Přelet nad loutkářským hnízdem

Kyselová, Eva: 3x KA(L)D alebo od zámeru k výsledku?

Absolventský ročník herectva Katedry alternativního a loutkového divadla vkročil do divadla Disk naozaj veľkolepo – inscenáciami v réžii troch profesionálnych režisérov (súčasne tiež pedagógov katedry), Petry Tejnorovej, Jiřího Havelku a Jiřího Adámka. Vo svojej generácii patria bez pochýb k najvýraznejším absolventom KALD s originálnou poetikou a osobitým divadelným citom.

Tejnorová, Havelka i Adámek sa pomerne výrazne vyhranili voči tradičnému bábkovému divadlu, dôraz ich tvorby je skôr na improvizácii, kolektívnom prístupe k danej téme a v neposlednom rade tvorivom procese. Proces vzniku inscenácie sa stáva rovnocennou zložkou a neopomenuteľnou súčasťou divadelného diela, čo znamená, že sa logicky nedá nikdy ukončiť a inscenácia tak jednoducho \„žije\“ a permanentne sa predstavenie od predstavenia vyvíja. Bez tohto vedomia nie je možné nazerať ani na tri absolventské inscenácie, ktoré napriek tomu, že pracujú s rôznymi tematickými východiskami a formálnymi prostriedkami, sa stretávajú práve v tomto spoločnom bode. Ide o kolektívne diela, kde je miera režijného vedenia priamo úmerná hereckej dispozícii, respektíve schopnosti interpretov sa angažovať aktívnou spoluúčasťou na podobe divadelného výsledku. Iste každý z režisérov prichádzal s vlastnou víziou, ktorá sa ale zrejme časom menila a transfromovala v závislosti od akceptovania ostatných tvorcov a postupného smerovania spracovávanej témy.

My? Funny Games?

Petra Tejnorová s dramaturgom Lukášom Jiřičkom sa v prvej absolventskej inscenácii My Funny Games snažia o zaujímavú reflexiu prirodzeného ľudského konania v rôznych hraničných situáciách, kedy je jedinec manipulovaný druhým, alebo keď je naopak sám manipulátorom, či už vedome alebo nie. Výraznou inšpiráciou bol film Michaela Hanekeho, Funny Games. Navodená priateľská atmosféra v kolektíve blízkych ľudí sa postupne mení na hru s nejasnými pravidlami, ktorej princíp spočíva jednoducho v tom, dohnať toho druhého do úzkych, vyvolať negatívne emócie, zneužívať jeho slabosti a nepoznať mieru, kam sa dá zájsť, jednoducho to len skúšať.

Inscenácia nedelí na dobrých a zlých, navonok sa snaží zachovať nezaujatý postoj a tým vlastne angažovať diváka, ktorý by mal sám rozpoznať, kto je vinník, respektíve, či je vina vôbec relevantný pojem. Pozícia diváka je však značne znevýhodnená, pretože od počiatku, ako herci nezáväzne oslovujú čakajúce publikum vo foyer, divák je \„nútený\“ obuť si návleky, prejsť javiskom, na ktorom už čakajú herci naoko v civile, cez sledovanie \„hry\“, počas ktorej sa do hľadiska herci opakovane otáčajú a žiadajú od divákov odpoveď, respektíve konečné riešenie ich dilemy, prečo sa niektoré veci ľuďom dejú, až po záver, ktorým akoby tvorcovia chceli dať najavo, že sa vlastne \„hrali\“ s publikom, nemá divák prehľad o tom, čo je jeho úlohou. Jednoducho divák je tu ten, komu možno chcú tvorcovia pridať na zodpovednosti za dianie na scéne, divák je manipulovaný, ale súčasne je i tým, kto tento vzťah čoskoro odhalí.

