Dzadíková, Lenka: Ježkove (zá)zraky

Náhody, či zásahy osudu, zdravotné ťažkosti, slepota a oslabený sluch, chvíle nepokoja aj smiech, stretnutia, odchody i úteky a desiatky skladieb. Komplikovaný a inšpiratívny životný príbeh skladateľa Jaroslava Ježka je vlastne bohatým dramatickým materiálom.

Jeho pohnuté životné osudy sa stali inšpiráciou aj pre tvorivý tím študentov Katedry alternativního a loutkového divadla DAMU. Braňo Holiček a kol. vytvorili hru Tmavomodrý svět (Naruby), kde sa na Ježkov život pozeráme skrze jeho vlastnosti – Slepota, Zrak, Láska, Strach, Zodpovednosť, Ambicióznosť, Intelekt, Talent a tiež Sloboda. Rozpracovaním vzťahov medzi jednotlivými personifikovanými vlastnosťami ponúka hra svojskú predstavu o Ježkových vnútorných zápasoch, o tom, ako asi premýšľal v zlomových situáciách svojho života, kedy dominovala Zodpovednosť, kedy Ambícia zvíťazila nad Strachom a ako Talent spolupracoval s Intelektom. Dôležité je i poradie, v ktorom Ježka ležiaceho na smrteľnej posteli jednotlivé vlastnosti opúšťajú.

Zaujímavý je jazyk postáv, keď jednotlivé vlastnosti v prehovoroch používajú upravený tvar množného čísla: „jsme se učil…“, „snad jsme nestudoval konzervatoř…“ a pod.

Ježkovým životom divákov i samotného Ježka v inscenácii sprevádza pán D – Doba. Uvedie dátum a mesto, v ktorom sa práve odvíja skladateľova životná niť a na javisku sa odohrávajú krátke výseky z Ježkovho života – detstvo, prijímacie skúšky na konzervatórium, kúpa okuliarov, ktoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou jeho imidžu, stretnutie V + W („toho silného s tím hubenějším“), bujaré zábavy, odchod do Ameriky, zamilovanie sa do členky speváckeho zboru, kde pôsobil ako zbormajster a smrť.

Inscenáciu dopĺňajú nahrávky Wericha, kde hovorí, ako sa s Ježkom zoznámili, že pri odchode do Ameriky ho, takmer slepého s podlomeným zdravím, vnímali ako príťaž a tiež o tom, ako vznikla pieseň Tmavomodrý svět.

Hra je napísaná veľmi dobre, vzťahy medzi vlastnosťami sú nápadito rozpracované. Má humor i množstvo presných faktografických informácií, zachytáva Ježkov život pútavo. Zlomové body v kariére osobitého skladateľa sú vyobrazené na pozadí človečenstva – ľudskej sily, ale i slabosti, schopnosti žiť v zlých časoch, neprajných podmienkach. Nejde však o glorifikáciu, ale o zobrazenie Ježka – človeka determinovaného fyzickou i psychickou zraniteľnosťou.

Inscenácia je dielom študenta réžie Braňa Holička a poslucháčov druhého ročníka herectva na KALD DAMU. Hracím priestorom je komorné javisko štúdia Studia Ypsilon.

Scéna Karla Czecha (rovnako študent KALD) evokovala nahrávacie štúdio – lemovali ju molitany používané na dosiahnutie zvukovej izolácie, nenápadný bol nápis On air. Atmosféru šumiaceho rozhlasového vysielania navodzoval aj panel predstavujúci stupnicu rozhlasových frekvencií označených nie číslom, ale menom mesta. Pri tejto skromnej scéne mohli javisko naplno ovládnuť herci. Czech kostýmovaním podporil zámer inscenátorov, ktorí jednotlivé postavy – personifikované vlastnosti hercom pridelili na základe ich fyziognómie – najvyšší z hercov (Richard Vokůrka) hral Slepotu – vlastnosť, ktorá azda najviac určovala Ježkov život. Tmavofialový oblek mu bol viditeľne malý. Do rovnakého obleku zaodel herečku predstavujúcu zrak – najnižšia spomedzi všetkých (Sofia Adamová) otvárala oči doširoka, kým jej partner ich zase prižmuroval. Lásku (Eva Burešová), ktorá zosobňovala pozitívne vnímanie vecí zaodel do romantických šiat s výraznou mašľou. Šaty Strachu (Andrea Ballayová) boli nenápadnejšie, dopĺňal ich skromne pôsobiaci svetrík. Ženské pohlavie mala i Ambícia v nohavicovom kostýme hodnom ženy na riadiacej pozícii. Talent (Petr Vydarený) je ležérny vkusný „pohoďák“, Intelekt (Jiří Böhm) svoj imidž dopĺňa vestou a Zodpovednosť (Mikuláš Čížek)vystupuje v čiernej úhľadne zapnutej košeli.

