Bábkarská Bystrica Tour 2018

Ozábalová, Ivica: Niekoľko spomienok k jednej päťdesiatke (na okraj 50. výročia Bratislavkého bábkového divadla a jeho spolupráce s českými bábkarskými tvorcami)

Na oboch premiérach Bratislavského bábkového divadla (Začarované gajdy Josefa Kroftu a Zory Vondráčkovej podľa J. K. Tyla, Shakespearova Búrka), na ktorých sa podieľali českí tvorcovia, som sa vo svojich myšlienkach zatúlala do čias, keď som aj ja stála v tomto divadle na doskách, ktoré znamenajú svet, a znova som si uvedomila, ako veľmi je slovenské bábkarstvo s českým späté. Už pri svojich začiatkoch vychádzalo z jeho organizačných a umeleckých skúseností. Môj otec, Ján Ozábal, prvý riaditeľ ŠBD, povedal: „Bábkové divadlá sa vybudovali na slušné umelecké inštitúcie. Nemalú zásluhu na tom majú niektoré české divadlá, najmä ÚLD v Prahe a celý rad vynikajúcich českých bábkarov na čele so zaslúžilým umelcom, profesorom doktorom Janom Malíkom, ktorí nám často pomohli nielen radou, ale aj konkrétnymi činmi.“ (Poliak, Ján: Divadlo ako záľuba a povolanie. Československý loutkář, 27, č. 5, 1977, s. 103 – 105).

Keď som po skončení DAMU v sezóne 1964/65 do ŠBD nastúpila (vzniklo 1. 3. 1957), interným režisérom sa stal Josef Kaláb. Prišiel z Loutkového divadla Radost v Brne. S hercami pracoval neobyčajne citlivo a provokujúco. Mne pomohol zo „školských lavíc“ hladko prejsť do divadelnej praxe. Moji starší kolegovia ho priam zbožňovali, s nadšením spomínali na tvorbu inscenácie hry Buratino (1960), v ktorej po prvý raz použili techniku čierneho divadla. Ako hosť Kaláb ešte v ŠBD režíroval Jarošovu hru Opice a piráti (1963), potom už v roli interného režiséra odovzdal Švarcovho Cára Búrvodu (1964) a Vladislavovu Rozprávku z kufra (1965). Žiaľ, po roku sa Kalábovci museli s Bratislavou rozlúčiť, nepodarilo sa im vymeniť byt.

Na scéne ŠBD sa vystriedala celá plejáda českých režisérov. Je známe, že tu svoju dráhu profesionálneho bábkarského režiséra naštartoval Karel Brožek (Tajomný priečinok, 1962). Ja som sa s ním stretla pri práci na inscenácii Pavlíkovej hry Choď tam – neviem kam, prines to – neviem čo! (1973). Výpravu navrhol Alois Tománek, hudbu skomponoval Mirek Pokorný a po javisku nás riadne popreháňal Jaroslav Pešek. Bolo to po prvý raz, čo na nás choreograf kládol vyššie požiadavky, ako sa po javisku iba elegantne „premávať“. Režisér Brožek nás v poetickom rozprávkovom príbehu viedol k prostému výrazu, zbavoval zbytočného pátosu a sentimentality. Potom u nás režíroval Gilgameša (1988). Bolo to dielo priam monumentálne. „Po Plášti je opätovným adresátom aj dospelý divák, ktorý azda najviac ocení, že bábkové divadlo bez toho, aby prestalo byť sebou samým, dáva príklad divadlu činohernému. Tým, že sa začína zapodievať najzákladnejšími otázkami ľudského bytia a dejín.“ (Vrbka Stanislav: O ceste k nesmrteľnosti. Večerník, 19. 4. 1988, s. 5). Ja ešte dodávam, že s Gilgamešom a Plášťom sa umelecký súbor po šestnástich rokoch hrania v kadejakých provizóriách konečne znova udomácnil na materskej scéne na Dunajskej ulici.