Biela prázdna scéna sa spočiatku stáva miestom pre nezáväznú konverzáciu desiatich mladých ľudí, ktorí si rozprávajú o svojich zážitkoch, snoch, skúsenostiach. Na úvod scéna pôsobí ako výsek z terapeutického stretnutia pre mladistvých. Postupne sa však mení nielen ich zaujatie, ale aj forma, akou začínajú prezentovať svoje postoje voči ostatným, zrazu nevinné vtipy prejdú do slovných alebo fyzických útokov. Hranica medzi bezbolestným laškovaním a násilím je tak tenká, súčasne však na javisku príliš jednoznačná. Okamžite je jasné, že ide o presne a vopred pripravenú a dohodnutú \„hru\“, v alúzii na spomínaný film nie je ťažké odhaliť, že mačkami v nej sú traja do biela odení herci – Jiří Böhm, Richard Vokůrka a Sofia Adamová. K dokonalosti im chýbajú snáď len biele rukavičky, tie ale akoby nahradili biele návleky na divákových nohách. Ostatní sa síce nechajú vybudiť k akcii, ktorej zámerom je vyvolať medzi nimi konflikty, útočiť na slabé miesta, osobné komplexy a citlivé témy konkrétneho jedinca, záver však podľa očakávaní potvrdí, že sú len predurčení k pozícii \„obete\“.

Kto pozná aspoň trochu Hanekeho film, nemá problém sa v inscenácii orientovať, spojiť jednotlivé situácie a ich podtext. Oveľa zaujímavejšia je forma, akou tvorcovia svoj postoj voči ľudskej podstate, ktorá je prirodzene zlá, a o tom, že dobro je možno len zažitá konvencia, tlmočia publiku. Inscenácia vychádza viac menej z hereckých individualít, respektíve dialógy a situácie pracujú z ich typickými vlastnosťami, fyzickými či inými predispozíciami. To je na jednej strane sympatický autorský vklad, ale neznamená to v praxi nič viac, čo už by nebolo jasné ihneď – že Josef Jelínek bude terčom posmechu kvôli nie práve najštíhlejšej postave, alebo že si Andrea Ballayová vypočuje nepekné poznámky na svoj rodný jazyk a kraj. Žiaľ, mnohé tieto scénky vďaka svojmu obsahu či forme podania inscenácii skôr ublížia, akoby jej dodali originálny a svojský punc. Miestami je to príliš povrchné, príliš notoricky známe a hlavne v konečnom dôsledku naozaj až nemiestne.

Petra Tejnorová má vo zvyku pracovať z pohybovými danosťami interpretov, v My Funny Games sa dialógy striedajú s presne načasovanými choreografickými pasážami, ktoré nesú tému násilia a ovládania jedinca druhým. Spolu s hudobným motívom a živým spevom ide o zaujímavé odľahčenie niekedy natiahnutých dialógov bez konca, no súčasne pôsobí dosť izolovane od ostatného celku. Akoby sa inscenácia delila na hovorené a tanečné party ale stále je medzi nimi cítiť pomyselná deliaca čiara, chýba hlbšie syntetické prepojenie medzi nimi.

Aby toho nebolo málo, leitmotív inscenácie sa odráža aj pri použití projekcie, na biele závesy či tričká hercov sa premietajú úryvky z rozhovorov s potenciálnymi divákmi, ako inak – upravené presne tak, aby odpovedali na otázky hercov podľa zadania. Nápad síce originálny, ale opäť ničím mimoriadny a samozrejme zbytočne predvídateľný.

Podobne ako filmová predloha, aj na javisku dochádza k postupnému odstráneniu \„použitých\“ a už nezábavných jedincov, každý podľahne iným spôsobom a \„hráči\“ odchádzajú doslova zahnať hlad. Na bielom plátne publikum sleduje ich návštevu blízkeho občerstvenia a ja sa snažím odpovedať si na otázku, čo teda mám ako diváčka cítiť? Film Funny Games vyvoláva strach a intenzívny pocit úzkosti napriek civilnému, prirodzenému a (ne)násilnému jednaniu. Inscenácia My Funny Games prináša zmiešané dojmy, ktoré hraničia miestami s odporom, miestami s nechuťou a čo je škoda – miestami s ľahostajnosťou.

