Bábkarská Bystrica Tour 2018

Dzadíková, Lenka: Divadlo, ktoré rastie

V súbore najstaršieho slovenského bábkového divadla – Bábkového divadla Žilina (BDŽ) nastali v uplynulom období viaceré závažné zmeny. Došlo ku kompletnej výmene mladšej časti hereckého súboru a postupne do divadla nastúpili tri absolventky Katedry bábkarskej tvorby DF VŠMU a dvaja mladí herci. Súbor v súčasnosti tvorí jedenásť hercov (vrátane hrajúceho riaditeľa Petra Tabačka). Je dôležité, aby sa herecký súbor stabilizoval, okrem iného ani inscenáciám neprospieva ich viacnásobné preobsadzovanie.

Pre vývoj divadla a jeho smerovanie je podstatným post interného dramaturga. V tejto funkcii pôsobil v BDŽ dve sezóny (do októbra 2007) Eduard Kudláč. V sezónach 2003/2004 až 2005/2006 malo divadlo obsadený aj post interného režiséra. Bol ním Tomáš Hudcovič. (Jednou z ich posledných spoločných inscenácií bol vydarený Večerníček.) V slovenských divadlách nie je samozrejmým javom, že je v súbore interný dramaturg i režisér a teda, že divadlo stojí pevne na dvoch nohách. Z piatich slovenských bábkových divadiel je v súčasnosti takýto priaznivý stav len v dvoch (Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre a Bábkové divadlo na Rázcestí Banská Bystrica), pričom je umelecká funkcia kumulovaná s postom riaditeľa/riaditeľky. Po období, kedy v divadle pôsobil interný režisér i dramaturg prišlo obdobie, kedy nebol obsadený ani jeden z týchto postov. Pre divadlo to znamenalo provizórium a z nezverejnených dôvodov zrušenie tretej premiéry sezóny 2007/2008. Aktuálny interný dramaturg Peter Palik nastúpil do divadla v apríli 2008.

V sezóne 2007/2008 oslovilo divadlo režisérku, vtedy čerstvú absolventku štúdia bábkarskej réžie a dramaturgie na KBT. Pavla Musilová zvolila ako predlohu k svojej inscenácii populárnu netradičnú knižku autorov Dušan Taragel a Jozef Gertli Danglár Rozprávky pre neposlušné deti a ich starostlivých rodičov. Do rovnomennej inscenácie vybrala štyri rozprávky – o lenivom Tónovi, o pažravom Petríkovi, o Anči, ktorá sa neumývala a smrdela a Rozprávku o Ferkovi, ktorý robil všetko naopak.

Jednotlivé rozprávky sú rozprávaním profesora Sama Samojeda, ktorý má laboratórium na prevýchovu zlých detí. Práve to, že si tvorcovia ako rámec inscenácie zvolili návštevu v laboratóriu, uškodilo jej výtvarnosti. Dominantným scénografickým prvkom je konštrukcia pologule s posuvnými paravánmi v bielej farbe. Jednotlivé rozprávky sa však odohrávajú v domovoch detí. Sterilný biely paraván sa tak stal málo využiteľnou kulisou. Jej výhodou sa stalo, že v kontrapunkte k nej výtvarne vynikali bábky. Ide o manekýnov s nadrozmernou dĺžkou končatín. Charakteristická črta každej postavy je prenesená do výzoru bábky. Anička, ktorá sa neumývala, má dlhé, strapaté, čierne vlasy, pažravý Petrík má veľké ústa a jeho oblečeniu dominuje podbradník. Bábka lenivého Tóna nemá nohy (veď aj tak bol taký lenivý, že by neurobil ani krok a večne sa nechával nosiť na chrbte svojich rodičov).

Inscenácií chýba dynamika, mnohé výstupy sú statické a pridlhé. Chýbal nadhľad (najmä herecký) nad strašidelnými osudmi neposlušných detí. Mierne ťažkopádnej inscenácii dodáva ľahkosť hudba Ivana Kalinku a vtipné texty piesní Jozefa Mokoša.

