Predmerský, Vladimír: BBD spomína, hodnotí a oslavuje 50 rokov Bratislavského bábkového divadla

Pripomeňme si najprv aspoň niekoľko historických skutočností. Po februárových politických zmenách v Československu prijalo v marci roku 1948 Národné zhromaždenie divadelný zákon, ktorý poštátnil všetky divadlá. Súčasne legislatívne priznal bábkovým divadlám rovnoprávnosť s ostatným druhmi javiskovej tvorby a vytvoril predpoklady pre ich profesionalizáciu. Na tomto základe vznikla česká a slovenská Divadelná a dramaturgická rada a Divadelná a propagačná komisia. Na jej pôde sformuloval Jan Malík zásady novej podoby československého bábkarstva. V Žiline sa v decembri 1949 stretli slovenskí bábkari, ktorí vo svojej rezolúcii podporili rozhodnutie Divadelnej a dramaturgickej rady z januára 1949, v ktorej sa požadovalo zriadiť v Bratislave vzorové profesionálne štátne, resp. štátom podporované bábkové divadlo. J. Malíkom formulované požiadavky vychádzali z tradície českého ochotníckeho bábkarstva – na tomto organizačnom a personálnom základe sa v Čechách a na Morave začali zakladať profesionálne bábkové divadlá. Podmienky na Slovensku boli však úplne iné. Po vojne sa slovenskí ochotnícki bábkari iba organizačne hľadali a mladé súbory nedávali záruku k prechodu na profesionálnu prácu. (Iba v Žiline, kde už od roku 1943 pôsobila stála ochotnícka bábková scéna, vzniklo v roku 1950 prvé profesionálne bábkové divadlo na Slovensku).

V čase spomínaných požiadaviek neexistoval v Bratislave žiaden ochotnícky súbor. Až začiatkom päťdesiatych rokov sa zrodilo niekoľko súborov, z ktorých sa potenciálnym kandidátom na profesionálne divadlo stalo – na základe úspechov na národných (Skalica) a celoštátnych (Chrudim) prehliadkach – najmä agilné Detské divadlo filmu pri Československom štátnom filme (1951). Niektorí jeho pracovníci na čele s režisérom Zdeňkom Říhom a výtvarníkom Bohdanom Slavíkom prešli potom 1. marca 1957 do profesionálneho Štátneho bábkového divadla, ktoré zriadilo vtedajšie Povereníctvo školstva a kultúry, ale bez pridelenej divadelnej budovy. O skúšobné a hracie priestory sa muselo deliť so súborom piesní a tancov Lúčnica. Až odchodom folklórneho súboru sa divadelné priestory na Dunajskej ulici (kde divadlo pôsobí podnes), natrvalo pridelili Štátnemu bábkovému divadlu. Riaditeľom divadla sa stal osvetový pracovník, autor bábkových hier Ján Ozábal. Ten hneď na začiatku organizačne budoval divadlo na profesionálnej báze. Postavil sa proti pričleneniu súboru k niektorej bratislavskej činohre. (Prvé súbory, ktoré takto vznikli v Česku a na Slovensku, mali s touto symbiózou neblahé skúsenosti). Tak sa bratislavský súbor stal prvým „kamenným“ divadlom na Slovensku bez zájazdových povinností. Divadlo malo nielen svojho interného režiséra a výtvarníka, ale aj samostatnú funkciu kvalifikovanej dramaturgičky a inšpicienta, čo v tých rokoch nebolo samozrejmé.

Divadlo sa oficiálne uviedlo v decembri 1957 premiérou rukopisnej hry spisovateľky Jarmily Štítnickej Janko a tátoš. Predpokladalo sa, že v trende uvádzania pôvodných slovenských hier sa bude pokračovať aj v nasledujúcich sezónach. Nestalo sa tak a divadlo muselo siahnuť po hrách českých a vtedajších sovietskych autorov. V spolupráci s M. Pavlíkom vznikla hra Šiel tade rozprávkar, s ktorou sa súbor v roku 1959 zúčastnil prvého festivalu profesionálnych bábkových divadiel v Liberci.

