Dzadíková, Lenka: Aktívne divadlo

Banskobystrické Bábkové divadlo na Rázcestí je divadlom aktívnym. Okrem prípravy inscenácií, organizuje mnohé tvorivé dielne, spolupracuje s feministickými združeniami, knižnými vydavateľstvami, so školami od materských až po vysoké, je tiež organizátorom medzinárodného festivalu – bienále Bábkarská Bystrica.

Divadlo sídli vo Vile Dominike, kde majú tvorcovia okrem hracieho priestoru štúdiového typu k dispozícii i Teátrium, ktoré nie je primárne divadelným priestorom. V období s priaznivým počasím využívajú tiež šapitó postavené v blízkosti divadla – zatiaľ však nepripravili inscenáciu, pre ktorú by bolo umelecky určujúcim elementom.

Formujúce osobnosti divadla sú jeho režisér a umelecký šéf Marián Pecko a riaditeľka a dramaturgička Iveta Škripková, ktorá sa venuje tiež réžii inscenácií vznikajúcich v štúdiu T.W.I.G.A. a scénických čítaní LiteratúraSlovoDivadlo. Silný rukopis Škripkovej a Pecka nepravidelne dopĺňa poetika hosťujúceho režiséra či režisérky. Nemožno však povedať, že hosťujúci režiséri vedú s kmeňovými tvorcami umelecký dialóg. Asi najviac sa to dotýka hereckého súboru. Jeho ženská časť v inscenáciách Ivety Škripkovej používa skôr expresívne herectvo, ktoré v dôsledku tézovitosti samotných inscenácií často hraničí s afektom. Režisér Pecko v súvislosti so svojim umeleckým rukopisom – témou outsiderov, temna, monštruóznych ľudí – v inscenáciách pre dospelých často vyžaduje vypätý výraz, ktorý ľahko prechádza do kŕča. Najplastickejšie sa tak herci javia v inscenáciách pre deti.

Herecký súbor tvorí niekoľko dlhoročných a spoľahlivých hercov – Alena Sušilová, Mariana Mackurová, Mária Šamajová, Juraj Šamaj. Nedávno súbor po takmer troch desaťročiach opustil Ján Haruštiak. Súbor ešte ako študentka Akadémie umení omladila Ivana Kováčová, v sezóne 2007/2008 absolventi bábkoherectva z Katedry bábkarskej tvorby DF VŠMU Mária Danadová a Juraj Smutný, v druhej polovici roka 2009 aj Erik Sombathy. V divadle pravidelne hosťujú študenti herectva z banskobystrickej Akadémie umení. Poslucháčmi tejto školy sú i lektorka a lektor dramaturgie Monika Kováčová a Marek Turošík.

Bábkové divadlo na Rázcestí v Banskej Bystrici sa od ostatných slovenských bábkových divadiel okrem iného líši aj tým, že ako jediné sídli v meste, v ktorom nie je tradičné činoherné divadlo. Aj tento fakt sčasti ovplyvňuje dramaturgiu. Divadlo má totiž väčšiu šancu osloviť dospelého diváka. BDnR má v súčasnosti svoj repertoár rozdelený na inscenácie pre deti a pre dospelých.

Vďaka systematickým aktivitám riaditeľky a tvorkyne Ivety Škripkovej sa divadlo stalo centrom aktivít, ktoré sa snažia zvýšiť povedomie o rodovej rovnosti. V projekte Ružový a modrý svet sa zaoberajú rodovo citlivou pedagogikou. V rámci tohto projektu vznikli inscenácie pre deti Anička Ružička a Tonko modrinka i Neposlušné macíky a pre starších inscenovaná čítania a inscenácia Citová výchova hadej ženy.