Tvorivý tandem manželov Piktorovcov, bábkarov z divadla PIKI, je autorom ďalšej žilinskej inscenácie. Piktorovci si divadelnosť rozprávok Roalda Dahla overili aj na vlastnej inscenácii Kamoš obor. Pre inscenáciu v BDŽ vybrala Katarína Aulitisová rozprávku Akčan Tyrok, napísala jej adaptáciu a spolu s Ľubomírom Piktorom inscenáciu režírovali.

Rozprávka je o príbehu lásky dvoch ľudí, ktorí žijú blízko pri sebe, no pritom sú si vzdialení. Slečna Silverová venuje všetku svoju pozornosť len korytnačke Alfiemu a ani si nevšimne, že jej pán Hoppy dvorí. Ich príbeh lásky je rámcovaný príbehom korytnačej rodiny – Alfie a Karolínka rozprávajú svojim deťom, ako ich búrka na mori odlúčila a ako sa znova stretli u pána Hoppyho.

Inscenácia pracuje s menšou variabilnou scénou, tvorcovia využili každý jej detail. Autorka scény Zuzana Mojžišová-Cigánová navrhla dvojposchodový dom, kde bývajú pán Hoppy a slečna Silverová. Z druhej strany tohto objektu je prales – korytnačí svet. Dvere do domu sú umiestnené na boku, majú reálnu veľkosť a tak je prechod medzi priestorom, kde herci hrajú s maňuškami a priestorom, kde vystupujú ako javiskové postavy plynulý.

Druhým objektom na javisku je lavička pri výveske kina Nádej. Tam sa pomocou plošných bábok odohrávajú predstavy pána Hoppyho, ako by slečnu Silverovú zachránil sťa Tarzan, Spiderman alebo Superman. Jednotlivé výstupy v inscenácii sú vhodne hudobne podfarbené, základom je hudba z čias nemého filmu. Týmto obdobím sú inšpirované i kostýmy a herecký prejav účinkujúcich. Slečna Silverová (Barbora Juríčková) má ružové šaty, klobúčik a kráča drobnými krokmi, je to romantická žienka. Pán Hoppy (Ján Demko) stavia svoje výstupy na gagoch a klaunských minietudách, rekvizitou – paličkou na zbieranie pohodených papierov točí ako Chaplin. Spolu vytvárajú na javisku veľmi sympatický pár, navyše obaja podávajú herecky i animátorsky výborný výkon.

Inscenáciu Akčantyrok charakterizuje premyslené členenie priestoru, výborne spracovaný a využitý motív obdobia chaplinovskej filmovej grotesky, prepracované herecké akcie a detailná režijná práca. To všetko vytvára stabilný a umelecky hodnotný celok.

Sezóna 2008/2009 vznikla už s interným dramaturgom Petrom Palikom. Prvou bola inscenácia Romaldíno a Kamila. Autor inscenačného textu Peka Pažiš zostavil príbeh z tradičných rómskych rozprávok zozbieraných českou romistkou Milenou Hübschmannovou. Inscenátori ho potom zobrazili aj pomocou láskavo uchopených stereotypov v našom myslení o Rómoch. Inscenáciou približujú divákom rómske rozprávky, ich zvyky, povery…

Hlavným scénografickým prvkom bola futbalová lopta. Na javisku ich boli desiatky – nafúknuté, spľasnuté, roztrhané… Z lôpt vznikli hlavy javiskových postáv, stali sa kopou snehu, väzenskou guľou, kapustným poľom… Futbalové lopty sa dramaturg s režisérom snažili obhájiť aj v texte. Dokázali humorne a nenásilne vložiť do rómskej tematiky futbalovú terminológiu.

