Leška, Rudo: Artušovská perzifláž à la Buchty a loutky

Zdá sa, že artušovské legendy vzrušujú Buchty a loutky už dlhší čas. V časopise Svět a divadlo vychádza od januára tohto roku komiks jednoho z členov súboru, Radeka Berana Meč mečů, ktorý sa, okrem iného, voľne pohráva s tematikou hľadania Grálu, meča Excalibur apod. V inscenácii tvoria dramaturgický základ epizódy z Artušovej smrti Thomasa Maloryho, sledujúce osudy kráľa Artuša od jeho počatia až k smrti. Pritom však dramatizátori nešli proti predlohe a nebránili sa rozkošateniu sujetu. Neveľmi skresávali tiež register osôb, takže popri Artušovi v epicentre, venujú dostatok priestoru i galantným a bohatierskym „dobrodružstvám“ Lancelota, Galahada, a ďalších rytierov okrúhleho stola, uchádzačom o tento vznešený titul, ich dámam, sluhom, lokajom a najmä Merlinovi. Práve Merlin, akýsi Richelieu Artušovho dvora, je však oproti predlohe, v ktorej je koncipovaný ako faktický vládca, majúci celkom v rukách oprate diania, mierne zatlačený do pozadia.

V Artušovi „buchťáci“ ctia poetiku svojich starších inscenácií, pričom im Maloryho predloha mohla ponúknuť viac priestoru, než povedzme Pes baskervilleský. Predovšetkým z hľadiska jazykových hier a odhaľovania jazykových stereotypov, nie nepodobného absurdnej dramatike, je z čoho vychádzať (pravda, s tým rozdielom, že Maloryho primitívna lexika a naivný sloh je myslený smrteľne vážne). Bizarnosť situácii v jazykovej rovine podčiarkujú neustále repetície kurióznych, zámerne archaizovaných zvratov (inverzný slovosled, „primitívna“ štylistika zodpovedajúca stredovekému kurtoáznemu románu atď.), z ktorých ako motto ostinato dominuje oslovenie krajiny „celá tato naše Anglie“, pri ktorom sa rôzne postavy (bábky) vrhajú s bozkami na zem. I v Artušovi sa opakuje celá plejáda odskúšaných postupov. Nielen v jazyku, ale aj v zámerne ledabolom vodení marionet z detského divadielka, náhlych zmenách perspektívy a mierky, kedy sa vodič stáva postavou a zároveň sa hra bábky a herca simultánne zdvojuje (bábka vytiahne miniatúrny meč, pričom vystúpi aj herec s veľkým mečom apod.), parodickej travestii pripomínajúcej v mnohom inzitné postupy ľudového divadla alebo v grotesknom spájaní epického rozprávačovho komentára (napr.: „Prichádza Lancelot“) s okamžitým prehovorom postavy („Já jsem Lancelot!“). Takémuto postmodernému virvaru zodpovedá aj hudobná koláž siahajúca od rocku k Parsifalovi. Pri tom všetkom kolotoči sa však inscenácia v niektorých okamihoch stíši, aby bola nastolená magická atmosféra, akú súbor tak dôvtipne vytvoril napr. v Tibete alebo Gilgamešovi, lenže tá je za okamih opäť svetsky zhodená a vzápätí poprená. Napriek tomu však inscenácii nechýba aj duchovnejší záber, aj keď samotné horiace sviece, Artušov hrobček a svätý grál v závere môžu po tom všetkom cynizme pôsobiť falošne (o zmysle slobodomurárskej zástery nehovoriac).

Treba povedať, že inscenácia dozrieva ako slamové víno, na opatrnú premiéru (2. 5. 2007) sa septembrová repríza (13. 9. 2007) príliš neponášala. Predstavenie už malo svoj pevný temporytmus, lepšie natimeované gagy a ani chvíľku nenudila. Práve spomenuté gagy sú žriedlom osobitého drsného humoru, pre ktorý publikum tento súbor vyhľadáva, a treba povedať, že sa vydarili opäť. Pritom je to humor veľmi dôvtipný, umne narábajúci s rýdzo divadelnými komunikačnými prostriedkami (cembalové prelúdium sprevádzajúce súlož Utera a Igrein, vodník a čert uchádzajúci sa pri voľbe kráľa o trón a pokúšajúci sa vytiahnuť Excalibur zo skaly, tj. z chleba, prerušenie predstavenia kvôli „keltskému zvyku“, čaju o piatej, vymenúvanie 150 rytierov, počas ktorého odchádzajú diváci na prestávku – akokoľvek by práve tento vtip mohol byť rozohraný lepšie –, hra so „záhubným stolcom“, na ktorom každá postava zomrie, Artušovo kráčanie dookola a nariekanie: „Kde je tak dlho? Kde je tak dlho? Kde je 18 rokov?“ a mnoho, mnoho podobných). Absolútnym vrcholom tejto grotesky je ovšem sled niekoľkých 2 – 10 (sic!) sekundových klipov, v ktorých je maňuškami zinscenovaná celá tretia kniha románu, pojednávajúca o Lancelotových dobrodružstvách.

Natíska sa pravdaže otázka, do akej miery nám toto dielo odhalilo nový pohľad na artušovský mýtus, resp. v čom spočíva jeho osobitá umelecká hodnota. Hoci sa na prvý pohľad inscenácia javí ako bezduchá zábava, myslím, že svoj zmysel obsahuje v schopnosti nazrieť hektiku a absurdnú existenciu dnešného sveta a životného štýlu v karnevalovom zakuklení artušovského príbehu, čo dnes v divadle bežné nie je.

Rudo Leška

Buchty a loutky, Praha

Marek Bečka a Buchty a loutky: Artuš neboli Artuš, pravdivá a úplná historie krále Artuše a rytířů kulatého stolu

režie: Marek Bečka a Buchty a loutky

výprava: Robert Smolík

hudba: Tomáš Procházka

dramaturgie: Kateřina Schwarzová

Psáno z premiéry 2. 5. a reprízy 13. 9. 2007.

Loutkář 5/2007, s. 206.

28. přelet nad loutkářským hnízdem

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.