V roku 2007 vzniklo v divadle štúdio T.W.I.G.A. Teater-Women-Improvisation-Gender-Action. Za cieľ si kladie „hľadanie rozdielov medzi tradičnými ženskými a mužskými rolami a spoločensko-kultúrnymi podmienkami, ktoré nás všetkých ovplyvňujú v tom – ako žijeme, čo robíme. Ale aj ako hráme a myslíme v divadle“. Jeho členky by „rady sformovali obrazy feminity v divadle bez ohľadu na spoločenské stereotypy a hľadali kreatívne možnosti genderovo citlivého jazyka“.

Prvou aktivitou štúdia boli Babské hry, ďalšími Mocad(r)ámy, Zapáračky a Šmíračky. Témami inscenácií sú láska, pôrod, znásilnenie, potrat, smrť životného partnera, ženská zodpovednosť, otázka čo je to ideálny vzhľad ženy a ako myslenie o týchto témach ovplyvňujú stereotypy spoločnosti.

Tematicky sa z tvorby T.W.I.G.A. sčasti vymyká inscenácia Napísané do tmy o Hane Gregorovej, slovenskej spisovateľke, ktorá už v dobe prvej republiky otvárala otázky ženských práv a ženskej identity.

Nemožno uprieť jedinečnosť a prínos týchto inscenácií. Svojou podstatou sú to vlastne vzdelávajúce projekty. Otvárajú témy často ešte tabuizované, či zľahčované. Ich problémom je však malá divadelnosť, akoby nedôvera divadlu – režisérka Iveta Škripková dáva prednosť slovu a videoprojekcii pred hereckou akciou. Tieto aktivity by potrebovali ďalší krok – posun od osvety k hlbšiemu poňatiu ženských tém. Iveta Škripková zatiaľ nesiahla po feministických drámach alebo klasických dramatických textoch, v ktorých by vyhmatala a exponovala ženskú tému. Problémom je, že pri tejto tvorbe nemá Škripková silného partnera/partnerku, ktorý by inscenácie pomohol rozvrstviť, dať im ďalší plán a tak ich posunúť ďalej ako je mentorstvo a agitácia. Škripková ako režisérka a dramatička má na Slovensku mizivú možnosť viesť v oblasti feministického divadla dialóg, keďže sa mu žiadni iní tvorcovia nevenujú a už vôbec nie programovo.

V oblasti tvorby pre deti má BDnR cyklus komunikatívnych inscenácii pre najmenších s názvom Zahrajte sa s rozprávkami s podtitulom „Divadelno-vzdelávací program určený pre deti a dospelých, ktorí sa venujú deťom.“ Po skončení predstavenia sa deti premiestnia k farbičkám, papierom, nožničkám a tvoria v súvislosti s rozprávkou, ktorú videli.

Cyklus má už viac ako desiatku inscenácií. Na repertoári sú stále Anička Ružička a Tonko Modrinka alebo Ako sa z Aničky stala faganička a z Tonka babec – rozprávka vychovávajúca k rodovej citlivosti o tom, že svet nie je čierno-biely ani ružovo–modrý, protistrašidelná Bubácka rozprávka, miniinscenácia zameraná na päť ľudských zmyslov O víle menšej ako makové zrnko, obnovené Papierové kráľovstvo a rozprávka Ako sa Otesanček polepšil. Najnovšie sú Sofinkine maléry podľa Sofie de Segur.

Poslednou (mimo spomenutého cyklu) inscenáciou pre deti v BDnR je rozprávka O psíčkovi a mačičke. Marián Pecko ju naštudoval v dvoch hereckých alternáciách M. Šamajová – J. Šamaj a I. Kováčová – J. Smutný. Zaujímavé je, že sa naštudovania líšia aj posledným z troch dobrodružstiev psíčka a mačičky. Je to inscenácia dobre prepájajúca herecký prejav s vodením drobných marionet, výtvarne odkazujúca na kabaret.

Režisér Marián Pecko pripravuje ďalšiu inscenáciu pre detského diváka – rozprávku Ulricha Huba Traja tučniaci a potopa sveta, ktorá bude mať premiéru v júni 2010.