Ale až brniansky hosťujúci režisér Josef Kaláb v Buratinovi (1960) pozdvihol súbor na profesionálnu úroveň. V titulnej postave dal vyniknúť mimoriadnemu hereckému talentu Emílie Tomanovej, budúcej interpretke väčšiny detských postáv. Zakrátko potom zostalo divadlo bez interného režiséra. Po odchode dramaturgičky a krátkom pôsobení dramaturga Milana Gabriša, zastával túto funkciu v rokoch 1962 – 72 Vladimír Predmerský (autor tohto článku). Nové umelecké vedenie divadla sa zameralo na dva rozhodujúce aspekty; na získanie interného režiséra a na iniciovanie pôvodnej tvorby. Pri všeobecnom nedostatku režisérskych osobnosti sa na tomto poste vystriedalo viacero českých a slovenských tvorcov, ku ktorým sa priradili aj niektorí režírujúci členovia bratislavského divadla. Výtvarník B. Slavík uplatňuje v Oceľovom meste (1962) kinetizmus, K. Brožek prináša do Tajomného priečinku (1962) dynamickosť a komediálnosť, režisér J. Chlebík prenáša v Robotovi Atomkovi (1963) na javisko svoje postupy z televíznej tvorby a J. Středa v sugestívnej réžii lyrickej hry F. Pavlíčka Tri volavčie perá (1966) odkrýva v hercoch ich nové tvorivé dimenzie. Práve táto textovo náročná inscenácia získava mimoriadny ohlas na festivale v Šibeniku a otvorila divadlu cestu na zahraničné zájazdy. V polovici šesťdesiatych rokov sa okolo bratislavskej dramaturgie sústredil okruh nielen autorov-praktikov, ale aj spisovateľov pre deti a mládež, podporovaný literárnym teoretikom a kritikom J. Poliakom a aktívnym záujmom dramaturgov niektorých divadiel. Vzniká úspešná hra J. Ozábala Zvedavý sloník (1965) v Chlebíkovej dôsledne prepracovanej réžii, spisovateľ Ľ. Feldek píše pre divadlo originálnu hru Botafogo (1966), ktorá sa stáva vychyteným titulom slovenských i zahraničných divadiel. Dramatik J. Kákoš adaptuje a režíruje Hronského Budkáčika a Dubkáčika (1967), Chlebík inscenuje rukopisnú novinku žilinského dramaturga J. Pivku Popolvár (1967) a B. Slavík uvádza do sveta svoju čiernodivadelnú pantomimickú revue Moment muzical (1967), ktorá do roku 1990 dosiahla 841 repríz! Divadlo uvádza Čepčekovej rozprávku Laktibrada (1968) a modernú rozprávkovú hru Š. Šmihlu Chyťte zlého Viskadóna (1968). E. Kolár prichádza naštudovať Pavlíčkovho Slávika (1969), ktorého zakrátko, v období normalizácie, muselo divadlo kvôli autorovi a režisérovi stiahnuť z repertoáru. Vedľa českých hudobných skladateľov (M. Pilar, J. Kolafa, J. Srnec) sa na inscenáciách významnou mierou podpísala aj mladá generácia slovenských skladateľov (L. Kupkovič, P. Kolman, J. Malovec, M. Dubovský, S. Stračina, J. Melkovič, I. Bázlik), ktorá sa už vtedy radila ku špičke slovenského hudobného života.

Dodajme, že na formovaní divadla sa výraznou mierou podieľali aj českí kritici (M. Česal, J. Jaroš, E. Krížková a i.) nielen svojou odbornosťou, ale aj nekompromisným pohľadom na nedostatky v inscenáciách. Spoločne so slovenskými kritikmi (J. Poliak, S. Vrbka, E. Lehuta, K. Hrabovská a i.) vytvárali obraz o umeleckej úrovni divadla. Herecky vyrovnaný súbor, s niekoľkými vynikajúcimi jednotlivcami, reprezentoval v tomto období úroveň slovenského bábkohereckého prejavu vo všetkých jeho formách.

Ale pretrvávajúci nedostatok režisérskych osobností a opakovanie už overených inscenačných postupov priviedli súbor k postupnej stagnácii. Priradili sa k nej aj neriešené problémy s chátrajúcou budovou divadla, ktorú museli v roku 1971 z bezpečnostných dôvodov zatvoriť. Až do roku 1987 žilo divadlo v provizórnych podmienkach na rôznych miestach Bratislavy. Na chválu súboru treba povedať, že sa s týmto ťaživým problémom vyrovnával čestne, aj keď dlhotrvajúce stresové situácie viedli k odchodu viacerých hercov i vedúcich umeleckých pracovníkov.

(Pokračování)

Loutkář 2/2007, s. 56.