Môj vrah, môj hrdina…

Bratia Mašínovci, ich protikomunistický odboj a jeho bilancia v počte zavraždených občanov socialistickej republiky, témy ako vina – nevina, hrdinstvo – zbabelosť, zásluhy – zločiny, vyznamenania – obžaloby. Asi takto by sa dalo veľmi stručne nazerať na inscenáciu, ktorá sa pyšní podtitulom \„holá rekonstrukce\“. Réžia Jiřího Havelku vychádza z jasného konceptu – podať objektívny, nezaujatý náhľad na túto historickú kapitolu, vzbudiť v divákoch záujem premýšľať nad tým, ako sa dnes činy bratov Mašínovcov dajú chápať, a prípadne vyniesť jednoznačný súd v podobe voľby jednej z možností na hlasovacom lístku. Táto ambícia však naráža na niekoľko úskalí.

Scenár inscenácie je kompletne postavený na dobových prameňoch, publikovaných či sfilmovaných dokumentoch, rozhovoroch s Mašínovcami, ich blízkymi, či potomkami obetí alebo vyjadreniami odborníkov. Cez priesvitnú okennú fóliu (ktorá v úvode a na záver svetlom mení transparentnosť na zrkadlový obraz publika) sledujeme prázdnu vyšetrovaciu halu, kde prebiehajú rekonštrukcie všetkých verzií vrážd Vojtěcha Kašíka, Jaroslava Honzátka a Josefa Rošického. Za zvuku blikajúcich žiariviek, ktoré sa odrážajú v mikrofóne, bez väčších emocionálnych príkras a s maximálnou presnosťou rovnakí herci predvádzajú mašínovské vraždy vo všetkých obdobách, do ktorých sem-tam vstupujú ďalší herci a herečky v nenápadných sivých kostýmoch a tlmočia definície pojmov ako terorizmus či vražda, podávajú základnú charakteristiku predmetov, ktoré zohrali pri vraždách zásadnú úlohu. Je to dostatočný priestor pre diváka, aby usúdil, ktorej verzii vraždy uverí, s ktorou sa stotožní.

Textový základ a jednotlivé rekonštrukcie zločinov dopĺňajú ešte pasáže z internetových diskusií. Iste je chvályhodné množstvo materiálov, ktorými sa tvorcovia prelúskali, nakoľko však ide viac menej o zvolené úryvky, ktoré sú vytrhnuté z kontextu, poskladané vedľa seba s účelom čo najefektnejšieho dramaturgického dojmu, ich \„objektivita\“ je sporná. Výpovede potomkov zavraždených sa striedajú s vtipnými glosami súdobých politikov, úryvky z rozhovorov či reportáží nahradia vybrané webové diskusie. Všetko akoby na seba vlastne nadväzovalo, no v zásade je to len dômyselný režijný trik, ako neustále pútať divákovu pozornosť. Spomínanú objektivitu a nezaujatosť predsa neguje už to, za akým účelom režisér s dramaturgičkou a hercami vybrali práve tieto pasáže, a nie iné, zrejme asi s jasným cieľom. Vyvolať v divákovi zmiešané pocity, ktoré by mali na jednej strane činy Mašínovcov obhájiť, no vzápätí ich dehonestovať. Problém je, že sa to deje trochu nešikovným spôsobom, nielen samotní hrdinovia/vrahovia vyznievajú ako karikatúry a hlupáci, ale aj cez prezentované prejavy ostatných pamätníkov či rodinných príslušníkov dostáva celá kauza akýsi pejoratívny a odľahčený nádych. A to je pri všetkej vážnosti, s akou tvorcovia pristupujú k téme už v úvode – vysvetlením pojmu rekonštrukcia, ktorú má divák sledovať- naozaj trochu neprimerané. Nehovoriac o polemike nad tým, či naozaj sledujeme len holú rekonštrukciu prípadu, alebo jednoducho zinscenovaný pokus o výklad kauzy bratov Mašínovcov.

Zásluhu na tom majú i konkrétne herecké interpretácie, ktoré sa snažia o navodenie či už vtipnej alebo dramatickej atmosféry, no viac menej ostávajú len na povrchu banálneho figurkárstva. To sa vyhrotí v situáciách repetície anonymných internetových výrokov, alebo pri alúzii na seriál 30 případů majora Zemana a ôsmy diel Strach, venovaný tejto téme.

