Predmerský, Vladimír: Zápisník zo Slovenska

Posledné dva mesiace divadelnej sezóny 2010/2011 sa na Slovensku končili mimoriadne zaujímavo. V máji prebehol v Nitre 13. ročník prehliadky divadiel a divadelných škôl krajín V4 Stretnutie, Setkání, Spotkanie, Találkozás 2011. Jedna vec je založiť tradíciu nového divadelného festivalu, ale udržať si jeho tvár a úroveň je vec druhá. Stretnutie, ktoré vzniklo v roku 1999 sa postupne vyprofilovalo do súčasného tvaru. Čo je jeho osobitosťou? Že do neho vstúpili so svojimi školskými inscenáciami mladí (teraz už aj chorvátski študenti herectva a bábkoherectva z Osijeka), ktorí chcú byť videní a chcú vidieť. Dramaturgia tohtoročnej prehliadky im k tomu vytvorila priestor a súčasne ponúkla ku konfrontácii tvorbu vybraných profesionálnych bábkových divadiel. Na tejto pôde sa ukončil minuloročný medzinárodný projekt Jánošík, Janosik, Jánošík a začal sa ďalší. Iba pre neúčasť litovského Štátneho bábkového divadla nevyšiel úplne Europrojekt (Lietajúci festival),do ktorého svojimi inscenáciami vstúpilo nitrianske divadlo (D. Pastirčák: Čintet, alebo more na konci sveta), Divadlo loutek Ostrava (J. Gaarder: Dievča s pomarančmi), ukrajinské Ivano-Frankivské regionálne bábkové divadlo (J. Ekholm: Ludwig + Tutta) a poľské Divadlo Baj pomorski z Toruňa (T. Slobodzianek: Lastovička). V rámci festivalu vystúpil ešte maďarský súbor zo Szombathely, Divadlo DRAK, bratislavské Túlavého divadla a domáci súbor s výborným predstavením pre mladých a dospelých Žena, pánboh, čertisko a 7 zakliatych. Našiel čas na diskusie o predstaveniach a na seminár o šesťdesiatročnej existencii nitrianskeho divadla. Bohato naplnený program však mladým nestačil, oni sa chceli ukázať aj mimo oficiálneho programu, hoci aj hlboko v noci.

Nad týmto všetkým som sa zamyslel o dva týždne neskoršie pri druhom ročníkom Bábkovej Žiliny ’11, festivalu slovenských bábkových divadiel. Organizačne dobre pripravený festival však stojí pred otázkou náročnej dramaturgie. Ukázalo sa, že na festivale sa nemôže ukázať hocaké divadlo s hocakým titulom len preto, že je slovenské. Festivalová dramaturgia si musí postaviť vysoko profesionálne kritéria, aby sa do Žiliny dostalo iba to najhodnotnejšie čo vzniklo v divadlách počas dvoch sezón. Týmto podmienkam sa musia podriadiť aj jednotlivé kamenné a súkromné súbory. V opačnom prípade sa stane, že sa do Žiliny nedostanú niektoré najúspešnejšie inscenácie sezóny, napríklad košická O bračekoch, sestričkách svätého Františka, banskobystrické Rúfusove Rozprávky alebo Rozkrávka Divadla PIKI. Po materských povinnostiach sme však znovu privítali ambiciózne Divadlo TUŠ (predtým Divadlo KBT), vedené žilinským režisérom a dramaturgom Petrom Palikom, ktoré sa predstavilo s dramatizáciou obľúbenej rozprávkovej knihy spisovateľky Márie Ďuríčkovej Guľko Bombuľko. O osobitosť svojho medzinárodného festivalu sa každý druhý rok usiluje aj Bratislavské bábkové divadlo, tento rok venovanom Rozprávkam bratov Grimmovcov.

Koncom mája sa z Katovíc vrátilo pezinské Divadlo PIKI, odkiaľ si z X. medzinárodného festivalu bábkových divadiel prinieslo Grand Prix za inscenáciu Rozkrávka a jej protagonisti, Katka Aulitisová a Ľubo Piktor, ešte navyše aj hereckú cenu.

Každoročne si začiatkom júna pozýva Štátne divadlo Košice kritikov na prehliadku svojej tvorby (činohra, opera, balet). Do tohto programu sa po prvý raz včlenilo aj domáce Bábkové divadlo so svojimi troma inscenáciami. Iba čakám, kedy sa do Košíc vyberieme na samostatný bábkový festival. Vraj sa tam niečo chystá…

V končiacej sezóne mala v nitrianskom Starom divadle Karola Spišáka premiéru hra Cesta do krajiny Tuwim. Už titul napovedá, že išlo o scénické zostavenie z básní významného poľského spisovateľa Juliana Tuwima, plná slovných hier, kalambúrov a nonsensov. Tuwim, zásluhou prekladateľa, básnika Miroslava Válka, nie je na slovenskom bábkovom javisku po prvý raz. Koncom 70. rokov ho spoločne s tvorbou Tomáša Janovica a Samuila Maršaka (v preklade Ľuba Feldeka), uviedlo vtedajšie bratislavské Štátne bábkové divadlo. V Nitre sa režisér Spišák akousi okľukou vrátil k najmenšiemu divákovi, ku ktorému sa hravými prostriedkami prihováral už v roku 1996 v inscenácii Snívajte sami. Tentokrát si ku spolupráci prizval maďarského výtvarníka Szilárda Borárosa, na pohyb Šárku Ondrišovú a na hudbu domáceho Eugena Gnotha.

Netradične, už v období začatých školských prázdnin, ale za mimoriadneho záujmu mladých ľudí a dospelých, mala v žilinskom BD premiéru nová hra Epos(30. 6.) autorskej a režisérskej dvojice Andrej Kalinka a Ivan Martinka. Kalinka je hudobník a Martinka bábkar, herec a režisér, známy aj v Čechách so svojím sólovým vystúpením v inscenácii Šalom alejchem – Mier s vami. Spoločne s choreografkou Stanislavou Vlčekovou, scénografom Jurajom Poliakom a kostýmovou výtvarníčkou Evou Farkašovou vytvorili pohybovo-tanečné a výtvarné divadlo, prihovárajúce sa predovšetkým mladému divákovi. Ak som už vyslovil meno Ivana Martinku, musím dodať, že je zároveň aj zdatným výtvarníkom a technológom. Dokázal si navrhnúť a vyrobiť nielen bábky do svojho spomínaného sólového projektu, ale jeho bábky sú tiež v Goetheho kompletnom Faustovi I., II., ktorého v uplynulej sezóne uviedlo Slovenské národné divadlo. Do najnovšej činohernej inscenácie Kukura bratislavského Divadla Aréna vytvoril fascinujúcu mimickú bábku starnúceho, známeho slovenského divadelného a filmového herca, súčasného riaditeľa tohto divadla Juraja Kukuru. Hru v nastávajúcej sezóne pripravuje autor a režisér Martin Čičvák v pražskom Činohernom klube, takže návštevníci tohto predstavenia sa budú môcť zoznámiť nielen so slovenskou divadelnou novinkou, ale aj s Martinkovým výtvarným umením.

Loutkář 4/2011, s. 165.