Jiří Středa. Tri razy sa v ŠBD inscenovala jeho hra Tri rozprávky z tisícich (Pohádky pana Pohádky – 1962, 1970, 1983) a dva razy u nás režíroval. Najprv Pavlíčkovu hru Tri volavčie perá (1966) a takmer po dvadsiatich rokoch svoju dramatizáciu Čarodejníka z krajiny Oz (1985). V Troch volavčích perách využil svoje bohaté skúsenosti s čiernodivadelnou technikou a v spolupráci s domácim výtvarníkom Bohdanom Slavíkom, hudbou Jiřího Kolafu a s vynikajúcim hereckým kolektívom vytvoril jednu z najlepších inscenácií v histórii ŠBD. S touto inscenáciou ŠBD uskutočnilo svoj prvý zahraničný zájazd do bývalej Juhoslávie (1966) a zlatými písmenami sa zapísalo do histórie Detského festivalu v Šibeniku.

Náš nezabudnuteľný pán profesor doktor Erik Kolár prišiel do Bratislavy inscenovať Pavlíčkovho Slávika. Prvý raz ho režíroval v pražskom ÚLD. Po jedenástich rokoch, teda na jeseň roku 1969 sa k textu vrátil, aby v novej režijnej koncepcii nechal naplno vyznieť tému hry, ktorú predtým nepovažoval za hlavnú. Erik, lebo tak mu všetci jeho odchovanci vraveli, robil u nás túto inscenáciu v čase, keď nad bývalým Československom viseli veľmi ťažké mračná. Jednoznačne sa postavil proti vstupu vojsk „spriatelených“ armád do našej krajiny a mal preto v Čechách zákaz činnosti. ŠBD mu podalo pomocnú ruku a ponúklo pohostinskú réžiu. O tri roky neskôr už Erik nemohol režírovať ani na Slovensku. Pre naše divadlo pripravoval hru H. Sekyrkovej – Doskočilovej Dobrodružstvá levíčaťa Sunara. Na titulnú stranu režijnej knihy si poznamenal: „dňa 16. 11. 1972 mi riaditeľ ŠBD Ján Ozábal oznámil, že po rozhovore s ministrom kultúry SR a ministrom kultúry ČR sa spolupráca ŠBD so mnou musí skončiť, nie je žiadúca.“ Napriek všetkým opatreniam „vrchnosti“ sa nepodarilo zakázať nám, aby sme si Erika vážili a mali ho radi. Bol naším učiteľom, neraz pomohol až otcovskou radou, bol naším bábkarským guru.

Československá premiéra hry Gyulu Urbána Belasý Peter sa roku 1964 konala v ŠBD v Bratislave. Po päťročnej tvorivej prestávke sa k režijnému pultu vrátil Jiří Filipi a hru v ŠBD pohostinsky naštudoval. On a môj otec iniciovali tzv. družby medzi ŠBD a ÚLD v Prahe, ktorá začala fungovať roku 1977. Prišlo k výmenám textov hier, hosťovačkám režisérov a výtvarníkov a niekoľkým výmenným hosťovaniam umeleckých súborov. To sa vlastne týkalo aj Loutkového divadla Radost v Brne, s ktorým sa podobné styky začali rozvíjať už začiatkom 60. rokov minulého storočia. Boli najdlhšie a najintenzívnejšie.

Meno Jiřího Jaroša sa v súvislosti so ŠBD vyskytuje veľmi často. Hrali sa tu jeho hry (Opice a piráti – 1963 a Tri prasiatka – 1971) a patril do českého tvorivého tímu z družobného ÚLD v Prahe, ktorý v ŠBD inscenoval Pospíšilovej Princeznú s ozvenou (1984). Hudbu zložil Milan Jíra, výpravu navrhol Karel Hejcman. Nenahraditelná je Jarošova práca hodnotiteľská. Niekoľko sezón sledoval tvorbu ŠBD a pravidelne publikoval svoje recenzie v Československom loutkáři a dennej tlači.

Jubilejnú, 25. sezónu, divadlo zakončilo premiérou hry Jána Romanovského Princezná Kukulienka (1982) v réžii vynikajúceho Mirka Vildmana. Inscenácia dodnes figuruje v repertoári ŠBD, drží sa na ňom neuveriteľných 24 rokov a v kategórii hier pre najmenšie deti je s počtom 440 repríz najhranejšou! Režisérovi sa podarilo zosúladiť všetky zložky a nezvyčajnou súhrou hereckého súboru vytvoril živú a vtipnú inscenáciu. Mirek v ŠBD ešte režíroval Provazníkovej hru Dlhý, Široký a Bystrozraký (1983), venovanú Roku českého divadla. Počítalo sa aj s ďalšou spoluprácou. No nepočítalo sa s tým, že človek mieni, pán Boh mení – povolal Mirka k sebe… V tomto roku by sa bol dožil sedemdesiatky.

