Kyselová, Eva: Problém – bábky a komiks

Slovenská sekcia Divadla v Dlouhé sa po štyroch rokoch vrátila k úspešnej slovenskej dramatičke Zuze Ferenczovej. Po scénickom čítaní jej a Medowitsovho textu Solitaire.sk (česká premiéra 25.10. 2008) uviedlo znova v réžii Karla Krála jej nový text Problém (text vyšiel v časopise SAD, č.4/2011).

Autorka spracováva pomerne aktuálne témy zo života mladých gymnazistov – hlavná hrdinka Dievča náhodne otehotnie a snaží sa s týmto nečakaným problémom vysporiadať po svojom, pričom jej ostáva posledných 84 dní. Keďže jej svet predstavuje spoločnosť nedospelých spolužiačok, ktorých existenciálne traumy súvisia len so striedaním partnerov či obliekaním, nenachádza v okolí dostatočnú oporu na to, aby nezačala premýšľať nad samovraždou. Istým oživením sa stáva Chlapec, ktorého stretáva v škole a ktorý s ňou nesmelo nadväzuje kontakt. Ferenczová účelne pracuje s anonymitou hlavných postáv, ktoré zámerne genaralizuje, zatiaľčo postavy stredoškolských kamošiek pomenúva Ika a Kika. Zdôrazňuje tak šablónovitosť a trochu klišé pohľad na mladú generáciu, zámerne hyperbolizuje ich neschopnosť premýšľať v serióznych intenciách. Tento pokrivený pohľad na mládež však nemá byť kritikou, je to skôr skromná sonda do myšlienkových pochodov komunity, v ktorej stagnuje reálny medziľudský kontakt a nahrádza ho virtuálna realita. Autorka zaujímavo pracuje s jazykom, využíva štylizovanú formu študentského slangu s výrazným akcentom, no vyhýba sa zbytočne ošúchanej a notoricky známej frázovitosti.

Režisér Karel Král pomenoval jeho scénické prevedenie ako komiksový scénický náčrt & loutková činohra. Oná komiksovosť je sprítomnená výtvarnou zložkou; scénografka Silvia Gajdošíková využila kartónové škatule, z ktorých vytvorila akési okienka. Postavy sa v nich striedajú a rozohrávajú situácie, čo im umožňuje aj pomerne malý priestor, a súčasne tak pútajú pozornosť od čítania textu, ktoré divák vlastne nevidí. Okrem toho je každý výstup doplnený o náznakové kresby miesta deja, či už ide o školský park alebo dámske toalety; škoda len, že čiernobiela kresba nie je výraznejšia a divák nezistí ihneď, kde sa postavy nachádzajú.

Pod bábkovou činohrou si tvorcovia predstavujú použitie drobných marionet, ktoré podobou odkazujú k jednotlivým postavám a herci (s) nimi naozaj (bábko)hrajú. Nejde o výtvarný doplnok, užitie bábky akoby ešte podčiarklo manipuláciu mladého jedinca okolím, ktoré azda najvýraznejšie formuje jeho osobnosť. Herci sa neschovávajú, dokonca je aj ich vizáž doplnená o charakteristické prvky, ktorými disponuje i bábka. V tomto prípade o výrazné parochne; Dievča má na hlavne bujnú modrú trvalú, Chlapec zasa oranžové vysoko vyčesané \„číro\“. Nevzdávajú sa však čítania scenára, a tak dochádza miestami k nepresnostiam, či akémusi zabudnutiu sa nad textom a ponechaní bábky takpovediac \„vo vzduchu\“. To je pri takom množstve prostriedkov nevyhnutné, ťažko sa herec vie sústrediť na správnu vodiacu techniku, pritom ale komunikovať s publikom a textom, ktorý nevie naspamäť.

Akoby bola nápaditosť súčasne i prekážkou v prehľadnosti. Komiksový vizuál a bábky dopĺňa i precízna práca so svetlom, rôzne farby nasvietenia navodzujú primárnu situáciu a jej atmosféru a súčasne ozvláštňujú i strohú a nudnú kartónovú výstavbu. Je ťažké hovoriť o hereckej interpretácii, stále sa nachádzame v medziach čítaného textu, ktorý síce prináša isté východisko, no predstavitelia sú limitovanými podmienkami. Magdalena Zimová karikuje Dievča ako nedospelú mladú ženu, ktorá sa nijak výrazne nelíši od Iky a Kiky, samozrejme s výnimkou toho, že ona má problém a ony nie. Herečka ukazuje racionalitu v Dievčatinom premýšľaní, odcudzenie k sebe samej a okoliu, ktoré vzrastá každým dňom tehotenstva. Pohráva sa s textom ako s materiálom pre slovné hračky, skepticky pointuje dialógy, pričom jej hlas ostáva v polohe nezaujatej ignorácie. Na rozdiel od nej Peter Varga a Martin Veliký ako Ika a Kika sa naplno oddali nepríjemnej imitácii pubertálnych kamošiek. Hyperbolizujú slang a lepivý akcent, s dôrazom na vysoké posadenie hlasu v závere každej vety. Ich prejav dokonale vystihuje otravné a životne dôležité dialógy mládeže, ktoré nechcene počúvame na ulici či v dopravných prostriedkov a ktoré žiaľ z veľkej časti formujú našu predstavu o dnešných tínedžeroch. Vargovi a Velikému sa nepodarilo, na rozdiel od Zimovej, zostať mimo afektovaného napodobenia ženskej rétoriky, čím sa vlastne vzďaľujú od interpretácie Dievčaťa a ešte viac sa prehlbuje polemika nad tým, na čom sa budujú vzťahy medzi týmito, navonok tak rozdielnymi, no súčasne rovnakými postavami.

Zaujímavo prezentuje postavu Chlapca Martin Matejka. Zaujme už výrazným zjavom, ale hlavne miestami introvertným a naivným podaním. Jeho Chlapec je odľahčením vážnosti situácie, je to vlastne vtipná i poľutovaniahodná postavička, ktorá prináša do prostredia mladých žien trochu iný nadhľad. Matejkov Chlapec veľmi nezaujate a bezprostredne číta text, nadväzuje komunikáciu s Dievčaťom a vlastne prináša a zhmotňuje sympatickú platonickú formu väzby medzi mládežou, ktorá skvelo kontruje realistickým motívom tehotenstva. Cez jeho Chlapca sa text a inscenácia obohacuje o milú nedospelosť, ako základný atribút školskej society.

V medziach stanoveného divadelného tvaru sa tvorcom podarilo naplniť tvorivú ambíciu, súčasne však výrazne pomohli textu, ktorý pri čítaní pôsobí trochu nekonzistentne a po pár stránkach začne nudiť svojou priamočiarou výpoveďou. To sa našťastie v Dlouhé nestalo.

Divadlo v Dlouhé

Zuza Ferenczová: Problém

Režijní náčrt a jiné vize: Karel Král, loutky, kresby, stavby a vizuální efekty: Silvia Gajdošíková

Premiéra: 6. února 2012.

Loutkář 3/2012, s. 125.