Vo výbornej atmosfére prebiehali trojdňové oslavy (11. – 13. novembra 2009) päťdesiatročnej existencie košického bábkového divadla. Organizačne dobre zvládnuté podujatie s výbornou atmosférou, ponúklo početnej skupine zakladajúcich členov divadla, Košičanom, hosťom zo Slovenska i zo zahraničia, bohatý program prehliadky. Jubilujúci súbor sa predstavil inscenáciami z posledných sezón (Kapitán Tulipán, Šašovinky, Filipko a ježibaba) a hosťujúce divadlá prišli s tým najlepším zo svojho repertoáru.(Divadlo Bavka z Užhorodu s inscenáciou Od Vertepa do Vertepa, Kecskemétske divadlo z Maďarska uviedlo Leporelovú prvú knihu, poľský súbor z Rzeszowa prišiel s Čarodejníkom z krajiny Oz, hradecký DRAK zahral Jak si hrají tatínkové a súbor K.B.T. Poprad Snehulenie Aničky a Barborky). K jubileu pripravilo divadlo výstavu bábok, kostýmov a fotografických dokumentov z jednotlivých inscenácií. Čas sa našiel aj na seminár, kde odzneli úvodné referáty o tvorbe BDK (V.Predmerský, Ľ.Šárik). A krstila sa aj čerstvo vydaná publikácia Od Gulivera po Filipko. Prečo kniha s takýmto názvom ? Prvou inscenáciou v Košiciach bol totiž Pehrou-Spáčilou Guliver v Maňuškove a poslednou Filipko a ježibaba. Medzi nimi ubehlo päťdesiat rokov.
spolupráca
V 50.rokoch sa aj na Slovensku zakladali profesionálne bábkové divadlá. V druhej polovici desaťročia boli na tomto území tri divadlá (Žilina, Nitra, Bratislava), ale chýbalo divadlo na východnom Slovensku. Iniciatívy sa chytil vedúci pracovník osvetového zariadenia Alexander Futáš. Do Košíc získal práve skončenú absolventku Strednej umeleckopriemyselnej školy v Bratislave Janu Pogorielovú, žiačku prof. Miroslava Fikariho, významnej osobnosti slovenského ochotníckeho bábkarstva. Pogorielová v priebehu necelých dvoch rokov dala dohromady záujemcov o bábkové divadlo, pripravila s nimi hru a už v marci odborná komisia odporučila založiť v meste profesionálne bábkového divadlo. Stalo sa tak 17. júna 1959. Riaditeľom divadla sa stal A. Futáš, výtvarníčkou J. Pogorielová a funkciu režiséra zastával krátku dobu Alexander Pogorielov. Súbor tvorili zakladajúci členovia ochotníckeho divadla.
Organizačne mimoriadne zdatný a dynamický riaditeľ Futáš, po náhlom odchode A. Pogorielova, prevzal až do konca 60. rokov aj post režiséra. Futáš sa však nestaval do režisérskej pózy, ale neustálymi aktivitami získaval najmä českých režisérov (V. Charvát, M. Schartová-Kočvarová, Z. Havlíček, K. Brožek). Zo Slovenska pozval tvorcu tzv. nitrianskej bábkovodičskej školy, uznávanú osobnosť slovenského bábkarstva J. Romanovského, televízneho režiséra J. Chlebíka a režiséra košickej činohry Otu Katušu. Pripomeňme, že vznikajúce profesionálne bábkové súbory na Slovensku trpeli akútnym nedostatkom režisérskych osobností. Potenciálne schopní jednotlivci s režisérskymi ambíciami sa preto hľadali aj v radoch domáceho súboru. V Košiciach dostal najväčší priestor najskúsenejší bábkoherec Emil Šuba. Riaditeľ Futáš využil aj svoje medzinárodné kontakty a do divadla pozval šéfrežisérku budapeštianskeho Állami Bábszínházu Kató Szönyiovú. Výtvarný štýl určovala J. Pogorielová, autorka rozhodujúcej väčšiny výprav.
Záujemcov o vysokoškolské štúdium vysielalo divadlo na pražskú bábkarskú katedru. Už v polovici 60. rokov sa do divadla vracali prví absolventi, z ktorých každý svojím osobitým talentom kvalitatívne pozdvihli umeleckú úroveň košických inscenácií.
