Bábkarská Bystrica Tour 2018

Malíková, Nina - Dvorská, Marta D.: Český animovaný film včera, dnes a zítra I

Festival vznikol v roku 2001. Za sedem rokov sa stal neodmysliteľnou súčasťou zimy v tomto meste. Vraj jeho vznik priamo inicovala zima. Počas dlhých chladných zimných večerov deti nemajú kam ísť, nemôžu sa hrať vonku, a aby nemuseli stále sedieť pred televízorom, členovia tímu ABC pod vedením riaditeľa Thierra Maciu vymysleli toto divadelné podujatie.

ABC je Burgundská kultúrna asociácia, ktorá v spolupráci s inými divadlami programuje koncerty a večerné podujatia pre dospelých počas celého roka. Organizuje veľký festival starovekej hudby a k jej profilovým podujatím patrí práve medzinárodná prehliadka A pas contés. Festival chce zaujať všetky vekové kategórie – i deti od 0 rokov! Počas festivalu sa koná prehliadka desiatok divadelných predstavení domácich a zahraničných skupín, stovky tvorivých dielní, výstavy, besedy s tvorcami a prednášky. Na rozdiel od našich stredoeurópskych festivalových zvykov (i možností), sa podľa dobrého západoeurópskeho obyčaje koná niekoľko týždňov, presne tri. Tento ročník sa konal od 12. do 28. februára. Počas festivalových dní sa odohralo viac ako 120 predstavení v podaní 38 divadelných skupín, hralo sa na 36 miestach v Dijone a v okolí. Festival dal šancu predstaviť sa 13 divadelným skupinám z regionálnych divadiel z Burgundska, 14 zoskupeniam z celého Francúzska. Na prehliadke sa prezentovali zahraničné divadelné skupiny zo 6 štátov Európy: Švajčiarska, Talianska, Švédska, Nórska, Česka, Nemecka. Mesto Dijon počas troch týždňov hostilo viac ako 300 umelcov a umelkýň.

Festival umožnil sériu besied s inscenátormi, ale aj odborných debát pod vedením renomovaných francúzskych osobností o súčasnom divadle objektov, alebo na tému ako predávať inscenácie pre tínedžerov a pod. Ponuku festivalu spestrili výstavy tvorby ilustrátorky Maryline Rich a sochárky Caroline Checcacci. Po prvýkrát vôbec sa konal salón detskej literatúry v spolupráci s kníhkupectvami v Dijone pod názvom Crocmilivre. Tento ročník dosiahla návštevnosť viac ako 21 tisíc divákov. Publikum v meste a v regióne žilo festivalom a sály praskali vo švíkoch na všetkých typoch predstavení. Okrem toho, po prvý raz sa na festivale konalo medzinárodné stretnutie Relais Culture Europe, na ktorom sa zúčastnilo sedem riaditeľov rôznych festivalov pre deti a mladých ľudí v Európe: z Poľska (Kristian Kobylka, Opole), Maďarska (Agnes Kiszeli, Kecskemét, Jan Schneider, Pécs), Francúzska (Thiery Macia, Dijon), Slovenska (Iveta Škripková, Banská Bystrica), Španielska (Julietta Augusti, Joan Andreu, Lleida), Škótska (Tony Reekie, Edinburgh) a z Talianska (Cristina Caazzola, Mantova). Stretnutie bolo pracovné a týkalo sa jedinej témy, ako vytvoriť spoločný európsky projekt spolupráce medzi festivalmi pre deti a mladých ľudí.