Piliermi súčasného repertoáru sú posledné dve inscenácie z tvorby pre dospelých. Vzbudili pozornosť i v kontexte celoslovenského (činoherného) divadla a to najmä vďaka účasti na festivale Nová dráma.

Hru Tajomstvo domu Skuteckých napísal Michal Ditte na základe zhromaždeného archívneho materiálu a reálnych historických faktov. Dom, ktorý dnes patrí Štátnej Galérii v Banskej Bystrici má bohatú históriu. V réžii hosťujúcej Ivety Ditte Jurčovej inscenácia pútavo zobrazila ľudí a politické režimy, ktoré sa budovy týkali od roku 1896. Patrili medzi nich i maliar Dominik Skutecký a jeho vnuk – popredný slovenský dramatik a teoretik Peter Karvaš. Hosťujúca režisérka do divadla vniesla svoju poetiku – divadlo miestami ironizujúce, striedajúce hyperbolu s poetizujúcou umiernenosťou, úsporné vo výprave, dbajúce na rovnováhu hercovho rácia a emočna. Uzdu popustila až v úplnom závere inscenácie. Ten je obrazom dnešných determinantov umeleckej tvorby. Personifikovaná Múza, ktorá sprevádza celú inscenáciu, hovorí o podávaní grantov, človekohodinách a merateľných cieľoch.

Sarkofágy a bankomaty sú jednou z mála slovenských inscenácií, ktoré priamo reagovali na 20. výročie Nežnej revolúcie. Ide o ambicióznu celosúborovú inscenáciu režiséra Mariána Pecka. Tvorcovia vybrali jedenásť z hier, ktoré vznikli v rovnomennom projekte bratislavského Divadelného ústavu s podtitulom Kľúčová slovenská dráma strednej generácie. Tematicky sa tak prelínajú česko-slovenské vzťahy pred a po rozdelení krajiny, praktiky niekdajšej ŠTB, spartakiáda, zmena zmýšľania ľudí po revolúcii, súvislosti medzi politickými a prostými ľudskými príbehmi.

Rôznorodosť textov umožnila i ich rôznorodé inscenovanie. V inscenácii sa čisto herecké časti striedajú s výstupmi s manekýnom a hrou maňušiek. Bábkové výstupy umožnili zvýrazniť grotesknosť a absurdnosť udalostí. Pecko napríklad správne vycítil „maňuškový potenciál“ hry Revolúcia je mocnejšia ako smrť, kde sa súdružka Ťapková a Revolúcia mlátia kladivom a režú kosákom.

Inscenácia je koncipovaná ako defilé príbehov ľudí žijúcich v jednom paneláku – na scéne vyznievajú poštové schránky. Scénografia Pavla Andraška nielen pretvorila priestor javiska (zmenil jeho zvyčajné rozloženie), ale umožnila i logické umiestnenie jednotlivých príbehov v divadelnom priestore. Výrazný vizuál inscenácie umocnili i bábky a kostýmy Evy Farkašovej.

Sarkofágy a bankomaty však vo výsledku neobsiahli vysoké ambície tvorcov. Otázne je použitie projekcie aj samotné spracovanie vybraných hier do textu pre banskobystrickú inscenáciu. Jednotlivé krátke hry písali autori s osobitými poetikami a často vlastným videním divadla. Inscenácia je, aj napriek zjavnej snahe o čo najkompaktnejší tvar, nesúrodá – rôznorodých príbehov je predsa len priveľa.

Napriek tomu, že Bábkové divadlo na Rázcestí má mnoho aktivít, dobrú sebaprezentáciu a komunikáciu s potenciálnym divákom, pri sumarizačnom pohľade na repertoár pôsobí uzatvorene. Pracovný názov jednej z pripravovaných inscenácií je Prievan. Ten by sa v BDnR zišiel.

Loutkář 3/2010, s. 106–107.

28. přelet nad loutkářským hnízdem

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.