V druhej polovici 60.rokov začalo košické divadlo inklinovať k divadelnému žánru, ktorý kritika začala označovať pojmom detské hudobno-zábavné divadlo. Dominantnou zložkou sa stala muzika a osobnosť hudobného skladateľa Aliho Brezovského a jeho spolupráca s režisérom Katušom. K spomínanému typu divadlu už dlhé roky v Čechách inklinoval režisér a autor bábkových hier Bedřich Svatoň, ktorý v tom čase pôsobil vo východnom Berlíne. Riaditeľ Futáš ho pozval v roku 1968 ku spolupráci a o dva roky neskoršie sa už stal interným režisérom košického súboru. Ideálnych spolupracovníkov našiel v domácej výtvarníčke J. Pogorielovej a v spomínanom hudobníkovi Brezovskom. Svatoňove inscenácie (N. Cassianová – L. Dvorský: Zvedavý sloník, J. Romanovský: Traja zhavranelí bratia, B. Svatoň: Medovníkový princ, J. Romanovský: Materina dúška, K. Bednář: Johanes doktor Faust), priniesli na košickú scénu dynamickosť a komediálnosť a v systéme divadla na divadle aj do popredia preferovaného herca. V priebehu Svatoňovho pätnásťročného pôsobenia v Košiciach, prejavila sa v jeho réžiách vrodená divadelná komediálnosť a grotesknosť. Podarilo sa mu využiť nadšenie i tvorivý potenciál zakladajúcich členov divadla a stmeliť ho s nastupujúcou mladou generáciou, v ktorej sa vystriedalo niekoľko mimoriadnych hereckých talentov. Spoločne s výtvarníčkou J. Pogorielovou profilovali košické súbor na profesionálnej úrovni.
Nový pohľad na dramaturgiu začala v 70. rokoch vytvárať skúsená Libuša Lopejská. Dôraz položila na pôvodnú slovenskú tvorbu, z ktorej väčšina mala svoju rukopisnú premiéru práve v košickom divadle (J. Štiavnický: Kamenný kráľ, Š. Šmihla: Slncový kôň; E. Čepčeková: Štyri zlaté klasy; K. Brožek: Vojny turecké a iné, B. Svatoň – L. Lopejská: Spiaca krásavica). Okrem českých tvorcov (M. Vildman, M. Schartová-Kočvarová, K. Brožek), objavili sa pri jednotlivých tituloch už aj nové mená slovenských režisérov (Š. Šmihla, J. Hižnay, P. Uher, J. Pražmári, J. Ondrejka).
Ohlasom na tradíciu ľudového divadla boli dve autorské inscenácie hosťujúcich režisérov. Štefan Šmihla napísal na motívy Dobšinského rozprávok Slncového koňa a K. Brožek scénicky spracoval slovenské ľudové balady pod titul Vojny turecké a iné. V inscenácii tvorivo rozvinul svoje predchádzajúce skúsenosti založené na ľudovom folklórnom zvykosloví. Na oboch inscenáciách sa vynikajúcim spôsobom etablovala dvojica výtvarníkov Hana Cigánová a Peter Cigán.
K výraznej zmene v poetike divadla prišlo koncom 70. rokov príchodom rozhľadeného dramaturga Ľubomíra Šárika. Porozumel si s nastupujúcim absolventom bábkarskej réžie a autorom rozhlasovým hier Jánom Uličianskym a spoločne objavovali nových slovenských autorov a uvádzali diela zo svetovej literatúry pre deti a mládež. Dramaturgické smerovanie významne podporil Uličiansky ako autor bábkových hier (Janko Pipora, Radúz a Ľudmila, Bohatier Kremienok, GOLEGO, Peter Kľúčik) a dramatizátor diel domácich a svetových spisovateľov (K. Ondrejka: Zlatý vábnik, D. Hevier: Krajina Zázračno, J. Barrie: Peter Pan, H. CH. Andersen: Malá morská panna). Svojím hravým a farebným výtvarným rukopisom sa v košických inscenáciách predstavila ďalšia významná slovenská scénografka Eva Farkašová.
K dvojici Uličiansky – Šárik pristúpil začiatkom 80. rokov ďalší partner, absolvent bábkarskej scénografie Peter Čisárik. Poetika tvorivej trojice smerovala k dvom rozhodujúcim inscenáciám: k Hevierovej Krajine Zázračno a ku Šťastnému princovi O. Wildea. Uličiansky našiel v tvorbe Daniela Heviera rovnako zmýšľajúceho spisovateľa, premieňajúceho obrazové videnie detského sveta do básnického obrazu. Čisárikove scénické riešenie Krajiny Zázračna sa v slovenskej bábkarskej scénografii stalo originálnou a ojedinelou realizáciou básnického slova do výtvarného metaforického inscenačného tvaru. V novom výtvarnom videní pokračoval Čisárik aj v Šťastnom princovi, kde odhalil výtvarnú konštrukciu a technológiu bábky, aby sústredil pozornosť na dominujúci charakteristický výraz jej tváre. Ak si dovtedy režisér Uličiansky hudobne porozumel s viacerými autormi, od roku 1984 si našiel vnútorne najbližšieho spolupracovníka v košickom hudobnom skladateľovi Norbertovi Bodnárovi. Od tejto spolupráce sa už všetky Uličianskeho inscenácie spojili s Bodnárovou tvorbou a jeho meno dominuje vo väčšine inscenácií až do dnešných dní. Tandem získaval ocenenia na domácich i zahraničných festivaloch. Uličianskeho autorsko-režijná tvorba s osobitou poetikou, významne ovplyvnila umelecký rast košického divadla v 80. rokov.