Postrehy z divadelnej sály

Štyri dni na festivale mi umožnili vidieť viac ako desať predstavení pre rôzne vekové skupiny. Vďaka tomu som mohla pozorovať francúzske publikum. Vzťah medzi divadlom, rodičom a dieťaťom. Na predstavenia pre najmenších chodili rodičia s veľmi malými deťmi, skoro bábätkami. Mnohé bábätká matky dojčili. My by sme povedali, že také malé deti do divadla nepatria. Tam akoby sa netrápili tým, čo je alebo nie je vhodné pre malé deti. Akoby tie deti patrili do sveta s plnou vážnosťou, bez vydelenia vekom a našimi názormi na to, čo je pre ne vhodné. Dôležité bolo, že prišli spolu do divadla. Ak dieťa revalo, spokojne s ním odišli zo sály. Z môjho pohľadu do programu pre najmenšie deti boli zaradené predstavenia, ktoré vôbec neboli vhodné pre malé deti, témou, obsahom i formou. Vyžadovali si staršieho diváka. A nikoho to netrápilo, deti a rodičia sedeli spolu na predstavení a bádali, o čom to je. Rodičia zaujate vysvetľovali sebe i deťom. Akoby umenie/divadlo bolo vždy a za každých okolností vhodné pre všetkých. Zvláštne a milé boli vyhradené miesta na kočíky pred sálami. Na druhej strane však publikum a tvorcovia viedli vášnivé debaty o tom, aký je rozdiel medzi tvorbou pre mladých/tínedžerov a pre dospelých. Nechceli ich spájať do jednej škatuľky. Venovali sa špecifikácii problémov detí tínedžerského veku a ich pocitom. Mnohí tvorcovia tvrdili, že problémy tínedžerov sa nesmú generalizovať a tvorba má akceptovať potreby mladých ludí inak, ako zrelého dospelého publika.

Postrehy z divadelného programu

Vzorka predstavení počas štyroch festivalových dní, ktoré som mala šancu stráviť v Dijone, ma presvedčila o precíznej príprave a výbere predstavení, ozaj pre všetky vekové kategórie. Jednou vetou sa ponuka predstavení dá charakterizovať nasledovne: pestrá mozaika súčasných divadelných bábkových i nebábkových foriem, v každom predstavení víťazila hra s rôznymi vyjadrovacími prostriedkami divadla. Zažili sme nápadité hry s rôznymi rekvizitami, s papierom, s ohňom, s klasickou bábkou, ale i s hlasovým prejavom hercov, hru s médiami, prelínanie žánrov divadla a tanca, opery a pod. A niekedy aj ne–divadlo, skôr spôsoby dramatickej výchovy pre ešte batoľatá, ako v napríklad v predstavení Tibouli. Veľmi malé deti, viac ako dva roky nemali, spolu s rodičmi prechádzali rôznymi zázračnými priestormi za zvukov živej hudby a so sprievodom zvukov, ktoré sami vyvolali na zvonce, skaly, vo vode a pod. – zážitok pre deti aj pre rodičov. Určite však forma, ktorú by sme u nás nevydávali za divadlo, ani neurčili pre spomínanú vekovú kategóriu. Veková adresnosť a početná účasť detí i rodičov, ktorí sa nad ničím nedivili a spolupracovali s hercami, nás privedie k úvahám o tom, čomu my – rozumej v strednej Európe – hovoríme vhodná veková adresnosť publika. K názorom na to, čo je a nie je vhodné pre deti do troch rokov. A k našej, povedzme, divadelnej tradícií, ktorá tvrdí, že deti od troch rokov a vyššie sú pripravené na príchod do divadla, lebo vedia vnímať príbeh. Všetky produkcie pre deti od nula rokov nútia našinca k otázkami ohľadom limitov výchovy a vzdelávania, rovnako mantinelov tvorby a umeleckej komunikácie, bezo sporu aj k úvahám o našom vzťahu k deťom a k tomu, čo je podľa nás vhodné – nevhodné pre deti a prečo. V inscenácii Niť, divadielka L´eclaircle, Bourgogne, ktoré bolo venované pre deti od 18 mesiacov, herečka pracovala s niťami v rôznych farbách a podobách. Doslova z nich tkala pomerne banálny, ale čitateľný príbeh o spoločnej piesni, ktorá sa spieva deťom z jednej generácie na druhú…