Hosťujúca česká scénografka Klára Fonová pridala na javisko aj niekoľko pneumatík. Herci pod režijným vedením Kamila Žišku z nich vytvorili auto, motýľa, formulu, ktorej v boxoch vymieňajú pneumatiky i štedrovečerný stôl. Na scéne figuroval i čiastočne presvitajúci paraván, na ktorom sa zobrazovala tieňohra, ale samotný kus plexiskla sa premenil napríklad aj na hada. Ďalším výtvarným prvkom sú čierne balóny, ktoré spletené do seba predstavujú rómsku osadu, alebo zavesené na herečke sú množstvom jej detí.

Inscenácia čerpá zo zaujímavého zdroja, nepodlieha však prvoplánovému vnímaniu rómskej kultúry. Režisér i dramaturg v nej uplatnili svoj zmysel pre humor a cit pre prácu s predmetom.

Vo februári 2009 vyvrcholili v BDŽ prípravy náročného projektu – inscenácie Láska k trom pomarančom podľa opery S. S. Prokofieva v réžii svetoznámeho míma Milana Sládka.

V závere sezóny vysoko nasadenú latku súbor nepodliezol. V máji mala premiéru pouličná verzia Danteho Božskej komédie. Režisér Jakub Nvota nadviazal na úspešného „škrtiča“ Othella. Inscenácia Božská komédia však siaha ešte k vyšším métam.

Tituly sezóny 2008/2009 boli orientované na staršie a dospelé publikum. Ponuku pre tohto diváka rozšírilo BDŽ aj platformou Večerné stredy. Raz v mesiaci hosťuje v divadle niektorá zo zaujímavých slovenských inscenácií. Zdá sa, že výber je zatiaľ vždy starostlivý a dbá sa predovšetkým na kvalitu inscenácie.

Deťom ponúkajú herci každý víkend interaktívnu divadelnú zábavu Sobota s rozprávkou. Repertoár inscenácií pre detského diváka sa rozšíri v nastávajúcej sezóne 2009/2010, kedy budú všetky pripravované inscenácie určené deťom.

Uplynulú sezónu 2008/2009 môžeme v BDŽ nazvať obdobím stabilizácie. Súbor divadla mal možnosť pracovať s rôznymi režisérmi na rôznych typoch inscenácií i s rôznymi (nie tradičnými) bábkami. Po premiére nonverbálnej inscenácie s použitím masiek si herci opäť vyskúšali hrať divadlo na ulici. Práve celosúborové inscenácie Láska k trom pomarančom i Božská komédia môžu prispieť k istej emancipácii (v rámci žilinského divadelného kontextu i v slovenskom bábkarskom priestore) a zvýšeniu sebavedomia žilinského súboru.

Po príchode nového dramaturga i talentovaných mladých hercov, ktorí doplnili disponovaný herecký súbor (Abafi, Demko, Eliášová, Filipčíková, Tarasovičová), akoby vchádza do divadla nová energia. Ak sa Žilinčanom podarí udržať stabilitu v hereckom súbore a dosiahnuť kontinuitu a premyslenosť v dramaturgii i tvrdú ruku dramaturga pri jednotlivých inscenáciách, je predpoklad, že sa v Bábkovom divadle Žilina začala nová úspešná éra.

Bábkové divadlo Žilina vzniklo v roku 1950 ako prvé slovenské profesionálne bábkové divadlo z členov stálej ochotníckeho bábkovej scény Radosť. Spočiatku existovalo ako Bábková scéna pri Krajovom divadle pracujúcich v Žiline, neskôr po premenovaní divadla, nieslo názov Bábková scéna Divadla Petra Jilemnického. Až od 1. apríla 1961 fungovalo ako samostatné teleso. V jeho začiatkoch boli profilujúcimi osobnosťami Teodor Zvara, neskôr prvý slovenský absolvent pražskej DAMU Vladimír Predmerský. V 60. rokoch charakterizovala tvorbu divadla výrazná éra divadla masiek.

Loutkář 4/2009, s. 158–159.

Bábkarská Bystrica Tour 2018

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.