Už pred odchodom režiséra Uličianského z Košíc, začal si svoj režisérsky priestor hľadať dovtedajší bábkoherec súboru Karol Fischer. Dramaturgia nepochybne hľadala tituly (I. Peřinová: Košeľa pre Jánošíka, Nedobrák – to je drak!, Ľ. Podjavorinská: Gajdoš Filúz, B. Aprilov: Vajíčko, A. Wendt: Ježipero), ktoré tematicky a realizačne vyvažovali náročné inscenácie predchádzajúceho obdobia. Aj zásluhou Čisárikovho výtvarného videnia, znamenali Fischerove réžie nóvum v doterajších postupoch. Netradične pristúpil k slovenskej ľudovej rozprávke Jaroslava Pivku Popolvár a v inscenácii objavil to, čo v nej chýbalo – humornosť. A hoci Fischerova tvorba prispievala k ďalšiemu rastu divadla, na svojom poste sa dlho neudržal. Súbor zostal bez interného režiséra. Umeleckým šéfom sa stal popredný herec súboru Ivan Sogel. Divadlo sa dostalo do situácie dobre známej z obdobia svojho vzniku. Aj teraz hľadalo náhradné riešenie vo vlastných radoch, prípadne si ku spolupráci pozývalo českých a slovenských režisérov (J. Břenek, K. Brožek, J. Středa, P. Baker, J. Pražmári, R. Bachratý, J. Prokeš). Po dlhšom čase opäť reprezentoval svoj osobitý výtvarný názor domáci výtvarník Peter Čisárik. V Uličianského dramatizácii Andersenovej Malej morskej panny, v réžii hosťujúcej M. Schartovej-Kočvarovej, uplatnil bábku ako vyabstrahovaný výtvarný objekt, pohybujúci sa v akoby „uzatvorenom“ priestore, tvorenom iba podstatnými scénickými linkami. Peter Čisárik, aj keď v tomto úsilí osamotený, opäť potvrdil, že patrí k osobnostiam scénického výtvarníctva bábkového divadla, ktoré prekračujú hranice Slovenska. V ďalšom období už nenašiel podobné silné témy, ani režisérsku osobnosť, vyznávajúcu spoločné presvedčenie o jednej z hľadačských ciest bábkového umenia a z divadla odišiel.
Nová riaditeľka divadla Katarína Hegedüsová-Procházková prišla v roku 1992 s odvážnou koncepciou ďalšieho vývinu divadla. Postavila ju na dvojitej repertoárovej prevádzke: bábkovej, určenej detskému divákovi a činohernej, zameranej na mladého a dospelého diváka. Do cesty sa jej však postavili nemalé prekážky. V rámci reštitúcie sa divadlo muselo vysťahovať z budovy na Rooseweltovej do náhradnej budovy na Tajovského ulici, ktorá však mala narušenú statiku. Riešenie sa našlo za podpory Ministerstva kultúry a vtedajšieho krajského zriaďovateľa. Zo susediacich dvoch zdemolovaných budov sa generálnou rekonštrukciou vybudovalo nové bábkové divadlo so sálou pre 130 detí, šatňami pre hercov a ďalšími prevádzkovými priestormi. Medzi budovami vznikol ešte malý amfiteáter. Už v roku 1999 prišlo ku kolaudácii. Škoda, že architekt nenašiel iné riešenie pre bábkové javisko, ktoré sa tiesni na malom priestore a tvorcov inscenácií stavia pred neľahké problémy. Nastupujúca riaditeľka predznamenala, že nad repertoárovou skladbou bude držať ruku aj ako dramaturgička. Profilujúcimi inscenáciami divadla sa stali tituly uvedené v sezóne 1993/94. Jezuliatko, veršovanú betlehemskú hru slovenského klasika Ferka Urbánka naštudoval český režisér Petr Nosálek v nápaditej výprave Miroslava Dušu. V Holičovi s chvostom sa Ľ. Šárika nechal inšpirovať motívmi rozprávky talianskeho autora L. Capuanu. Postavy realizovala originálnym spôsobom výtvarníčka E. Farkašová. Vytvorila veľké, predimenzované figuratívne objekty v tylovo bielych, priesvitných kostýmoch, do ktorých mohol vojsť herec.
