnanejšia ako v ponuke pre deti. Každá z inscenácií mala osobité východiská a jedinečnú poetiku. Každá ponúkla závažnú tému, žiadna z nich nebola „púťovou atrakciou“. Podľa ponúknutej vzorky by sme mohli konštatovať, že (stredo)európski bábkari sú drsní tvorcovia v hebkom svete divadla. Vyjadrujú sa k politickým otázkam, kolektívnej vine, smrti, drogám, násiliu, odcudzenosti a samote.

Inscenácia Ivety Škripkovej (autorka dramatizácie a režisérka) Variácie lásky pracuje s dvoma textami slovenských spisovateliek. Božena Slančíkova Timrava v poviedke Za koho ísť píše o mladej žene, ktorá túži po vydaji. Škripková sa na predlohu díva s dávkou patričnej ironizácie. Elena Maróthy Šoltésová píše o láske k deťom a o tom, aké to je, keď matka prežije svoje deti. Kvalitné literárne predlohy inscenovala režisérka s troma herečkami. Použila množstvo prvkov na vytvorenie odstupu od textov. Mimoriadne drásajúci výber z knihy Moje deti stvárnila herečka prácou s dvoma ručne vyrobenými hrnčekmi. Narába nimi ako s predmetmi predstavujúcimi deti ale aj ako súčasťou artistného čísla, čím vytvára napätie – obavu, či sa hrnčeky nerozbijú. Emotívnosť predlohy nezdvojuje režisérka citovým nátlakom na divákov, ale používa zdivadelňujúce postupy. Variácie lásky je v uplynulých sezónach najpôsobivejšou a režijne najlepšie zvládnutou inscenáciou Ivety Škripkovej.

O inscenácii Amberville Divadla Alfa z Plzne sa už na stránkach Loutkářa viackrát písalo. Aj v Banskej Bystrici vyvolala inscenácia rozporuplné reakcie. Nie všetci diváci boli schopní prijať drsné konanie hebkých plyšákov. Inscenácia je však profesionálne zvládnutým tvarom s dobrou animáciou bábok – hračiek.

Berlínsky súbor Merlin puppet theatre tvoria bábkoherec a bábkoherečka gréckeho pôvodu. Pri tvorbe sú obaja autormi výpravy, režisérmi aj hercami. Azda najsilnejšou stránkou ich inscenácie Klaunove domy bola výtvarná stránka. Použili marionety i tieňové divadlo, zozadu vodené bábky boli detailne vyrezané, obydlia, v ktorých sa odohrávali príbehy osamelých ľudí mali rôzne prepracované detaily – nábytok, kuchynské zariadenie, žehlička, drobná bielizeň. Klaunove domy bola jediná inscenácia festivalu so zakrytým animovaním – išlo o veľmi pôsobivé iluzívne vodenie. V celku však bolo inscenácia striedaním obrazov smútku, tragédie ľudí, ktorí sú opustení vo svojich bytoch a podľahli rutine. V konfrontácii s ďalšími inscenáciami festivalu sa ukázalo, že chýbala dramaturgická nadstavba.

Cenu Henryka Jurkowského získala výnimočná inscenácia, ktorá vznikla v spolupráci Lublinských divadiel Grupa Coincidentia a neTTheatre. Turandot je tematickou montážou príbehu Giacoma Pucciniho počas písania opery Turandot, libreta tejto opery a mocenských praktík v súčasnej Číne. Motívy z árii sa prepletajú s obrázkami detí predškolského veku vychovávaných v prísnej disciplíne pri športovej gymnastike. A to všetko v emotívnom a efektnom obale hudobného a svetelného dizajnu.

IMPULZ PECKO – ANDRAŠKO – FARKAŠOVÁ

Vo festivalovom programe boli tri inscenácie tohto tvorivého tímu. Už na prvý pohľad ich spája jeden scénický prvok – posteľ. Okrem Tatraniek pre deti od šesť rokov, ponúkli tvorcovia aj banskobystrickú inscenáciu Kafkovej Premeny a inscenáciu hry Israela Horovitza Lebensraum z ostravského Divadla Loutek.

Politfantasy o tom, ako nemecký kancelár jedného dňa vyhlási, že pozýva šesť miliónov židov do Nemecka, kde dostanú prácu a občianstvo, hovorí o výsostne aktuálnych témach spoločnosti a politiky. Príbeh, v ktorom vystupuje viac ako päťdesiat postáv, odhaľuje človečinu a animálnu vrstvu ľudského konania. Dvaja herci a herečka pomocou mnohorakých scénických prvkov (mobiliáru, bábok, rekvizít) zahrali príbeh rodín a jedincov, ktorých osudy poznačila príslušnosť k židom alebo postoj k nim. S marionetami v inscenácii narábajú ako s totemovými bábkami – nejde o ich detailnú animáciu, ale o ilustrovanie rozprávania miestami pripodobniteľného k brechtovskému divadlu. Príbeh sa tak nestal citovým vydieraním, ale nastolil otázky o ľudskej minulosti i budúcnosti, kolektívnej vine a schopnosti tolerancie. Lebensraum je myšlienkovo aktuálne, výtvarne estetické, režijne i herecky zvládnuté divadlo. Inscenácia získala Cenu predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja za humánne posolstvo.

Náročná je i predloha Franza Kafku Premena, ktorú dramatizoval režisér Marián Pecko. Kafkovskej témy a atmosféry sa chopil so svojou schopnosťou tvoriť magické divadelné obrazy. V jeho ponímaní sú všetky postavy príbehu kreatúry a postupne sa ňou stáva aj Greta, sestra Gregora Samsu, ktorá jediná stála na jeho strane, aj keď sa zmenil na netvora. Herci BDnR sú so svojim domácim režisérom zohratým tímom. Preto vedia nájsť panoptikálne štylizácie korešpondujúce s Peckovou režijnou prácou. Gregor Samsa z Premeny je pokračovateľom línie outsiderov, nadväzuje na Kuba (inscenácia Kubo: Sto rokov bolesti) a Frankensteina (inscenácia Restart: Frankestein).

IMPULZ ZÁVEROM

Festival Bábkarská Bystrica 2012 bol organizačne výborne zvládnutý, ponúkol množstvo podnetov aj v rámci dvoch medzinárodných konferencií, seminára o rodovom divadle i diskusie s tvorcami. Program doplnilo aj predstavenia projektu Platforma 11+ Face me. Sprievodným podujatím festivalu bola aj expozícia výtvarníkov tvoriacich v krajinách vyšehradskej štvorky Skica, objekt, bábka, divadlo. V Stredoslovenskej galérii vystavoval Szilárd Boráros, Rafał Budnik, Eva Farkašová a Tomáš Volkmer.

Vhodné bolo rozloženie inscenácií v programe – prvý pouličný deň a osobitné časti festivalu venované deťom a dospelým divákom. V súčasnosti je festival profilovaný, organizačne stabilný. Na Slovensku, kde je bábkové divadlo stále vnímané len ako zábavka pre deti alebo atrakcia pre náhodných okoloidúcich, je fungujúci festival s osemnásťročnou tradíciou úspechom.

Loutkář 5/2012, s. 228–231.

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.