Herci nie sú ale v práve závideniahodnej situácii, ich možnosti začínajú a končia len v priestore textu, to, že ho nedokážu naplniť inak, je samozrejme ďalšia otázka. Tu už ale naozaj nejde o žiadny autorský apel, ale vlastne o bohapustú zábavu, zosmiešnenie režimu poplatného seriálu, ale zároveň aj celej kauzy. To, čomu sa zrejme chceli tvorcovia vyhnúť – čiernobielemu nazeraniu – je v inscenácii patrné v celej šírke. Označiť Mašínovcov len za hrdinov, alebo len za vrahov je pomerne spiatočnícke a v podstate korešponduje skôr s dogmatickými frázami ako inovatívnym a nezaťaženým názorom.

Tvorcovia proklamujú nezaujatosť a absenciu názoru, za tým účelom oslovujú diváka. No ak divadelník vstúpi do priestoru bez zámeru a jasného cieľa či úsudku, akú dôveru má do jeho umeleckej snahy potom vkladať divák? Inscenácia jasne dokazuje, že autori rozhodne nezaujatí nie sú, mieria veľmi presne na citlivé miesta a ich výhodou je i fakt, že mladšie generácie (a majoritná divácka obec Divadla Disk) sa k tejto téme vyjadrujú komplikovane, vnímajú ju len ako súčasť dejín vlasti alebo môže víťaziť nevedomosť.

Skôr ako nekončiacu dilemu nad bratmi Mašínovcami teda inscenácia môže vyvolať všeobecnejšie otázky nad postojom k vlastnej histórii a prítomnosti, búraním dejinných mýtov, či schopnosti nezaťaženej interpretácie minulosti. Ak nič iné, tak je Já, hrdina lakmusovým papierikom, ktorý naznačuje, že vnímať historické udalosti v súčasnom kontexte ešte stále nie je samozrejmým.

Koľko stojí čas?

Čo možno očakávať s blížiacim sa koncom sveta, ktorý nás (vraj) neminie už v decembri tohto roku? Zrejme všeličo, možno totálny koniec, možno len premenu okolitého prostredia alebo dokonca zmeny vo vlastnom živote.

Nad podobnou otázkou sa zamyslel s hereckým kolektívom i režisér Jiří Adámek, ktorý tému premietol do inscenácie Last minutes. Na princípe kolektívnej improvizácie uchopili motív blížiaceho sa konca sveta do podoby ironického \„žánrového\“ obrázku našej spoločnosti. Skupina siedmych ľudí sa stretne na spoločnom zájazde zážitkovej cestovnej agentúry. Záhadný sprievodca ich privádza do horského prostredia meteorologickej stanice, kde sa spustí posledná hodina starého chodu života a sveta, s očakávaním radikálnej zmeny. Spoločnosť tvoria rôzne typy ľudí, mladá nastávajúca mamička so svojím nemotorným manželom, adolescentné kamarátky hľadajúce dobrodružstvo, alebo traja mladíci, každý so svojským pohľadom na svet – senzáciami posadnutý bloger, utiahnutý ale srdečný mladík a trochu mlčanlivý a odťažitý turista.

Reálny čas predstavenia sa zhoduje s dramatickým časom – presne jedna hodina, ktorá ubieha na digitálnych hodinách, je vyhradená na to, aby si účastníci vychutnali posledné chvíle \„starého\“ sveta, využili ich v prospech nejakej zaujímavej činnosti. To sa však nejako nedarí a tak prichádza sprievodca, ktorý skupinu rozptyľuje rôznymi viac či menej prízemnými aktivitami. Práve banálnosť situácií, ako sú tančeky s balónikmi či skákanie do snehu, je tematickým základom inscenácie. Zdanlivo zbytočne strávený čas odkazuje k tomu, ako je človek schopný využiť posledné chvíle pred zásadnou zmenou, ktorej sa môže chcieť vyhnúť, no vlastne ju prijíma rezignovane a zvyšný čas vypĺňa neefektívne.