V repertoári ŠBD a BBD sa veľmi často objavovali hry českých autorov. Hrali sa hry V. Cinybulka, Brdečku, Česala, Hoskovca, Dvorského, Kainara, Vašíčka, Poláka, Zeyera a ďaľších. Dva razy ŠBD ponúklo svojim divákom Markovej Diablov most (1968, 1989) a Malíkovu Loptu Hoptu (1967, 2005). Siahlo sa po troch tituloch Oldřicha Augustu. Vie sa, že jeho hra Robot Atomko (Kazisvět) v réžii Jána Chlebíka (1963) kvalitatívne posunula umeleckú úroveň divadla. Málokto však vie, že autor hry bol výkonom Milky Tomanovej v roli Atomka taký nadšený, že jej hru venoval (tiež Eve Filipi za stvárnenie Prima a Erikovi Kolárovi za dramaturgiu – v ÚLD). Rekord drží spisovateľ Josef Čapek a rôzne dramatizácie jeho rozprávky O psíčkovi a mačičke. Jednou začínalo ŠBD svoju činnosť (1957), ďalšiu premiérovalo roku 1979 a v obnovenej premiére uviedlo roku 1989. V úplne novom šate bola naštudovaná k oslavám 50. výročia založenia divadla. Z libereckého Naivního divadla sa do Bratislavy preniesla inscenácia hry I. Peřinovej O vtáčikovi, myške a klobáse (2000) v réžii Z. Peřinu a výprave I. Antoša. À propos Ivan Antoš. V ŠBD sa podpísal pod tri výpravy (Rozprávka o cárovi Saltánovi – 1975, Bohatier Ural – 1982, Janko Pipora – 1989).

Okrem už spomínaných hosťovaní „družobných“ divadiel ÚLD z Prahy a LD Radost z Brna, sa na scéne ŠBD predstavili viaceré české divadlá: Studio Y z Liberca, ND Liberec, študenti LK DAMU, DRAK z Hradca Králové, Divadlo Alfa Plzeň, Teátr Víti Marčíka alebo Divadlo Líšeň.

Zo svojich spomienok nemôžem vynechať pražskú bábkarskú katedru DAMU. Keď som na nej študovala (1960 – 1964), bola jedinou svojho druhu na svete. Mnohí jej absolventi prijali angažmán v ŠBD. Postupne vystriedali grunderskú generáciu ŠBD a dnes tú našu nahradila generácia absolventov už bratislavskej Katedry bábkarskej tvorby VŠMU.

Časopis Československý loutkář, po roku 1993 Loutkář, bol prvým časopisom na svete a dlho jediným, ktorý sa zaoberal bábkovým divadlom. Vždy poskytoval dostatok priestoru na reflektovanie slovenskej bábkarskej tvorby. Českí kritici, akými boli E. Kolár, J. Malík, Z. Bezděk, M. Česal, J. A. Novotný, J. Jaroš, Z. Hartman, M. Langášek, P. Pavlovský, E. Křížková–Hanžlíková, N. Malíková a mnohí ďalší, fundovane pomáhali k zvýšeniu umeleckej úrovne inscenácií ŠBD a BBD. Bibliografia článkov a recenzií bratislavských inscenácií, uverejnených v tomto časopise, je objemná a inšpirujúca.

Pôsobenie českých divadelníkov na Slovensku má svoju tradíciu. ŠBD ju udržiavalo a rozvíjalo. V týchto kontaktoch pokračuje aj BBD, čo je dobre, lebo inscenácie českých tvorcov patrili vždy k tomu najlepšiemu, čo sa v ŠBD a BBD vytvorilo.

Loutkář 2/2007, s. 57–58.

Bábkarská Bystrica Tour 2018

Provozovatelem těchto stránek je Sdružení pro vydávání časopisu Loutkář, Celetná 595/17 Praha, IČ: 67363741. Obsah těchto stránek je předmětem práva autorského a bez svolení provozovatele stránek jej nelze dále šířit. Provozovatel neodpovídá za obsah stránek třetích osob, na které na svých stránkách odkazuje. Vstup do administrace zde.