Leška, Rudo: Cirkus o životě a smrti

Strážny domček z ledabolo utlčených dosák, šnúra na bielizeň, múr z drevených latiek, stolička, vojenské debny, zelená celtovina, ukazovateľ s červeným krížom. Nevedno kde a kedy. Prosto vojenský tábor, akých boli a sú tisíce – pátranie po tom, o akú vojnu ide, nie je nutné (podľa použitých rekvizít možno hovoriť o druhej polovici minulého storočia). Vtom privezú dorantaného človeka a pochopíme, že sme v poľnej nemocnici. Takto prozaicky začína inscenácia Court-Miracles (Dvor zázrakov) režiséra Christiana Coumina z produkcie francúzskeho súboru Le Boustrophédon. V Česku ho uviedol tohtoročný festival Letní Letná.

Fabula je prostá – rozpráva o ľuďoch, ktorý sa na tomto smutnom mieste stretávajú ako na pokojnejšom ostrove vprostred vojnového besnenia. Ošetrujúci personál, ranení invalidi z oboch strán konfliktu (silný moment predstavuje situácia, v ktorej, podľa uniforiem súdiac, „nepriateľskí“ vojaci balia cigaretu, každý tou rukou, ktorá mu zostala) a dozerajúci veliteľ si krátia dlhú chvíľu roztopašou a hrou, pokiaľ im to zdravie a podmienky dovolia. A všetkých premkýna akási zvláštna radosť zo života, hoci obklopeného smrťou, snáď práve preto, lebo si o to viac svoje žitie uvedomujú. Dramatický oblúk je vystavaný od príchodu zraneného po explóziu, ktorá celý lazaret zničí, takže jeho osadenstvo musí zutekať kamsi do neznáma. Zostávajú tu po nich len krysy, ktoré vyliezajú z rôznych otvorov na javisko.

Čo robí tento francúzsky projekt výnimočným, to sú vyjadrovacie prostriedky. Dramatické osoby na javisku predstavujú živí herci i bábky (jednak navlečené na bábkohercoch, takže im zostali „živé nohy“, jednak nasadené na ruku). Herci hrajú vždy pacientov, bábky spodobujú zdravých ľudí (personál) – sú akýmisi škriatkami, dobrými i zlými, ktorí tu vládnu. U bábkohercov očarí umenie animácie, celkom stierajúce rozdiely medzi postavami stvárnenými hercom a bábkou, ktorý si vnímateľ prestáva uvedomovať. Práve animátorská dokonalosť je pritom čosi, čo sa u českých a slovenských súborov vída (ak porovnávam s videným) veľmi zriedkavo. Na dôvažok, čosi vyše hodiny trvajúca inscenácia sa hrá bez jediného slovka, predsa je však významovo nabitá, ba napínavá. Je to dôkazom toho, ako dôvtipne tu režisér pracuje s ďalšími, neverbálnymi divadelnými prostriedkami, ktoré dokážu slovo plnohodnotne nahradiť. Až tak, že diváci jeho absenciu skoro nepostrehnú.

Dielo je brilantnou ukážkou tzv. nového cirkusu, pre mňa veľmi cennou predovšetkým tým, ako prepája cirkusovú zručnosť s divadelnosťou. A cirkusanstva tu je nadostač. Invalidi (bárs bez nôh či paží), sestrička, vojaci žonglujú, korčuľujú, chodia po povraze, šantia a akoby mimochodom predvádzajú svoju šikovnosť. Tieto fígle však majú svoju hodnotu v tom, že sú zdôvodnené logikou inscenácie. Práve v okamžikoch, kedy sa „cirkusové čísla“ začínali vymykať zo zovretého tvaru strácala inscenácia napätie a stávala sa cirkusovou exhibíciou. Asi preto inscenátori primysleli magnetofón, na ktorom si strážiaci vojak nezmyselne prehráva cirkusové pochody len z toho dôvodu, aby mali artistické čísla „zodpovedajúci“ hudobný sprievod.

Forma tejto inscenácie je tragikomická, ale obsah je závažný (inscenátori sami priznávajú inšpiráciu pobytom v pásme Gazy, kde hrali pre deti postihnuté izraelsko-palestínskym konfliktom). Tragično však pražskí diváci príliš intenzívne nevnímali, súdiac podľa výlučne veselých reakcií publika. Pritom túžba žiť za každých podmienok, zbratanie sa nepriateľov, to je súčasť významného etického posolstva inscenácie.

Rudo Leška

Le Boustrophédon (Francúzsko)

Kolektív autorov: Court-Miracles (Dvor zázrakov)

Réžia: Christian Coumin, hudba: Daniel Masson, účinkujú: Loic Apard, Lucie Boulay, Johanna Ehlert, Matthieu Siefridt.

Predstavenie bolo uvedené v rámci festivalu Letní Letná 2009, písané z reprízy 27. 8. 2009.

Loutkář 5/2009, s. 208.