Z tohto hľadiska je inscenácia trefným výkričníkom momentálnemu životnému tempu, ktoré núti k zodpovednej voľbe využitia času, no súčasne naráža na to, že časom márnime úplne vedome a dobrovoľne. Herecký kolektív budoval postavy a situácie na základe improvizácie k zadanej téme. Napriek humorným chvíľkam či dialógom, postavy neprekročia viac než typologické šablóny, ktoré sú miestami kreované vtipnými dialógmi, no nevytvoria ostrejšie kontúry postáv. Ambiciózna téma v takomto spracovaní neprekročí prah sledu \„scénok\“, absentuje kompaktnosť celku. Azda najviac inscenáciou trpia práve hereckí predstavitelia. Nemajú čas a vlastne ani priestor na to, aby mohli ukázať viac než dobre intonované vety alebo trefne užité gestá. Na druhej strane, ak bola práca na postave v ich rukách, mohli si s výsledkom poradiť za daných podmienok iste aj úspešnejšie. To, čo z inscenácie vzniklo možno odkazuje k neporozumeniu medzi hercami a režijnou koncepciou, no v konečnom dôsledku by to nemalo byť ospravedlnením za tvar, ktorý sa pohybuje výrazne pod priemerom absolventských inscenácií v Divadle Disk.

Dobrý režisér – dobrá inscenácia?

Všetky tri absolventské inscenácie doplácajú vlastne na svoju výsadu – prácu s profesionálmi. Pre študentov herectva ide určite o zásadnú skúsenosť, no výsledné divadelné diela rozhodne nie sú reprezentatívnymi príkladmi úrovne tohto hereckého ročníka. Zrejme ani Petra Tejnorová, ani Jiří Havelka a Jiří Adámek nemali možnosť sa s ročníkom zžiť a spoznať ho natoľko, aby mohli hľadať možnosti ich hereckého vyjadrenia trochu hlbšie. Možno ide o mylnú úvahu, na základe videného však k ničomu inému neodkazuje.

Vedľa seba postavené inscenácie síce pracujú s rozdielnymi témami, formálnymi prostriedkami a východiskami, v zásade sa ale herci nedokážu odpútať od vlastného štandardu a okrem odlišných replík a kostýmov, sú v podstate dosť rovnakí. Sú miesta, kedy ležérna a ironická intonácia Báry Kubátovej baví, no nie za každých okolností, podobne temperament Sofie Adamovej ponúka viac než hysterické gúľanie očami, Jiří Böhm predsa vie byť aj iný ako naškrobený \„podivín\“. V tejto súvislosti je pozoruhodné, že omnoho plnokrvnejšie a originálnejšie postavy herci a herečky vytvorili pred dvoma rokmi v inscenácii Braňa Holička Tmavomodrý svět (naruby), nehovoriac o menších dobrovoľných projektoch, ako sú inscenácie Pes alebo V kůži Alfreda Schwartze, alebo ich prvej inscenácie v divadle Disk, Děviatko. Tieto diela dokazujú, že iste nejde o márne herecké talenty, paradoxom zostáva, že práve ich tzv. emblematické inscenácie veľkú službu ich hereckým schopnostiam nepreukážu.

Eva Kyselová

My Funny Games

Réžia: Petra Tejnorová, dramaturgia: Lukáš Jiřička, scénografia: Adriana Černá, hudba, sound design: Jan Burian, videotechnická spolupráca: Jaroslav Hrdlička, pohybová spolupráca: Jaro Viňarský, prípravné workshopy: Jan Burian, Jaroslav Hrdlička, Lucia Kašiarová, Petr Vančura.

Premiéra 11. 6. 2011.

Já, hrdina

Réžia: Jiří Havelka, asistent réžie: Tomsa Legierski, dramaturgia: Lenka Krsová, pomocná dramaturgia: Linda Dušková, scéna: Jan Brejcha, kostýmy: Ha Thanh Nguyen

Premiéra 27. 10. 2011.

Last minutes

Scenár: Jiří Adámek a kolektív, réžia: Jiří Adámek, dramaturgia: Pavlína Vimmrová, Julek Neumann, scénografia: Jitka Hudcová , hudba: Tomáš Pálka, tréning: Zuzana Sýkorová, asistentka réžie: Adéla Vondráková, zvuk: Jan Veselý.

Premiéra 13. 1. 2012.

Vo všetkých inscenáciách hrajú:

Sofia Adamová, Andrea Ballayová, Jiří Böhm, Eva Burešová, Mikuláš Čížek, Josef Jelínek, Barbora Kubátová, Marek Menšík, Richard Vokůrka a Petr Vydarený

Loutkář 1/2012, s. 30–33.

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.