Predmerský, Vladimír: Zápisník zo Slovenska

Slovenské divadlá majú po prvých premiérach. Boli adresované najmenším divákom, v jednom prípade dokonca batoľatám. Podľa toho si banskobystrické Bábkové divadlo na Rázcestí nazvalo aj svoj nový projekt – Batolárium, určený deťom od nula do troch rokov. Autori tohto projektu chcú za pomoci rodičov a vychovávateľov, interaktívnymi postupmi zapojiť deti do diania (nie do deja) pri objavovaní sveta divadla. K tomu im ponúkajú výtvarné znaky, živú hudbu, zvuky, hlasy, pohyby, symboly a rekvizity, ktorých sa môžu dotýkať a hrať sa s nimi. Počítajú aj s neposednými deťmi, ako uviedla dramaturgička Monika Tatarková. S týmto trendom, známym v Európe už od konca osemdesiatych rokov, sme sa mohli stretnúť v inšpirujúcej inscenačnej podobe belgického režiséra Karla Van Ransbeecka na dvoch posledných Mateřinkách. Pamätám sa, ako sa detský drobizg s úplnou bezprostrednosťou pohyboval medzi scénickými farebnými prvkami vynikajúcej českej výtvarníčky Květy Pacovskej, alebo ako sa v druhom prípade lezením chceli dostať ku kocke a ku guli. Hravosť je prioritou takýchto vystúpení. Banskobystričania začínajú s takýmto projektom na Slovensku ako prví, ako sa vraví, na čistej, zelenej lúke, preto im treba držať palce. Už som si zvykol, že dramaturgia nitrianskeho Starého divadla Karola Spišáka siaha nielen po spracovaní ľudových rozprávok, po dielach detskej svetovej literatúry, ale tiež po tvorbe slovenských spisovateľov pre deti a mládež. Medzi nich patrí Mária Ďuríčková (1919–2004), autorka rozprávok, povestí a príbehov o deťoch, ktorej diela sa dostali do podoby televíznych večerníčkov, rozhlasových a televíznych hier a filmu. Jej bábkovú hru Zlatá priadka uviedli Nitrania ešte v roku 1968. Teraz dramaturgička Veronika Gabčíková s režisérom Kamilom Žiškom zdramatizovali humorné príbehy dvojičiek z knihy Danka a Janka, podobajúce sa síce jedna na druhú, ale už nie tak po povahových vlastnostiach, z čoho vznikajú v nitrianskej inscenácií humorné situácie. Katka Aulitisová si zasa vybrala rozprávky Miloša Macourka a zdramatizovala a uviedla ich pod názvom Zaseknutá bundička v Bratislavskom bábkovom divadle. Tu zasa stojí proti sebe mladší brat so staršou sestrou, z čoho môžu povstať síce hádky, naháňačky a prekáračky, končiace zmieraním súrodencov. Inscenácia plná režijných gagov a výtvarných nápadov je poznačená komediálnosťou režírujúcej Katky Aulitisovej, alias Piktorej, alebo polovičke Divadla PIKI. Košičania si v tejto sezóne dali za úlohu osloviť bábkovými inscenáciami mladého a dospelého diváka. Na prvý titul si pozvali inscenačný tím z Bieloruska, ktorý už pred troma rokmi realizoval so súborom rozprávku Filipko a ježibaba. Režisér a v tomto prípade aj dramatizátor Oleg Žiugžda, prišiel s nemeckou ľudovou legendou Potkaniar, v Čechách dobre známou pod názvom Krysař. Čo je zaujímavé, že autor tejto verzie nevychádzal priamo z rozprávky bratov Grimmovcov, ani z prózy Viktora Dyka, ale z poémy ruskej poetky Mariny Cvetajevovej, ktorá ako emigrantka žila v rokoch 1922–1925 v Prahe. Práve tu začala písať Potkaniara, ale dokončila ho až po návrate do Ruska, kde sa stala obeťou stalinizmu. Svoj život ukončila v roku 1941. Žiugždalovo spracovanie a inscenácia iste povedú k úvahám a polemikám, čo je v prípade divadelnej tvorby prirodzené. S košickým divadlom je spojené meno bývalého dramaturga, jubilujúceho PhDr. Ľubomíra Šárika (18.11.1951). Do bábkového divadla prišiel v roku 1979 ako absolvent Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove. Počas štúdia účinkoval v Študentskom divadle, ktoré v sedemdesiatych rokoch priviedlo na ochotnícku scénu pohybovo-slovnú poetiku s prvkami biomechaniky. Okrem toho pôsobil ako lektor v tamojšej činohre. V košickom BD sa stretol s rovnako premýšľajúcim režisérom a autorom Jánom Uličianskym, s ktorým vytvorili tandem, charakteristický náročnosťou na textovú stránku hier a prínosom do oblasti pôvodnej tvorby. Už na III. Bábkarskej Bystrici(1982) získal cenu za iniciatívu a úsilie o súčasnú dramaturgiu. Podieľal sa na nej tiež ako autor (Holič s chvostom). A hoci po roku 1984 odišiel z Košíc do Rimavskej Soboty, v kontakte s divadlami zostal aj naďalej ako divadelný teoretik a kritik. Jeho odborné články a recenzie v časopisoch sú príznačné hlbokou znalosťou problematiky a estetickej náročnosti na hodnotené dielo. Sú v nich zabudované vedomosti získané počas postgraduálneho štúdia na katedre estetiky Karlovej univerzity v Prahe. Je členom Teatrologickej spoločnosti a Združenia slovenských divadelných kritikov a ďalších odborných spolkov. Je spoluautorom monografie Od Gulivera k Filipkovi, venovanej 50. výročiu košického BD a viacerých publikácií s problematikou ochotníckeho divadla a detskej dramatickej tvorivosti. A to som nevymenoval všetky jeho aktivity a ocenenia spojené s funkciou riaditeľa Mestského kultúrneho strediska v Rimavskej Sobote. Po tri roky tu uskutočnil vynikajúce podujatie Dobšinského rozprávkový Gemer, venované Pavlovi Dobšinskému. Na tejto pôde usporiadal Ústav divadelnej a filmovej vedy SAV konferencie na tému Rozprávka na javisku a v rozhlase, z ktorých potom vyšli dva zborníky. Pohybovali sme sa vtedy po Dobšinského kraji a navštívili sme aj faru v Drienčanoch, kde velikán slovenských rozprávok prežil zvyšok svojho života. Ľuba Šárika si vážim ako vzdelaného, zásadového a charakterného človeka.

Loutkář 6/2011, s. 360–361.

28. přelet nad loutkářským hnízdem

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.