Herci svoje fyziognomické danosti a kostýmy rozšírili i o vnútorný rozmer. Jednotlivé vlastnosti nehrali prvoplánovo, nie sú to figúrky, ale naplnené roly, v ktorých sa snažia pracovať s karikatúrou, zvnútornením i nadhľadom.

Pán Doba (Marek Menšík) má slamený klobúk evokujúci 20. roky a baloňák. Zjavuje sa nenápadne, no presne, má všetko pod kontrolou, je rozvážny a citom nepodliehajúci sprievodca. Predstaviteľ Ježka v hnedom obleku odetý Josef Jelínek v úvodných výstupoch veľmi decentne hrá Ježkovu slepotu – reaguje až na hlas prichádzajúceho Pána D, nesleduje ho očami, reaguje na zvukové podnety. Po čase sa však tento princíp vytratí. Takýto prístup sa dá akceptovať – Ježek komunikuje s imaginárnymi postavami, ktoré sú jeho súčasťou, tie vlastne vidí.

Herci v inscenácii reprodukujú niekoľko známych Ježkových piesní. Ich hra na nástrojoch i spev (v naštudovaní Vratislava Šrámka) sú interpretované s citom. Otázkou je, či nemohol byť viac exponovaný klavír, nástroj asi najviac spojený s Ježkom, a to ako súčasť scény i ako hudobný nástroj v piesňach. (Predstaviteľ Ježka, Josef Jelínek hrá na gitare.)

Princípom výstavby inscenácie sú dialógy medzi vlastnosťami. Aj Ježek s nimi komunikuje, radí sa s nimi. Scény sú vystavané na pôdoryse hry: stavanie pyramídy z ľudských tiel, detská predbiehačka známa ako „cukor, káva, čaj, rum, bum“, či „lyžičky, vidličky, nože“, aerobik, rugby alebo „meno, mesto, zviera, vec“ na pozadí ktorej prebieha výsluch na imigračnom úrade. Inscenácia ale nepôsobí nacvičene, herci sú uvoľnení, primerane šantiví. Pri niektorých výstupoch sa však zdá, že im je javisko malé, zaiste by zvládli naplniť aj väčší priestor.

„Zpíval a zpíval o smutné náladě / O mládí, které je mrtvo / A zatím mu tekla po bradě mléčná dráha.“ Slová Nezvalovej básne, na ktorú Ježek skomponoval hudbu, akoby hovorili o ňom. Aj pokus tvorcov inscenácie zachytiť na javisku „ježkovský pocit“ bol úspešný. Prednosťou inscenácie je, že v sebe v symbióze spája zábavu s faktografickou presnosťou. Študenti KALD DAMU preukázali talent, cit pre mieru, odhodlanie a potenciál.

Lenka Dzadíková

Foto: Pavel Kolský

Braňo Holiček a kol.: Tmavomodrý svět (Naruby)

Réžia: Braňo Holiček

Dramaturgická spolupráca: Ondřej Cihlář

Výprava: Karel Czech

Hudebné naštudovanie: Vratislav Šrámek

Premiéra: 29. 1. 2010 na Malé scéně Studia Ypsilon

(Písané podľa 1. reprízy 5. 3. 2010 – predstavenie bez herečky účinkujúcej v role Slobody.)

Loutkář 2/2010, s. 63–64.

28. přelet nad loutkářským hnízdem

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.