Druhým postrehom, ktorý je málokedy, a hovorí o diametrálne odlišnej divadelnej praxi medzi strednou a západnou Európou, je počet účinkujúcich v predstavení. V ponúkanej vzorke predstavení boli vždy slušné herecké výkony hercov a herečiek, ibaže – v každom predstavení hrali najviac dvaja. Kto má to šťastie vidieť západné európske produkcie častejšie, potvrdí, že je to bežný, ak nie všeobecný trend. V porovnaní s tvorbou v našich divadlách je počet hercov na scéne výrazne obmedzený. To na jednej strane podnecuje tvorivosť jedného herca a ich vypätie k maximálnemu výkonu, a na druhej strane limituje divadelnú skupinu v tvorbe, ktorá zostáva na úrovni mono, či duo hry. Po istej dobe to začne byť divné, dívať sa stále na jedného, či dvoch hercov. Je to však dôsledok organizácie divadelného života, oddelenie divadelných skupín od divadelného priestoru. Väčšina projektov sa týka dvoch, troch ľudí, aby boli zaplatení. V programe siedmich predstavení, ktoré sme videli, bolo len jedno, kde vystupovali traja herci. Jednoduchou, a nestereotypnou výpoveďou nás oslovilo predstavenie talianskej skupiny Rodisio (Histoire d’une famille/Historie jedné rodiny). V emotívnej skratke vďaka tancu a pohybu na scéne, ako aj opakovaniu istých dialógov, porozprávala banálny príbeh prostej trojčlennej rodiny. Rodina chcela žiť šťastne, ale neskončila šťastne, kvôli rôznym rodinným stereotypom. Hra vtipná a krutá. Dve herečky, matka a dcéra, a jeden herec ako ocko dokázali prostredníctvom komických situácií odhaliť nebezpečenstvo neustáleho rodinného kolobehu, ktorý prežívame všetci. Talianske predstavenie získalo viaceré ocenenia na domácej i zahraničnej scéne. Vo svojom turné pokračuje a uvedie sa na prestížnom festivale Imaginate v Škótsku. Rodisio hrá svoju hru v troch jazykoch, v materčine, francúzštine a angličtine. Opäť rozdiel v porovnaní s našimi možnosťami, či potrebou hrať v cudzom jazyku. Známa francúzska skupina Luc Amoros privítala divákov v Labyrinte, v ktorom deťom rozprávala príbeh Minotaura s využitím priamej účasti detí na hre. Deti hľadali v labyrinte a spolu s nami sa divili, ako vďaka zapojeniu videokamier a technických vymožeností filmu inscenátori vytvorili falošnú realitu a ilúziu labyrintu. Kombinovanie reálnych prvkov, detí pri hre a pri boji s Minotaurom s pripravenými filmovým dokrútkami vytvorili emotívny zážitok. Výborné komické mono dramatické číslo doslova odpálila francúzsko–nórska herečka Guandaline Sagliocco. Svoje predstavenie Wouaf! Art venovala „psíčkarom“, okrem nej účinkovalo video a obrázky psov v rôznych výtvarných premenách a vo vtipných asociáciách. Na festivale sa ďalej prezentovala, ako jediný zástupca zo strednej Európy, česká skupina Krepsko, ktorá uviedla hru Najmenšia žena na svete. Tak sa zúročilo účinkovanie Krepska na festivale Bábkarská Bystrica 2008, kde ich videli hrať organizátori festivalu ABC Dijon.

Festival A pas contés z roka na rok znamená väčší krok k deťom a do detstva. Núti uvažovať o tvorbe pre deti a mladých ľudí. Áno, keď zima končí, v Dijone začína radosť spoznávania, z hry a zo sveta divadelnej mágie.

Loutkář 2/2009, s. 73–79.

Bábkarská Bystrica Tour 2018

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.