V staticky zrekonštruovanej budove na Tajovského začal hrávať činoherný súbor Jorik (1995), ktorý bol súčasťou Bábkového divadla. Na jeho čelo sa postavil interný činoherný režisér Valentín Kozmenko-Delinde, dovtedajší popredný tvorca inscenácií prešovského Divadla Alexandra Duchnoviča. Potvrdila sa známa pravda, čo znamená pre súbor umelecká osobnosť s jasnou predstavou o divadle. V priebehu piatich rokov originálnym výkladom svetovej dramatickej literatúry zviditeľnil Jorik nielen v Košiciach ale aj za hranicami Slovenska. Súbor sa rozšíril o absolventov košického konzervatória. Pred vedením divadla stála otázka, kto bude napĺňať predstavy o ďalšom umeleckom smerovaní divadla pre deti? Do interného stavu sa nepodarilo získať ani predpokladaného absolventa bratislavskej bábkarskej réžie Gejzu Dezorza, hoci sa úspešne uviedol vlastnou dramatizáciou Dobšinského rozprávky Piatko a Pustaj. S najlepšími predsavzatiami i čiastkovými úspechmi vstupovali do procesu hosťujúci režiséri (B. Azarov, J. Uličiansky, P. Uher a ďalší), ktorí však ďalej systematicky nepracovali s hercami na vlastnej predstave o divadla pre deti, ako to bolo v prípade Jorika. Najväčší priestor dostal popredný český bábkoherec Vladimír Čada (bývalý člen košického súboru zo začiatku 60. rokov), ktorý uviedol niekoľko pôvodných hier od slovenských autorov (L. Lopejská: Kozliatka a vlk, D. Hevier: Hugo, Frigo, Bublina, K. Hegedüsová: Šípková Ruženka). Keď v roku 2000 odišiel Kozmenko-Delinde a Jorik zostal bez režisérskej osobnosti, zo súboru odchádzali aj niektorí herci. Ku koreňom slovenskej ľudovej rozprávky v jej folklórnej interpretácii sa vrátil ďalší hosťujúci režisér Ádám Badin s výtvarníkom Szilárdom Borárosom. V trilógii postupne uvádzaných Badinových dramatizácií rozprávok Braček jelenček, Zlaté pierko vzbudila pozornosť tretia, Košický Betlehem alebo Ježiško u nás, v ktorej Mária putuje s Jozefom po súčasných Košiciach, aby nakoniec mohla porodiť Ježiška v odstavenej zlievarni fabriky U.S. Steel-u. V posledných sezónach venuje súboru sústavnejšiu pozornosť režisér Pavel Uher, ktorý vstúpil na košickú pôdu ešte v 80. rokoch pred svojou emigráciou do zahraničia. Nepočetný súbor, s talentovanými jednotlivcami, získal v jubilujúcom roku najvýraznejšie úspechy s popredným a uznávaným bieloruským režisérom Olegom Žugždom. Ten prišiel s národnou rozprávkou Filipko a ježibaba a vo výprave Valerija Račkovského priviedol hercov k výraznému a sústredenému prejavu. Aj v prípade tejto bábkovej inscenácie sa potvrdilo, že súbor potrebuje pracovať s režisérskymi osobnosťami.
Za takýmito cieľmi by sa v ďalšom období svojho umeleckého vývinu malo uberať Bábkové divadlo v Košiciach.
Loutkář 1/2010, s. 13–15.
14. 11. 2024
Divadlo Radost, Brno
1950: Horáková ON AIR
15. 11. 2024
Divadlo loutek, Ostrava
Pilot a Malý princ
15. 11. 2024
Divadlo Spejbla a Hurvínka, Praha
Hurvínkova vánoční záhada
16. 11. 2024
Malé divadlo, České Budějovice
Uneste mě, prosím
Markéta Kočvarová Schartová (20. 4. 1934 – 12. 11. 2014)
Iva Peřinová (25. 6. 1944 – 6. 11. 2009)
Jiří Krba (17. 11. 1949)
Helena Štáchová (18. 11. 1944 – 22. 3. 2017)
Jana Sypalová (22. 11. 1959)
Marcela Jechová (25. 11. 1934)
Bohuslav Olšina (27. 11. 1924)
Erik Machart (28. 11. 1959)
Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.
Twitter
RSS